Desaťročie medzi rokmi 1975 a 1985 nebolo o prázdnych obchodoch, aspoň ja si toto nepamätám, ako sa dnes niekedy rado hovorí. Regály neboli prázdne a život mal svoje istoty. Lekár, školy, krúžky pre deti, až na tenis či hokej, kde sa niečo doplácalo, bolo takmer všetko zadarmo. Režim si ten pokoj kupoval aj masovou výstavbou panelákov, ktoré vtedy „rozdávali“ za lojalitu a dnes sa tie isté byty na ktoré všetci nadávajú, predávajú okolo 200 000 eur za 3+1 . Fungoval Zväzarm, čo bolo pre mladých super, a kto sa moc nestaral o politiku, mal v podstate svoj pokoj.
Ale bol to pokoj vyvážený niečím mrazivým, bola to doba „niečo za niečo“. Aj to, či tvoje dieťa mohlo študovať na vysokej škole, nezáviselo od talentu, ale od kádrového posudku a tvojej poslušnosti voči krysám v úradoch.
Hoci sme mali čo jesť a kde bývať, museli sme prijať hru na slepotu. Presne ako v tom starom filme Biela pani, kde boľševik zahlásil, že most cez rieku je hotový. Ľudia vedeli, že tam žiadny most nie je, ale mlčali. A keď sa jeden chlap ozval, že tam predsa nič nestojí, vlastná manželka mu odpovedala: „Povedali, že tu je most, tak drž hubu a plávaj.“ A národ plával.
Schizofrénia tej doby sa prejavovala v detailoch. Utierali sme si zadky Rudým právom, lebo to bol ten najmäkší papier, aký sa dal zohnať a bolo ho dosť. Cestovať sa moc nemohlo a južné ovocie bolo skôr sviatkom, ale vždy sa dalo niečo za niečo vymeniť. Kto mal známych na dedine, šmelil s vajíčkami a mäsom. Všetci sme jedným okom poškuľovali na Západ, ale navonok sme držali hubu a plávali.
Najhoršie však bolo, že režim trestal za úplné hlúposti. Spomínam si, ako sme boli s rodičmi na prechádzke a stavili sme sa v jednej zájazdnej krčme. Sedel tam statkový elektrikár, mal trocha upito a len tak pozeral do koruny krásnych gaštanov. Zrazu si povzdychol: „No, som rád, že je už Hitler v..., ale úprimne, bolo to tu zaňho krajšie. Tu bol tanečný parket, tam každú nedeľu živá hudba. Hitlera by som späť nechcel, ale prečo to komunisti nechali zbúrať, mi rozum neberie.“
Našla sa „dobrá duša“ a elektrikára sme dva roky nevideli. Keď sa vrátil, bol v hroznom stave. Hoci ho vedúci na statku vzal späť a asi ho aj kryl, ten chlap, už so svojimi dolámanými prstami nedokázal robiť elektriku. To bola tá pravá tvár krýs. Mohol si mať panelák aj krúžky pre deti, ale ak si nahlas zapochyboval o ich „budovaní“, prišli a zlomili ti ruky aj život.
Pád hrdinu. Ako Svoboda stratil tvár a autoritu
V marci 1968 sa Ludvík Svoboda stal prezidentom a národ ho vítal ako spasiteľa. Ľudia v ňom videli čestného vojaka od Dukly, ktorý nás ochráni pred Moskvou, no bol to len geniálny ťah krys v pozadí, ktoré potrebovali dôveryhodnú tvár na upokojenie davov. Hoci bol prezident volený parlamentom na 5 rokov, Svoboda túto naivnú vieru stratil už v auguste 1969, keď vlastnoručne podpísal „pendrekový zákon“, ktorým nechal mlátiť vlastných ľudí.
Keď však Gustáv Husák definitívne upevnil svoju moc a hrdinu z frontu už ako dymovú clonu nepotreboval, rozhodol sa ho zbaviť predčasne. Svoboda mal v úrade sedieť až do roku 1978, no krysy v máji 1975 narýchlo a potupne prijali špeciálny ústavný zákon (č. 50/1975 Zb.), ušitý priamo na to, aby ho pod zámienkou choroby mohli z úradu vyhnať. Husák si tak na hlavu posadil obe koruny, stal sa šéfom strany aj prezidentom. Starého vojaka, ktorý im poslúžil ako biely kôň na legalizáciu okupácie, nechali dožiť v totálnej izolácii, zatiaľ čo oni cez ŠtB a kádrové čistky definitívne zlomili chrbticu národa.
Kšefty v tieni kádrovania. PZO ako liaheň budúcich oligarchov
Zatiaľ čo bežný človek stál v radoch na toaletný papier a mäso, v tichosti sa rodila nová kasta vyvolených.
Podniky zahraničného obchodu (PZO) ako Petrimex, Omnia, Technopol či Kerametal boli štátom v štáte. Do týchto firiem sa nedostal nikto bez totálneho preverenia ŠtB a posvätenia od krysieho tria Husák-Biľak-Šalgovič. Tu sa netočili len koruny, ale valuty, doláre a marky, o ktorých bežný Slovák len sníval.
Práve v týchto podnikoch si otcovia dnešných oligarchov a prominentov budovali svoje siete. V tieni Husákovej normalizácie si krysie klany z PZO (podnikov zahraničného obchodu) a diplomatických služieb budovali impériá, o ktorých sa bežnému človeku v paneláku ani nesnívalo.
Z právnych dôvodov tu nebudeme priamo menovať dnešných „zbohatlíkov“ a „veľkých demokratov“, pretože ich chápadlá siahajú hlboko a ja nemám peniaze na prípadné pokuty alebo súdy v tom lepšom prípade, a nájdete ich v súčasnej vládnej koalícii, ale rovnako aj v radoch opozície. Stačí, že mi už dosť ľudí vyhrožuje pres email.
Tieto krysy sa po roku 1989 len prezliekli. Sú to pohrobkovia, ktorí vyrástli v prepychu zaplatenom zradou národa v 70. a 80. rokoch. Luxusný život „pohrobkov krýs“ sú postavené práve na týchto ukradnutých províziách z 80. rokov. Ich dnešným hlavným povolaním je byť „synom“, „dcérou“ alebo už aj „vnukom“ prominentného kádrovníka. Hoci sami často nič nevedia a nič poriadne nevytvorili, sú vďaka rodinnému majetku a kontaktom z éry ŠtB stále privilegovaní. Sedia v správnych radách, v redakciách mienkotvorných médií a v parlamente, kde nám kážu o morálke a demokracii.
Treba si na rovinu povedať, že tieto klany si delili štát a parazitovali na ňom úplne rovnako za Hitlera, ako neskôr za Rusa. Im bolo jedno, aká vlajka visí na úrade, hlavne že tiekla krv a peniaze do ich vreciek. Či už to bola arizácia v 40. rokoch pod taktovkou nacistov, alebo kolektivizácia a lúpež v 50. rokoch pod bičom boľševikov, vždy to boli tie isté „ohybné“ rodiny, ktoré na tom bohatli. Dnes tieto dynastie pohrobkov sedia v moderných kanceláriách a tvária sa ako budovatelia demokracie, no v skutočnosti len pokračujú v tom, čo ich predkovia robili celé generácie, zneužívajú každú situáciu a každý režim na vlastné obohatenie, zatiaľ čo poctivý človek má len držať hubu a plávať.
Šmelina na najvyššej úrovni. Tuzex a bony
Pre obyčajných ľudí bol symbolom tohto nespravodlivého sveta Tuzex. Ak si chcel džínsy alebo elektroniku, musel si mať bony, poukážky, ktoré legálne mali len tí, čo pracovali v zahraničí alebo kšeftovali v PZO. Štát týmto cielene vytvoril korupčné prostredie. Kto mal bony, bol kráľom sídliska, kto nie, utieral si zadok Rudým právom. Krysy toto rozdelenie milovali, pretože cez nedostatok a túžbu po západnom tovare ovládali svedomie národa lepšie než cez pendreky. Robili z nás šmelinárov, aby sme sa necítili byť lepšími než oni.
Kádrovanie ako náboženstvo.
Vláda cez ministerstvo školstva a kádrové oddelenia zaviedla systém, ktorý bol čistou intelektuálnou arizáciou. Na vysoké školy, najmä na „lukratívne“ smery ako medicína, právo či diplomacia, sa neprijímalo podľa hlavy, ale podľa komplexného hodnotenia. To bol krysí kód pre zoznam udaní a politických posudkov.
Kľúč k úspechu bol jednoduchý, musel si byť dieťaťom krýs. Ak bol tvoj otec v strane, ak teta nebola v emigrácii a ak si ty sám aktívne tlieskal v SZM, brány fakúlt sa otvorili dokorán, aj keby si bol tupý ako poleno. Naopak, ak si mal v rodine letca z Anglicka, niekoho z Jáchymova, alebo ak tvoji rodičia v roku 1968 nepodpísali súhlas s okupáciou, mohol si mať samé jednotky a vyhrávať olympiády, na medicínu ťa jednoducho nevzali. Povedali ti do očí. „Z kádrových dôvodov neodporúčame na štúdium.“
Deti „nepriateľov štátu“, stačilo, že tvoj otec bol veriacim kresťanom alebo si mal strýka v Mníchove. ŠtB poslala na dekanát „charakteristiku“ a tvoja prihláška skončila v koši skôr, než si stihol dopísať meno. Talentovaných mladých ľudí takto krysy odsúdili na doživotnú prácu v kotolniach alebo na stavbách.
Diplomatické a umelecké školy. To boli súkromné revíry pre deti prominentov.Na VŠMU alebo na právo sa dostali dcéry a synovia kádrovníkov, ktorí dnes (v roku 2026) sedia oni, alebo ich potomci v Bruseli, vo vláde, alebo v redakciách médií. Vyštudovali za štátne, zatiaľ čo deti hrdinov museli drieť rukami.
„Smerovky“ a politické odporúčania.
Existoval systém, kde si miestny tajomník strany zavolal dekana a povedal. „Tento chlapec je náš, toho musíte vziať.“ Skúšky boli len divadlo pre verejnosť.
Týmto spôsobom si krysy v tieni panelákov budovali svoju novú „inteligenciu“, armádu poslušných pritakávačov, ktorí im za diplom zapredali dušu. Práve z týchto protekčných detí, ktoré nič nevedeli, len mali správne meno, vyrástli dnešní pohrobkovia, čo sa hrajú na elitu, hoci ich štartovaciu čiaru zaplatilo udavačstvo ich otcov aj dedov.
Vianočný „darček“ z Moskvy. Jadrová smrť v Hraniciach na Morave
Vrchol krysieho cynizmu prišiel tesne pred Vianocami roku 1983. Zatiaľ čo sa národ tešil na sviatky, v dňoch 19. až 22. decembra dorazili do Hraníc na Morave transporty 122. raketovej brigády zo ZSSR. Priviezli so sebou 24 mobilných odpaľovacích zariadení a 39 raket OTR–22 „Temp“ S. Tieto monštrá mohli niesť hlavice s mocnosťou až 100 kilotún, to je sila niekoľkých Hiroším. Krysy vo vláde nás premenili na jadrový terč a rukojemníkov Moskvy, pričom im bolo úplne jedno, že v prípade konfliktu by prvé rakety NATO dopadli práve na naše paneláky. Im stačilo, že ich v Kremli potľapkali po pleciach za vernosť, zatiaľ čo my sme nad hlavami mali namierenú smrtiacu submunicu a chemické zbrane. Všetko prebehlo v totálnom utajení pod dohľadom ŠtB, ktorá kádrovala každého, kto by si dovolil o tomto „mierovom“ posilnení zapochybovať.
Krysia svorka v akcii. Ako ŠtB a vláda lámali kosti aj duše
Keď sa v januári 1977 objavila Charta 77, krysie vedenie v Prahe a Bratislave pod priamym dohľadom Moskvy doslova zošalelo. Nebol to žiaden „hon“, bola to štátom riadená teroristická operácia proti vlastným občanom. Vláda na čele s Husákom a Štrougalom dala ŠtB pod vedením ministra Vajnara voľnú ruku na čokoľvek.
Akcia Asanácia. Vyhnať alebo zničiť. Toto bol rozkaz ŠtB dostala rozkaz. „Zneškodniť signatárov za každú cenu.“ Metódy boli stredoveké. Odvážnych ľudí ako Václava Havla, Dominika Tatarku či Miroslava Kusého nielen sledovali, oni ich psychicky aj fyzicky týrali.
Brutálne bitky? Filozofa Jana Patočku ŠtB vypočúvala 11 hodín v kuse, až kým mu nepraskla cieva v mozgu a nezomrel. To nebol hon, to bola vražda v priamom prenose.
Vydieranie cez deti? Toto bol ten najväčší krysí hnus. Rodičom na rovinu povedali: „Ak to neodvoláš, tvoje decko skončí v polepšovni alebo ho vyhodíme zo školy a nepôjde ani na učilište.“ Ničili budúcnosť nevinných detí len preto, že ich otcovia mali chrbtovú kosť.
Fingované nehody a prepady? Chartistov prepadávali „neznámi páchatelia“ (v skutočnosti príslušníci ŠtB), bili ich do bezvedomia v lesoch, močili na nich, pálili im cigarety o kožu alebo im do áut montovali výbušniny a poškodzovali brzdy.
Anticharta. Národné divadlo hanby.
Krysy potrebovali ukázať, že národ je „jednotný“. Pod hrozbou okamžitého konca kariéry nahnali stovky umelcov a spevákov do Národného divadla, aby podpísali potupnú Antichartu. Bolo to vracanie do vlastného svedomia. Kto nepodpísal, ako Marta Kubišová alebo Hana Ponická, toho krysy vymazali zo sveta nesmeli spievať, písať, ani sa ich meno nesmelo objaviť v novinách.
Zatiaľ čo sa 242 odvážnych prvých signatárov triaslo pri domových prehliadkach, kedy im ŠtB o tretej ráno vyhadzovala skrine a kradla knihy, krysie kádre v tieni sovietskych rakiet SS-20 v Hraniciach na Morave popíjali koňak a smiali sa, ako ľahko sa dá národ kúpiť za panelákový byt a ticho. Bol to súboj hŕstky ľudí s holými rukami proti mašinérii, ktorá mala pod palcom armádu, políciu aj udavačov v každom vchode.
Boj proti hrobu. Ukradnutý popol
Najväčším krysím svinstvom bola exhumácia v roku 1973. Keďže k Palachovmu hrobu na Olšanoch chodili tisíce ľudí, ŠtB sa rozhodla tento „symbol“ zlikvidovať. Pod nátlakom a vyhrážaním prinútili jeho matku k súhlasu, v noci hrob vykopali, telo spopolnili a popol previezli do Všetat. Na Olšanoch na jeho miesto pochovali cudzinu, len aby ľudia nemali kam klásť kvety. Bol to vrcholný prejav strachu krys pred mŕtvym chlapcom.
Tiché výročia. Boj proti sviečkam
Každý rok v januári, v čase výročia Palachovho činu (16. januára) a jeho pohrebu (25. januára), sa mestá, najmä Praha, menili na policajnú pevnosť.
Sieť fízlov v uliciach. Okolo Václavského námestia a filozofickej fakulty stáli stovky príslušníkov ŠtB a VB v civile. Kto sa len na minútu zastavil pri fontáne pod múzeom, toho okamžite legitimovali. Ak si mal v ruke kvet alebo sviečku, skončil si na výsluchu.
Vo Všetatoch, kde žila Palachova mama, bola ŠtB nasťahovaná v podstate v každom dome okolo. Sledovali, kto k nej chodí, a každú návštevu okamžite kádrovali.
ŠtB mala zoznamy študentov a disidentov, ktorých preventívne zatýkali deň pred výročím a držali ich 48 hodín v cele (v tzv. „podmienke“), len aby sa neobjavili v uliciach.
Vyvrcholenie strachu. Palachov týždeň
Hoci v tomto období (1975–1985) to bol „tichý teror“, tento nahromadený krysí strach vybuchol až v roku 1989. To, čo ŠtB siala desaťročia cez zákazy a bitky, sa im vtedy vrátilo ako bumerang. Krysy si mysleli, že pamäť národa zlomia exhumáciou a obuškami, no v skutočnosti v ľuďoch len pestovali hnev, ktorý ich nakoniec spláchol.
Spartakiáda 1985. Pozlátená hniloba na Strahove
Vrcholom krysieho divadla pre národ bola posledná spartakiáda v roku 1985. Bol to bizarný rituál, kde milióny ľudí povinne cvičili v presných radoch, aby ukázali „jednotu a silu socializmu“. Pre režim to bol spôsob, ako prekryť skutočnosť, že krajina ekonomicky aj morálne krachuje. Husák, Biľak a ostatné krysy sa z hlavnej tribúny pozerali na tisíce mladých tiel, akoby to boli len figúrky na šachovnici.
Bol to vrcholný cynizmus. Na jednej strane „zadarmo“ krúžky, nácviky v telocvičniach a pocit masovej eufórie, na druhej strane realita. Spartakiáda mala v roku 1985 zalepiť oči národu, aby nevidel, že ŠtB práve v tom čase brutálne potláčala akúkoľvek pamiatku na Jána Palacha.
Spartakiáda 1985 bola posledným veľkým „úplatkom“ národu. Krysy vtedy ešte verili, že cez hromadné cvičenie a paneláky si kúpili lojalitu navždy. Netušili, že o štyri roky ich tá istá mládež, ktorú hnali na Strahov, vyženie z úradov. No tie najprefíkanejšie krysy z PZO a ŠtB už vtedy, v tieni cvičencov, potichu zakladali prvé „akciovky“ a pripravovali sa na to, ako po revolúcii zázračne zbohatnúť a stať sa dnešnými oligarchami. Tieto vyvolené kádre totiž už vtedy presne vedeli, že socialistický domček z kariet sa rúca. Zatiaľ čo národ naivne cvičil v radoch, oni si v tichosti pod dohľadom KGB a cez svoje kontakty na Západe pripravovali „únikové cesty“. Prevádzali štátne milióny na tajné kontá a cez prvé spoločné podniky so zahraničím si betónovali majetky. Nebola to pre ne žiadna revolúcia, ale chladne naplánované prezlečenie kabátov, aby mohli plynule prejsť od červených knižiek k akciám a miliardám, z ktorých dnes ich deti a vnuci financujú politiku a médiá.
Príbeh hrdinov odboja, letcov z Anglicka či vojakov od Dukly nám zanechal dôkaz, že ani v najväčšom morálnom bahne nemusíme klesnúť na dno. Nesmieme nikdy zabudnúť nielen na zverstvá nacistov, ale ani na zverstvá tých, ktorí ich po vyhnaní hitlerovských armád z Európy nahradili. Jedna totalita vystriedala druhú a metódy zostali rovnaké, strach, lúpež a smrť.
Bohužiaľ, pri pohľade na dnešnú realitu je vidieť, že zástupcovia oboch strán, ako nacistov, tak bolševikov, sú stále tu. Sú to pohrobkovia krýs, ktorí využili každú situáciu len na vlastné obohatenie. Sedia v úradoch a v politike, prezlečení do moderných oblekov, no s rovnakým korytárskym inštinktom ako ich predkovia v gardistických či komunistických uniformách. Tí, ktorí krvácali za Slovensko a za svoju vlasť, ktorú nadovšetko milovali, nebojovali za to, aby sa ich domovina stala korisťou pre novú generáciu zlodejov. Možno sme tú bitku o spravodlivú vlasť vtedy prehrali a dnes v nej opäť blúdime, ale vďaka ľuďom, ktorí neuhli, sme aspoň na chvíľu nestratili dušu. A to je ten jediný skutočný majetok, ktorý nám žiadna totalita, hnedá, červená a ani tá dnešná prázdnota, nikdy nesmie dokázať arizovať.
