Každý z nás to pozná. Ten pocit pokoja, keď viete, že vaše auto je chránené, váš domov zabezpečený a život vašich blízkych poistený pre prípad najhoršieho. Mnohí z nás majú v šuplíku zmluvu s logom troch modrých čiar. Spoliehame sa na Allianz. Veríme im, že v momente nešťastia budú naším spojencom, presne tak, ako to sľubuje ich meno.
Ale čo ak by vám niekto povedal, že to isté meno, ktoré dnes stráži váš pokojný spánok, kedysi strážilo baraky v Osvienčime?
Nemôžeme hovoriť o Allianz bez Kurta Schmitta. Nebol to len riaditeľ, bol to architekt nacistickej ekonomiky.
V roku 1933 sa stal Hitlerovým ministrom hospodárstva a zároveň zostal v čele Allianz. To on zabezpečil, aby sa Allianz stal monopolom na smrť.
Čestný SS-Oberführer Schmitt nebol „donútený“. Bol to presvedčený nacista, ktorý nosil uniformu SS a osobne sa priatelil s Himmlerom. Allianz pod jeho vedením nepoisťovala životy, ale nacistickú ideológiu.
Inšpektori v tieni plynových komôr
Toto je fakt, z ktorého sa dvíha žalúdok. Allianz mala v koncentračných táboroch (Osvienčim, Dachau, Buchenwald) svojich vlastných inšpektorov.
Títo muži v oblekoch prechádzali okolo vyhladzovacích zariadení, dielní a barakov. Nekontrolovali však bezpečnosť väzňov. Kontrolovali požiarne riziká a technický stav budov, aby firma neprišla o peniaze, keby náhodou niečo vybuchlo alebo zhorelo.
Allianz poisťovala personál SS. Ak dozorca v tábore ochorel alebo mal úraz, Allianz mu preplácala liečbu. Peniaze, ktoré na to používali, pochádzali z poistiek, ktoré predtým ukradli ľuďom, ktorých títo dozorcovia vraždili.
Krištáľová noc. Najväčšia lúpež v dejinách poisťovníctva
Keď v roku 1938 horeli synagógy a židovské obchody, Allianz stála pred obrovským dlhom voči svojim klientom. Riešenie bolo cynické.
Reinhard Heydrich (kat Prahy) sa stretol s vedením poisťovní. Dohodli sa, že poisťovne (na čele s Allianz) nevyplatia Židom ani marku.
Všetky peniaze z poistiek (cca 6 miliónov mariek len od Allianz) prepadli priamo nacistickému štátu ako „pokuta“ pre Židov za to, že vyvolali hnev národa. Allianz si tak zachránila kapitál a štát získal peniaze na zbrojenie.
Parazitovanie na „majetku po nepriateľoch“
Keď židovské rodiny zmizli v transportoch, Allianz sa správala ako dedič, ktorému nikto neodkázal majetok.
Allianz aktívne spolupracovala s úradmi pri vyhľadávaní životných poistiek deportovaných ľudí. Peniaze z týchto poistiek (ktoré si ľudia sporili celý život na starobu alebo pre deti) si Allianz jednoducho nechala alebo ich previedla ríši.
Tieto „krvavé rezervy“ Allianz investovala do štátnych dlhopisov, ktoré priamo financovali nemeckú armádu a výstavbu ďalších táborov. Bol to uzavretý kruh smrti.
Ospravedlnenia spoločnosti Allianz sú v porovnaní s inými gigantmi špecifické tým, že firma dlhé desaťročia svoju vinu popierala a k histórii sa prihlásila až pod drvivým tlakom medzinárodných súdov a verejnej mienky v 90. rokoch.
Desaťročia mlčania a popierania (1945 – 1990)
Po vojne sa Allianz, podobne ako väčšina nemeckého priemyslu, sústredila na hospodársky zázrak a o svojej úlohe v diktatúre mlčala.
Keď sa preživší po vojne pokúšali žiadať o vyplatenie svojich poistiek, Allianz často vyžadovala originálne úmrtné listy svojich príbuzných, dokumenty, ktoré v Osvienčime či Treblinke nikto nevystavoval.
Firma tvrdila, že poistky boli zrušené alebo vyplatené ríši podľa vtedajších platných zákonov, a teda sa ich to už netýka.
Vynútené priznanie (1997 – 1998)
Zlom nastal až vtedy, keď Allianz začala expandovať na americký trh.
V roku 1997 podali preživší holokaustu hromadnú žalobu v New Yorku. Až hrozba miliardových strát a straty licencie v USA prinútila Allianz otvoriť archívy. Vtedajší generálny riaditeľ Henning Schulte-Noelle v roku 1997 vyhlásil. „Allianz uznáva svoju morálnu zodpovednosť a stojí si za svojou históriou“.
Vyplatenie „odpustkov“
Allianz sa stala zakladajúcim členom medzinárodnej komisie pre poistné nároky z éry holokaustu (ICHEIC).
Do roku 2006 vyplatila približne 306 miliónov dolárov viac ako 48 000 žiadateľom.
Za tieto peniaze si Allianz a ďalšie nemecké firmy od americkej vlády vyjednali tzv. „právny mier“ dohodu, že preživší ich už za vojnové zločiny nebudú môcť žalovať pred americkými súdmi.
Aktuálna situácia (2024 – 2026)
Hoci sa Allianz dnes k svojej minulosti hlási a na webe má rozsiahlu sekciu o nacistickej ére, mnohí preživší stále považujú ich kroky za nedostatočné.
Kritici a organizácie preživších tvrdia, že Allianz stále dlhuje miliardy dolárov na poistkách, ktoré neboli nikdy riadne zdokumentované kvôli zničeniu archívov počas vojny.
Firma dnes tvrdí, že urobila maximum pre nápravu a že súčasná Allianz SE nie je tou istou spoločnosťou, ktorá poisťovala koncentračné tábory.
Allianz je vrcholom korporačného cynizmu. Je to firma, ktorá poisťovala budovy, v ktorých sa vraždilo, a vrahov, ktorí tam pracovali. Kým my sme po vojne začínali. Allianz sedela na miliardách ukradnutých z poistiek ľudí, ktorí skončili v popole. Ich moderné mrakodrapy a logá na športových štadiónoch sú postavené na základoch z nevyplatených poistiek po Krištáľovej noci. Je to bohatstvo, ktoré smrdí spáleniskom.
„Ospravedlnenie Allianz nebolo aktom svedomia, ale podmienkou prežitia na svetovom trhu. Začali o tom hovoriť až 50 rokov po vojne, keď im hrozilo, že v Amerike nepredajú ani jednu poistku. Ich dnešná ľútosť je len súčasťou korporačnej zodpovednosti, ktorú si kúpili za 300 miliónov dolárov, zlomok toho, čo si predtým privlastnili z poistiek mŕtvych klientov.“
