Pád komunizmu v roku 1989 nezačal na Národní třídě. Začal v tichých dohodách medzi Moskvou a Západom. Už v roku 1986 sa v anglickej tlači písalo o Václavovi Havlovi ako o budúcom prezidentovi v čase, keď u nás ešte ŠtB lámala prsty elektrikárom. Scenár bol napísaný, komunizmus musel padnúť, pretože Sovietsky zväz bol ekonomicky na kolenách, ale tie najprefíkanejšie krysy z PZO a ŠtB dostali v predstihu informácie, aby si pripravili „zamatový“ ústup k miliardám.
Prognostické liahne. Príprava „nových“ elít
Od roku 1984 fungoval v Prahe aj Bratislave Prognostický ústav. Pod dohľadom ŠtB a KGB tam v jednej budove sedeli Klaus, Zeman, Dlouhý či na Slovensku Kočtúch a Oberhauser. Tieto krysy v tieni perestrojky neštudovali grafy, oni študovali, ako prebrať fabriky a banky po tom, čo sa režim zmení. Boli to „vyvolení“, ktorí mali národu predať privatizáciu ako cestu k slobode.
Generálka na pád. 21. august 1989 a krysie testovanie národa
Prvý vážny otras a skutočná „skúška ohňom“ prišla už 21. augusta 1989. Na výročie okupácie vyšli do ulíc tisíce ľudí, najmä v Prahe, ale aj v Bratislave. Štátna moc pod vedením krysieho ministra Vajnara a šéfa pražských komunistov Štěpána nasadila proti vlastným občanom brutálnu silu, vodné delá, obrnené transportéry a stovky mlátičiek z radov VB a Ľudových milícií.
Bol to však cielený test. Krysy v úzadí ŠtB a armády sledovali, koľko ľudí sa už prestalo báť. Monitorovali každé skandovanie, každú tvár v dave. Zisťovali, či ich „pendrekový zákon“ ešte stále funguje, alebo či sa už sype. Kým nie len mládež na uliciach krvácala pod ranami obuškov, v tieni týchto protestov sa už v Moskve a na Západe viedli tajné rozhovory o tom, že stará garda jastrabov ako Husák a Biľak musí ísť z kola von.
Moskva pod Gorbačovom potrebovala „nové krysy“, také, ktoré vedia hovoriť o perestrojke, ale v tichosti udržia vplyv sovietskych štruktúr. Augustom 1989 sa spustila operácia „výmena stráží“. ŠtB pochopila, že ak nechce skončiť na šibenici, musí sa postaviť na čelo zmeny. Práve vtedy sa v kuloároch moci začalo šepkať o tom, že režim sa musí „zamatovo“ zrútiť tak, aby si kádrovníci z PZO stihli prepísať majetky a spisy ŠtB išli na skartovanie.
Bol to cynický kalkul, nechali národ vybiť si hnev na výročie okupácie, aby o pár mesiacov neskôr, 17. novembra, zinscenovali „vlastnú“ revolúciu, pri ktorej si pod dohľadom ruských generálov z Tábora vymenili červené knižky za podnikateľské licencie. Tieto krysy vtedy zneužili svedomie národa, aby si zachránili svoje vily a majetky.
Tábor a ruský paradox. Čakanie na rozkaz z Moskvy
V novembri 1989 bola situácia napätá do prasknutia. Na veliteľstve Západného vojenského okruhu v Tábore vtedy v tichosti vyčkávali sovietski generáli, ktorí si len pred chvíľou prešli peklom afganskej vojny a teraz čakali na jediný Gorbačovov rozkaz, aby proti našim ľuďom nasadili tanky a brutálnu silu. Bojová pohotovosť bola vyhlásená, ruskí dôstojníci sedeli na zbalených kufroch a čakali, či sa zopakuje rok 1968.
Okolo týchto dní sa dodnes vznášajú mraky nejasností. Hoci to nie je nikde v archívoch oficiálne dohľadateľné, v diplomatickom zákulisí sa šepkalo o niečom šialenom, že zo Západu mal prísť Gorbačovovi list s výzvou, aby v Československu vojensky zasiahol a urobil tam poriadok. Znie to ako sci-fi, ale v logike studenej vojny to malo krysí zmysel. Západ potreboval mať pred svetom jasne definované „zlo“, proti ktorému môže zbrojiť a udržiavať svoje miliardové kšefty so zbraňami. Keby komunizmus padol príliš rýchlo a hladko, stratili by nepriateľa.
Gorbačov však túto hru, či už prišla z Prahy alebo zo Západu, odmietol prijať. Nechcel ďalšiu krv na svojich rukách. A tak sa ruskí generáli v Tábore nakoniec museli zbaliť a po revolúcii si odviedli svoje vojská späť. Domáce krysy tak zostali bez „bratskej pomoci“ a museli prejsť na záložný plán, bleskovému prezliekaniu kabátov a postaviť sa na čelo revolúcie, aby si pod rúškom „zamatovej zmeny“ stihli sprivatizovať fabriky a pôdu, ktorú ich otcovia ukradli poctivým gazdom.
Rok 1989 nebol o jednom dni. Bol to celoročný zápas o svedomie národa. Už v januári počas Palachovho týždňa krysy ukázali svoju pravú tvár. Na Václavskom námestí nasadili 1300 milicionárov, vodné delá a psov proti ľuďom, ktorí si chceli len uctiť pamiatku študenta. Za jeden týždeň ŠtB zadržala 851 osôb. Bol to odkaz krysieho ministra Kincla. „Budeme vás mlátiť, kým nebudete opäť držať hubu a plávať.“
Pendreková jar a leto prebudenia
Celú jar a leto sa niesli v znamení brutality a odporu. Krysy zatýkali Havla, Devátého, Čarnogurského aj Kusého. Rozháňali ekológov v Stromovke aj ľudí na Karlovom moste. Keď v júni vyšla petícia Několik vět, ktorú podpísalo 12-tisíc ľudí. Krysy sledovali, či národ zlomia, no ten sa už vracal do ulíc zas a znovu.
17. November. Keď sa história vrátila krysám ako bumerang
Treba si uvedomiť, prečo sa národ v ten piatok 17. novembra 1989 pohol. Bol to Medzinárodný deň študentstva, vyhlásený na pamiatku Jána Opletala, študenta, ktorého v roku 1939 zavraždili nacisti. Práve v roku 1989 pripadlo na tento deň okrúhle 50. výročie jeho smrti.
Krysy vo vláde boli v pasci, nemohli zakázať spomienku na obeť nacizmu, ktorou sa sami roky zaštiťovali. Povolená študentská manifestácia na Albertove sa však bleskovo zmenila na lavínu, ktorú už nedokázali zastaviť. Študenti s čistou vierou nekričali len heslá o Opletalovi, ale o slobode. Keď sa dav pohol smerom do centra na Národnú triedu, história sa obludne zopakovala. Kým v roku 1939 do študentov strieľali hnedé krysy v nacistických uniformách, v roku 1989 ich do krvavej pasce na Národnej triede nahnali tie červené.
V obkľúčení pohotovostných plukov VB a špeciálnych jednotiek sa študenti ocitli v nepriedušnom kotly. Sedeli na zemi, dvíhali prsty do tvaru „V“ a spievali hymnu, zatiaľ čo krysy v prilbách s obuškami dostali povel na brutálny masaker. Práve tam ŠtB nasadila agenta Zifčáka, aby zinscenoval smrť „mŕtveho študenta“ a vyprovokoval národ k definitívnemu pádu starých kádrov. Bol to krysí kalkul, zneužili odkaz Jána Opletala a čistú vieru mladých ľudí na to, aby spustili riadený prevrat, pri ktorom si tie najväčšie krysy bleskovo vymenili kabáty za „demokratické“ svetre a stihli skartovať svoje zločiny.
Divadlá, VPN a generálny štrajk. Keď národ vyhnal krysy do kútov
Keď 18. novembra 1989 prišli správy o masakre, prvé sa vzopreli divadlá. Herci namiesto predstavení vyhlásili štrajk a divadelné dosky sa zmenili na tribúny slobody. V Bratislave v nedeľu 19. novembra vznikla Verejnosť proti násiliu (VPN) a v Prahe Občianske fórum (OF). Študentské štrajkové výbory nespali dňom ani nocou, roznášali pravdu do fabrík, až kým 27. novembra neprišiel celoštátny generálny štrajk. To bol moment, kedy tie najväčšie krysy pochopili, že pendreky už nepomôžu a musia prejsť na záložný plán.
December. Krysia rošáda a skartácia svedomia
29. novembra Federálne zhromaždenie pod tlakom ulice vymazalo z ústavy vedúcu úlohu KSČ. Formálne diktatúra skončila, ale v suterénoch ministerstiev sa rozbehlo peklo, 1. decembra vydal generál Alojz Lorenc pokyn na masovú skartáciu spisov ŠtB. Pálili dôkazy o svojich zločinoch, zatiaľ čo sa bleskovo „demokratizovali“.
3. decembra sa Adamec ešte pokúsil udržať korytá cez vládu s väčšinou komunistov, čo ľudia 4. decembra v uliciach zmietli zo stola. Adamec 7. decembra padol a štafetu prebral Marián Čalfa (KSČ). Ten pochopil, že ak chcú krysy prežiť, musia urobiť obchod storočia. 10. decembra Husák vymenoval „vládu národného porozumenia“, kde sa o ministerstvo vnútra delili Čalfa, Ján Čarnogurský a Valtr Komárek, a následne Husák rezignoval.
21. decembra na mimoriadnom zjazde KSČ radšej sami rozpustili Ľudové milície, aby upokojili dav. Vrcholom tejto fikanej hry bol 29. december 1989. Ten istý komunistický parlament, tie isté krysy, ktoré roky slúžili Moskve, jednohlasne zvolili Václava Havla za prezidenta. Bol to definitívny krysí obchod, „My vám dáme váš symbol na Hrad, a vy nám dáte pokoj na privatizáciu.“ 30. decembra už Havel menoval nového ministra vnútra a éra „zamatového“ upratovania krysích majetkov sa rozbehla naplno.
Píše sa rok 2026 a máme slobodu... a alebo nie?
Spústa ľudí, čo toto číta, bola v tej dobe mladá. Mnohí boli študenti, ale aj väčšina dnešných dôchodcov si presne pamätá tie chvíle, keď sme stáli na námestiach. Kričali sme, že chceme slobodu, že už nechceme byť v područí Moskvy, a s nádejou sme cinkali kľúčmi. Pamätáme si tú obrovskú eufóriu radosti, ale aj prirodzené obavy z toho, čo bude ďalej? Mali sme úprimnú radosť z pádu komunistov v celej Európe. Videli sme novú budúcnosť, niekto z obyčajných ľudí premýšľal o slobode slova, niekto o podnikaní, iný o tom, že konečne uvidí svet. Tešili sme sa na to, že sa ako národ, ten hrdý národ Čechoslovákov, čo sa dokázal brániť Hitlerovi aj boľševikom, konečne slobodne nadýchneme. A dostali sme slobodu, slobodný nádych... ALEBO NIE?
Dnes, v roku 2026, s odstupom času vidíme, že kým my sme mrzli na námestiach, tie najväčšie krysy v suterénoch ministerstiev pálili spisy a v tichosti si delili naše spoločné miliardy. Od revolúcie sa im podarilo rozdeliť nielen Československo, ale v čom skutočne zvíťazili a víťazia dodnes, je to, že rozdelili národ.
Rozoštvali nás na dve skupiny, ktoré spolu nedokážu normálne komunikovať, nedokážu sa na ničom dohodnúť a každá pravda, hlavne tá ich (a je jedno, z ktorej strany príde), je tá správna. Podarilo sa im to tak dokonale, že to nezasiahlo len susedov, ale rozdelilo to aj rodiny.
Dnes je jedno, či stojíte na strane koalície alebo opozície, je to úplne jedno, pretože na oboch stranách sú buď ešte tí, čo boli s komunistami, alebo ich synovia a v dnešnej dobe aj vnuci ľudí, čo buď ťahali s Hitlerom s Nemcami, neskôr kádrovali a posudzovali deti ľudí, ktorí krvácali za našu zem a učili ich to, čo si majú myslieť na školách. Dnešná doba je vlastne stále rovnaká. V školách sa namiesto učenia deťom od mala dáva ako príklad Západ, za nás to bol Veľký brat. Mladí na školách, ktoré by mali byť apolitické, sa učia veci, o ktorých si každý dokáže urobiť názor sám. Vládnu nám pohrobkovia gárd, ktoré za vojny zabavovali majetky Židom, po vojne obyčajným ľuďom a po sametovej revolúcii rozkradli celé Československo.
Myslím, že by sme mali zabudnúť na naše rozdelené názory, vykašľať sa na to, ako o nás zmýšľa Západ, pretože z nás majú srandu rovnakú, ako mali Nemci v roku 1938, keď sa naši chlapi museli vzdať bez jediného výstrelu.
Mali by sme to byť my, obyčajní ľudia, čo by mali povedať DOST všetkým politikom, či je to koalícia či opozícia, ktorí nás rozdeľujú presne podľa nôt, ktoré tu platia už od protektorátu a možno ešte skôr. A buď donútiť politikov z oboch strán, aby sa prestali pred kamerami na oko hádať a potom si už bez kamier robili srandu, ako to zas s ľuďmi skouleli a ukázali každý svojmu táboru, akože to myslia so Slovenskom dobre a išli na spoločný obed.
Alebo to zostane na nás obyčajných ľuďoch, čo im platíme ich život v luxuse a donútime ich rovnako, ako to už v našich krajinách bolo niekoľkokrát, aby s nami buď začali hrať fér hru a to, čo melú v televíznych besedách a na námestiach, začali naozaj robiť. Aby konečne politik bol niekto, kto nemyslí, aké si tento rok kúpi nové auto, alebo do akej krajiny v exotike pôjde na dovolenku, ale aby začal myslieť, či na to jedlo bude mať stará babička s dedkom, čo celý život pracovali, alebo mladá rodina s deťmi, čo má celý život ešte pred sebou. Jednoducho ich donútiť, aby začali myslieť na Slovensko a jeho ľud. Donútiť ich, aby sme si ich mohli vážiť.
Ja po tom, čo som našiel v archívoch, neverím ani jednej strane, že to nie je všetko dohodnuté medzi rodmi, čo sa tu priživujú už niekoľko desiatok rokov a len rozdeľujú národ, lustrujú ľudí, nálepkujú ich a parazitujú na chudobe Slovenska aj obyčajných Slovákov rovnako ako v dobe Hlinku, Protektorátu, Stalina, Husáka a po revolúcii dovolili a spôsobili toľko neprávostí, ktoré sa dnes nazývajú divoké deväťdesiatky. Viem, že opäť dostanem vynadané, ale pokiaľ my, obyčajní ľudia, niečo neurobíme s našimi politikmi, tak sa nič nezmení. A pokiaľ ich nedonútime spolupracovať na záujmoch Slovenska, tak na konci to bude zase len ten obyčajný Slovák, čo to zaplatí a odnesie.
