Začiatok 90. rokov bol pre nás všetkých ako prebudenie zo zlého sna. Konečne sme boli slobodní. Zmizli devízové prísľuby, kádrové posudky aj ponižujúce výjazdné doložky. Mladí vyrazili do sveta, v obchodoch sa objavilo južné ovocie a elektronika, o ktorej sme predtým len snívali. Zrazu sme mohli podnikať, cestovať a hovoriť, čo si myslíme. Bol to ten hrdý národ Čechoslovákov, ktorý sa po desaťročiach znova nadýchol.
No kým sme my v eufórii objavovali svet, tie najprefíkanejšie krysy bleskovo menili taktiku. 26. februára 1990 sa Havel s Gorbačovom dohodli na odchode ruských vojsk. Generáli z Táboru odtiahli, ale ich domáci spojenci tu zostali. Z KSČ sa cez noc stala SDĽ (na Slovensku) a KSČM (v Čechách). Kádrovníci, ktorí nás predtým dusili, si bleskovo vymenili saká. 27. júna 1990 prezident Havel vymenoval novú federálnu vládu s premiérom Mariánom Čalfom, kovaným komunistom, ktorý presne vedel, ako „skúľať“ prechod starých kádrov do nových kresiel.
Zatiaľ čo sme sa v „pomlčkovej vojne“ hádali o názov štátu, krysy rozbehli lúpež storočia. V januári 1991 začala Malá privatizácia a v máji 1992 tá Kupónová. Pre obyčajného človeka to bola šanca na kúsok majetku, no pre vyvolené investičné fondy to bola hostina. Mnohé fondy ovládané ľuďmi z prostredia PZO a ŠtB majetok klientov jednoducho vytunelovali. Vrcholom krysieho plánu bolo rozdelenie republiky. Hoci to väčšina ľudí nechcela, Klaus a Mečiar sa 23. júla 1992 dohodli. Potrebovali si slovenské a české korytá oddeliť, aby sa im lepšie vládlo a kradlo „vo vlastnom“.
1. januára 1993 vzniklo samostatné Slovensko a Česko. Dostali sme vlastné vlajky, meny aj prezidentov, Michala Kováča a Václava Havla.
Dostali sme slobodu, slobodný nádech... alebo nie? Dnes to nieje záver tohto rozprávania o krysách. Už počas druhého dielu som dostával nejaké e-maily, ktorým som sprvu nevenoval pozornosť. Neboli podpísané a tak som sa len pousmial, že tieto články majú váhu a oslovili presne tie krysie rody, ktoré sú tu dodnes. Som rád, že táto ukážka krysích mien prilákala stovky čitateľov, ktorí si to prečítali, a za to im ďakujem. Z dôvodu toho, že sa e-maily stali z anonymných nadávok výstrahami, že si ma nájdu, ak neprestanem písať, bol som nútený to odovzdať polícii. Dnes som chcel v tomto konečnom povedaní vymenovať prepojenie všetkých krysích rodov, čo sa už od vojny priživujú na obyčajných ľuďoch, no nebolo mi to doporučené a tak teda to neurobím, aspoň nateraz.
Tieto rody sa rôzne premiešali od roku 1938 až do súčasnosti. Sú to dnešní politici naprieč politickým spektrom Slovenska, sudcovia, novinári, vysoko postavení ľudia vo veľkých spoločnostiach, v pozícii manažérov v bankách a majiteľov korporácií nielen na Slovensku. Dnes sú to už pohrobkovia týchto krýs, ich synovia a vnuci, ktorí prevzali žezlo.
Mrzí ma, že po tom, čo sme si vytrpeli od fašistických a boľševických krýs, to, čo si vytrpeli partizáni, vojaci, čo prišli so Svobodom a na Dukle a nielen tam krvácali len preto, aby vyhnali nepriateľa a oslobodili svoju zem od nadvlády okupantov, nás dnes, skoro tridsaťšesť rokov po Sametovej revolúcii, ovládajú tie isté krysie rody. Tie isté, čo spolupracovali s Nemcami, neskôr s boľševikom a dnes sa podieľajú ako ctihodní občania na ničení Slovenska a ožobračovaní obyčajných Slovákov. Berú nám už od obdobia pred druhou svetovou vojnou.
Píše sa rok 2026 a my vidíme, že hoci regály sú plné, naše fabriky a banky patria dynastiám, ktoré vyrástli práve z tejto „zamatovej“ lúpeže. Tie isté rody, čo nás kádrovali, si v 90. rokoch rozobrali celé Československo a dodnes nás rozdeľujú, aby sme si nevšimli, že víťazmi nie sme my, ale opäť len oni.
A tak máme slobodu... alebo nie?







