Obdobie rokov 1955 až 1965 bolo časom najväčšieho klamstva. Zatiaľ čo sa navonok hovorilo o „socialistickom víťazstve“ a v roku 1960 sa krajina premenovala na ČSSR, v útrobách štátu sa definitívne zabetónovali klany krýs. Tie isté hyeny, ktoré si ruky zašpinili arizáciou a neskôr boľševickým terorom, pochopili, že teraz nastáva čas „užívania si“. V tomto období sa už veselo a bez hanby kolaborovalo so Sovietskym zväzom a všetko sa riadilo len podľa nôt z Moskvy, ktorej naši mocipáni slepo slúžili. Premenili sa na vážených funkcionárov a budovateľov, ktorí si svoje korytá začali strážiť rafinovanejšie než kedykoľvek predtým.
Prezident v šedej uniforme a Dubček v moskovskom závetrí
Od roku 1957 sedel na pražskom hrade Antonín Novotný. Typický byrokratický tĺk a aparátnik, ktorý nenávidel každého s vlastným názorom. Pod jeho dohľadom sa v roku 1960 zmenila ústava a vyhlásilo sa „víťazstvo socializmu“. Pre obyčajného človeka to bola len ďalšia vrstva lži. Tvrdilo sa, že všetko patrí ľudu, zatiaľ čo v obchodoch chýbalo mäso a v úradoch sedeli vrahovia.
A kde bol vtedy dnes oslavovaný Alexander Dubček? V tomto období si budoval kariéru ako lojálny káder. V rokoch 1955–1958 študoval v Moskve na politickej škole a po návrate poslušne stúpal po straníckych schodoch v Bratislave. Dubček vtedy nebol žiadny rebel, bol pevnou súčasťou systému, ktorý mlčal k nespravodlivosti, kým sa o pár rokov neskôr nepokúsil o ten povestný „socializmus s ľudskou tvárou“. K tomuto sa ešte dostaneme.
Amnestia? Stigma pre hrdinov
V rokoch 1960 a 1962 prišli veľké amnestie. Navonok milosť, v skutočnosti výsmech. Hrdinovia, ktorí prežili Jáchymov alebo mučiarne ŠtB, sa vracali domov ako zlomení ľudia s podlomeným zdravím a nálepkou „nepriateľa štátu“. Kým skutoční vlastenci mali zakázané vykonávať svoju prácu a ich deti nesmeli študovať, krysy, ktoré ich do tých lágrov dostali, si užívali ich byty a vily.
Mená krýs, ktoré ovládli krajinu
Krysy už nemuseli toľko vraždiť na šibeniciach, pretože krajinu držali pod krkom cez kádrové posudky a ŠtB. Tu sú tí, ktorí tento hnus držali pri živote.
Rudolf Barák. Minister vnútra (1953–1961), ktorý sa stal architektom upevnenia moci Štátnej bezpečnosti po Stalinovej smrti. Práve on mal na svedomí dostavbu represívneho aparátu, ktorý sledoval, odpočúval a kádroval milióny občanov. Bol to on, kto osobne dozeral na posledné vlny politických procesov v 50. rokoch a riadil brutálne potláčanie akéhokoľvek náznaku odporu.
Pod jeho vedením ŠtB rafinovane likvidovala cirkvi a zvyšky súkromného sektora. Iróniou osudu je, že ho v roku 1962 „vlastní nezhltli“ za jeho zločiny proti ľuďom, ale po mocenskom súboji s prezidentom Novotným, kedy ho obvinili zo sprenevery štátnych peňazí a drahých kameňov. Krysa nakoniec doplatila na vlastnú chamtivosť, nie na svedomie.
Viliam Široký. Jeden z najhorších „prezliekačov“, ktorý ako premiér nenávidel skutočných hrdinov SNP a so sadistickou radosťou posielal na smrť svojich bývalých spolubojovníkov. Široký bol architektom „procesu s buržoáznymi nacionalistami“, v ktorom potreboval zlikvidovať každého Slováka s vlastným názorom. Bol to práve on, kto v roku 1952 osobne dozeral na to, aby jeho bývalý druh Vladimír Clementis skončil na šibenici. Neodpustil mu, že bol vzdelanejší a čestnejší.
Široký mal na svedomí aj osud Viliama Žingora, legendárneho partizánskeho veliteľa. Kým Žingor krvácal v horách, Široký kalkuloval v bezpečí a po vojne sa mu odmenil povrazom. Rovnako sa podpísal pod uväznenie Ladislava Novomeského a Gustáva Husáka (ktorého neskôr iróniou osudu zachránila len jeho vlastná zaťatosť). Široký bol prototypom krysy, ktorá trpela komplexom menejcennosti a riešila ho likvidáciou elity. Bol to on, kto presadil, aby sa v školách učili klamstvá o SNP, kde hlavnú úlohu nehrali partizáni v lesoch, ale komunistickí funkcionári v oblekoch.
Jozef Lenárt. Kádrovník, ktorý sa v 60. rokoch dral k moci ako „mladá krv“ strany. Od roku 1963 bol predsedom vlády a jeho hlavnou úlohou bolo vytvoriť zdanie modernizácie, kým v skutočnosti len upevňoval moc Moskvy. Lenárt mal na svedomí rafinované kádrovanie, ktorým odstavoval odborníkov a nahrádzal ich poslušnými „krysami“. Bol to majster politického prežitia, ktorý vedel presne, kedy má tlieskať Novotnému a kedy ho zradiť, aby si udržal koryto. Jeho „zásluhou“ bolo, že hospodárstvo Slovenska sa stalo len vazalom sovietskych potrieb.
Vasil Biľak. Krajčír, ktorý nevedel ušiť ani sako, ale vedel sa podliezať Moskve tak ponížene, až to mrazilo. V tomto období sa dral nahor cez funkcie v KSS a v Prešove, kde si vybudoval povesť najtvrdšieho stalinistu, ktorý nenávidel akýkoľvek náznak slobody. Biľak mal na svedomí tvrdú represiu proti cirkvi na východnom Slovensku a likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi. Bol to on, kto v tichosti viedol zoznamy „nespoľahlivých“ intelektuálov a umelcov, ktorých neskôr počas normalizácie zničil. Jeho jedinou „odbornosťou“ bola absolútna servilnosť k sovietskym poradcom, ktorým už vtedy v podstate odovzdával suverenitu našej krajiny.
Viktor Sedala a Oto Okáli. Tieto postavy už nesedeli v zakrvavených vyšetrovačkách, ale vo vyhriatych funkciách ako „zaslúžilí súdruhovia“. Okáli, architekt deportácií Židov, sa v 60. rokoch dokonca neštítil tváriť ako „reformátor“.
Život v schizofrénii a druhá arizácia vidieka
Obyčajný človek žil v neustálom klamstve. Prišla násilná kolektivizácia – poctiví roľníci, ktorí odmietli odovzdať pôdu predkov, boli označení za „kulakov“. Krysy opäť kradli, tentoraz v mene „ľudu“. Stroje, dobytok a stodoly začali spravovať tie najväčšie nuly z dediny, ktoré v živote poriadne nepracovali, ale mali správnu červenú knižku.
Vrcholom tohto hnusu však bolo násilné vysťahovanie. Rodiny poctivých hospodárov, ktorí na svojej pôde dreli celé generácie, boli v rámci akcií ako Akcia J vyhnané zo svojich domovov. S pár kuframi ich naložili na nákladiaky a poslali „osídľovať“ české pohraničie alebo ich vyhodili na opačnom konci republiky do polorozpadnutých dier bez základného vybavenia. Bol to štátom riadený únos. Ich domy a polia okamžite obsadili miestne krysy a kádrovníci, ktorí tak dokončili to, čo nacisti začali.
Zatiaľ čo deti týchto vyhnancov a hrdinov od Dukly či letcov z Anglicka nesmeli študovať a museli v prachu drieť pri pásoch, deti krýs sa premávali po najlepších školách a užívali si ukradnuté byty v centrách miest. Bol to systém dedičnej nespravodlivosti, kde sa neschopnosť odmeňovala funkciou a pevný charakter bol rozsudkom. Ak by partizáni, ktorí padli v horách, videli týchto „prezliekačov kabátov“ na oslavách SNP, pýtali by sa, za čo vlastne zomreli. Za krajinu, kde zlodej vyháňa hospodára z vlastného domu?
Akcia J: Keď štát naložil hospodárov do dobytčákov
Dôkazom tohto nesmierneho hnusu sú archívy Ústavu pamäti národa, ktoré odkrývajú osudy rodín, ako boli Blažkovci z Galanty či mlynár Ján Janšák. Boli to poctiví, hrdí ľudia, ktorých jediným „zločinom“ bolo, že milovali svoju zem viac než komunistickú stranu. Pod taktovkou ministra Rudolfa Baráka a kata ŠtB Jozefa Lietavca sa noci menili na prepady.
Predstavte si to: Nadránom, kým dedina ešte spala, zastal pred domom nákladiak. Ozbrojení kádrovníci a milicionári vtrhli dnu, kričali na deti a starcov, a dali rodine dve hodiny na zbalenie celého života do pár kufrov. Potom ich ako prašivý dobytok naložili do vagónov a vyviezli stovky kilometrov ďaleko, do ruín v českom pohraničí. Skončili v domoch s vymlátenými oknami, bez vody, v cudzom kraji, kde ich miestni pokladali za kriminálnikov.
Medzitým doma na ich dvoroch hodovali hyeny. Miestne krysy, ktoré dovtedy len závistlivo pozerali cez plot, okamžite obsadili ich domy, rozobrali stroje a vyrabovali sýpky. Pôdu, ktorú otcovia týchto gazdov potili a krvou krstili po celé stáročia, si podelili nuly so správnou červenou knižkou. Bol to štátom riadený únos a krádež, ktorá mala za cieľ jediné, zlomiť chrbticu národa tým, že zničia tých najschopnejších. Janšákov mlyn či Blažkov dvor sa stali korisťou budovateľov, ktorí nevedeli hospodáriť, ale vedeli udávať.
Krvavá mapa vyhnanstva. Niektorá mená, na ktoré sa malo zabudnúť
Dôkazom tohto systémového hnusu sú archívy Ústavu pamäti národa, ktoré odkrývajú tragédie tisícok rodín. Neboli to len Blažkovci z Galanty alebo mlynár Janšák. Boli to stovky ďalších, ktorých krysy naložili do vagónov:
Rodina mlynára Jozefa mlynára z Beluše. Vyhnaní a okradnutí o celoživotné dielo.
Rodina roľníka Michala Galdíka z okolia Trebišova. Typický príklad „východniarskeho“ odporu, ktorý krysy zlomili deportáciou celej rodiny do Čiech.
Rodina Štefana Porubského z Tekova. Hrdý gazda, ktorého dom a sýpku si rozobrali miestni funkcionári JRD.
Rodina Karola Greguša z Nitrianskeho kraja. Vyvezení uprostred noci, ich deti nesmeli dokončiť školy a museli drieť v kameňolomoch.
Rodina mlynára Františka Mlynára z okolia Trnavy. Mlyn „arizovali“ kádrovníci, ktorí v ňom nevedeli ani vrece múky posunúť, ale vedeli udávať ŠtB.
Rodina roľníka Jozefa Kapalu z Oravy. Gazda, ktorý mal v dedine prirodzenú autoritu, musel zmiznúť, aby sa zvyšok obce zo strachu podvolil kolektivizácii.
Tieto rodiny a stovky ďalších z okolia Levíc, Dunajskej Stredy, Prešova či Spiša skončili v českých Sudetoch, v Tachove, Karlových Varoch či v horách pri Liberci. Boli to poctiví ľudia, ktorých jedinou vinou bolo, že odmietli odovzdať pôdu, ktorú ich otcovia potili po stáročia.
Akcia Kulak. Keď české a slovenské krysy spoločne vyháňali hospodárov
Tento štátom riadený zločin sa nezastavil na hraniciach Moravy. V Čechách prebiehala pod taktovkou pražských krýs Akcia Kulak, ktorá mala rovnaký, krvavý cieľ. zlikvidovať hrdých sedliakov a ukradnúť ich pôdu. Podpisy ministra vnútra Václava Noska a neskôr Rudolfa Baráka svietili pod dekrétmi, ktoré vyháňali rodiny z Južných Čiech, Vysočiny aj Hané.
Dôkazy o tomto hnuse sú dnes v archívoch Ústavu pro studium totálních režimů (ÚSTR). Tisíce českých rodín naložili na nákladiaky a vyviezli ich na druhý koniec republiky, často do štátnych majetkov v pohraničí, kde museli žiť v maštaliach.
Rodina Jana Křižana z Valašska. Gazda, ktorého krysy nielen okradli, ale v roku 1951 ho v inscenovanom procese v mene „ľudu“ poslali na šibenicu.
Rodina sedliaka Josefa Knapa z východných Čiech. Vyhnaní z prosperujúceho statku, ktorý budovali generácie. Majetok si rozobrali miestne boľševické nuly.
Rodina roľníka Františka Snášela z Moravy. Vyvezení uprostred noci, ich domov obsadili kádrovníci, ktorí v živote nevedeli chytiť pluh do ruky.
Rodiny z Južných Čiech (okolie Tábora a Písku). Desiatky gazdovských rodov, ktorých jediným previnením bolo, že milovali svoju hrudu viac než Klementa Gottwalda.
Krysy v Čechách aj na Slovensku postupovali rovnako. Pred domom zastal nákladiak s ozbrojenými milicionármi, rodina mala hodinu na zbalenie a potom už len cesta do neznáma. Kým české rodiny končili v slovenských štátnych majetkoch a slovenské rodiny, ako Blažkovci, mrzli v ruinách v Sudetoch, domáce hyeny hodovali. Pôdu, ktorú tieto rody potili a krvou krstili celé generácie, si podelili nuly so správnou červenú knižkou. Janšákov mlyn či Křižanov dvor sa stali korisťou budovateľov, ktorí nevedeli hospodáriť, ale vedeli slúžiť Moskve. Bol to kolosálny zločin na duši oboch národov, ktorého cieľom bolo urobiť z hrdých vlastníkov pôdy zlomených otrokov režimu.
Záverečné memento. Nezabudnúť na oboch katov
Príbeh hrdinov odboja, letcov z Anglicka či vojakov od Dukly nám zanechal dôkaz, že ani v najväčšom morálnom bahne nemusíme klesnúť na dno. Nesmieme nikdy zabudnúť nielen na zverstvá nacistov, ale ani na zverstvá tých, ktorí ich po vyhnaní hitlerovských armád z Európy nahradili. Jedna totalita vystriedala druhú a metódy zostali rovnaké. Strach, lúpež a smrť.
Bohužiaľ, pri pohľade na dnešnú realitu je vidieť, že zástupcovia oboch strán, ako nacistov, tak boľševikov, sú stále tu. Sú to pohrobkovia krýs, ktorí využili každú situáciu len na vlastné obohatenie. Sedia v úradoch a v politike, prezlečení do moderných oblekov, no s rovnakým korytárskym inštinktom ako ich predkovia v gardistických či komunistických uniformách.
Tí, ktorí krvácali za Slovensko a za svoju vlasť, ktorú nadovšetko milovali, nebojovali za to, aby sa ich domovina stala korisťou pre novú generáciu zlodejov. Možno sme tú bitku o spravodlivú vlasť vtedy prehrali a dnes v nej opäť blúdime, ale vďaka ľuďom, ktorí neuhli, sme aspoň na chvíľu nestratili dušu. A to je ten jediný skutočný majetok, ktorý nám žiadna totalita – hnedá, červená a ani tá dnešná prázdnota – nikdy nesmie dokázať arizovať.
