Ak vás šokoval príbeh IBM, pripravte sa na niečo ešte horšie. Kým IBM dodávalo „mozog“ pre holokaust, nemecký chemický gigant I.G. Farben (ktorého najznámejšou súčasťou bol Bayer) dodal jeho svaly a samotný nástroj smrti. Nebol to len obyčajný obchodný vzťah; bolo to krvavé spojenectvo, kde sa vedecký pokrok v laboratóriách zmenil na efektívne vraždenie v plynových komorách.
Čo o tomto spojenectve potrebujete vedieť hneď na úvod.
I.G. Farben bol najväčším korporátnym darcom nacistickej strany. Už v roku 1933 „investovali“ do Hitlerovej kampane 400 000 ríšskych mariek, čo bola vtedy astronomická suma. Bez týchto peňazí by sa nacisti možno nikdy nedostali k moci tak hladko.
Tento kartel bol taký mocný, že mal vlastnú spravodajskú službu a jeho riaditelia sedeli priamo na ministerstvách. V podstate neexistoval rozdiel medzi záujmami firmy Bayer (I.G. Farben) a záujmami Tretej ríše.
Bayer a jeho partneri v karteli vyvinuli technológie, bez ktorých by vojna skončila za pár mesiacov. Ovládali výrobu syntetického benzínu a gumy, kľúčových surovín, ktoré Nemecko nedokázalo dovážať a bez ktorých by žiaden tank ani lietadlo nepohli z miesta.
I.G. Farben. Architekt a bankár nacistického zla
Bayer nebol počas vojny len nejakou „firmou na lieky“. Bol neoddeliteľnou súčasťou I.G. Farben, najväčšieho chemického kartelu sveta, ktorý sa stal hlavným sponzorom a architektom Hitlerovej ríše. Toto nebol len priemyselný gigant, bol to motor, bez ktorého by sa kolesá nacistickej mašinérie nikdy neroztočili.
V roku 1933, keď nacisti potrebovali peniaze na kľúčové voľby, I.G. Farben otvorila peňaženku ako prvá. Ich príspevok bol rozhodujúci pre upevnenie Hitlerovej moci. Za túto lojalitu dostala firma neskôr monopol na štátne zákazky.
Bayer v rámci kartelu vyvíjal syntetické materiály (gumu a palivo), ktoré Nemecku chýbali kvôli britskej blokáde. Bez týchto laboratórnych objavov by Hitlerove tanky (Blitzkrieg) zostali stáť po prvom týždni na hraniciach.
Firma sa aktívne podieľala na „arizácii“, čo bol vznešený názov pre krádež. Poberali zisky z vyvlastnených židovských podnikov po celej Európe a ich riaditelia priamo rozhodovali o tom, ktoré továrne v okupovaných krajinách (vrátane Československa) pripadnú ich impériu.
Mnohí vysokí manažéri I.G. Farben boli členmi SS. Nešlo o donútenie, išlo o ideologické a obchodné splynutie. Firma mala vlastnú špionážnu sieť, ktorá spolupracovala s gestapom pri vyhľadávaní „nepriateľov“ medzi zamestnancami.
Monowitz. Súkromná fabrika na smrť
I.G. Farben (Bayer) nebola len dodávateľom pre armádu. Bola to jediná súkromná spoločnosť v Tretej ríši, ktorá si v rámci komplexu Osvienčim postavila a prevádzkovala vlastný koncentračný tábor známy ako Monowitz (Auschwitz III).
Firma investovala do výstavby fabriky v Osvienčime vtedajších 900 miliónov ríšskych mariek. Na mieste pracovalo naraz až 35 000 väzňov, ktorých si firma doslova „prenajímala“ od SS.
I.G. Farben platila SS pevnú taxu. 4 marky denne za kvalifikovaného väzňa a 3 marky za nekvalifikovaného. Pre porovnanie, bežný nemecký robotník stál firmu trojnásobok. Úspora nákladov sa merala v tisíckach mŕtvych.
Podmienky v továrni Bayeru boli také brutálne, že priemerná dĺžka života väzňa v Monowitzi bola len 3 až 4 mesiace. Keď väzeň zoslabol natoľko, že už nevládal pracovať, firma ho jednoducho „odpísala“ a poslala do plynových komôr v susednom Birkenau, aby uvoľnil miesto novej „zásielke“.
Paradoxom je, že napriek obrovským investíciám a desiatkam tisíc obetí, fabrika v Osvienčime kvôli spojeneckému bombardovaniu nikdy nevyrobila ani kilogram syntetického kaučuku. Desiatky tisíc ľudí tak zomreli pre absolútne nič.
„Kúpili sme 150 žien“. Pokusy na ľuďoch.
Kým ostatné divízie I.G. Farben stavali fabriky, divízia Bayer sa sústredila na to, čo vedela najlepšie, farmáciu. Problém bol, že ich „klinické testy“ prebiehali na väzňoch v Osvienčime. Títo ľudia neboli pacienti, boli to položky v nákupnom zozname.
Zachovali sa listy medzi Bayerom a veliteľstvom tábora v Osvienčime. Firma v nich otvorene vyjednáva o cene za „materiál“ na testovanie nového uspávacieho prostriedku. Pôvodná požiadavka tábora bola 200 mariek za ženu, Bayer vyjednal cenu 170 mariek za kus.
Po vykonaní testov prišiel z Bayeru do Osvienčimu list s týmto textom: „Experimenty boli vykonané. Všetky osoby zomreli. Čoskoro vás budeme kontaktovať ohľadom ďalšej zásielky.“ Žiadna ľútosť, len suchá obchodná informácia.
Aby mohli vedci z Bayeru testovať nové lieky na infekčné choroby (napr. škvrnitý týfus), väzňov v táboroch najprv úmyselne nakazili. Ak liek nezabral, obete čakala smrť v agónii alebo injekcia fenolu do srdca.
Vedci z Bayeru úzko spolupracovali s nechválne známym Josefom Mengelem. Ten im dodával vzorky tkanív alebo priamo „vyberal“ obete pre konkrétne experimenty financované firmou.
Zyklon B. Smrť s firemnou pečiatkou
I.G. Farben (Bayer) nevyrábal len lieky a gumu. Vlastnil kľúčový podiel v spoločnosti Degesch, ktorá mala patent na Zyklon B. Pôvodne to bol prostriedok na dezinfekciu, no v rukách nacistov sa zmenil na najefektívnejší nástroj genocídy v dejinách.
Bežný Zyklon B mal výstražný zápach, aby varoval ľudí pred únikom. I.G. Farben však pre potreby SS dodávala špeciálnu verziu bez zápachu. Firma presne vedela, že tento plyn sa nepoužíva na hmyz, ale na ľudí v uzavretých komorách, ktorí do poslednej sekundy nesmeli nič tušiť.
Každá jedna plechovka plynu, ktorá skončila v Osvienčime alebo Treblinke, generovala firme zisk. Predaj Zyklonu B počas vojny raketovo stúpal a vedenie I.G. Farben (vrátane manažérov Bayeru) tento rast s radosťou sledovalo vo svojich účtovných knihách.
Inžinieri z konglomerátu I.G. Farben priamo radili SS, ako plyn v komorách dávkovať a ako vetrať priestory, aby sa urýchlil „proces“ a komory sa dali čo najskôr znova naplniť novými obeťami.
Po vojne sa manažéri bránili, že „nevedeli“, na čo sa plyn používa. Dokumenty však usvedčili predstavenstvo z toho, že pravidelne dostávali hlásenia o „spotrebe“ plynu v táboroch smrti, ktorá bola tisícnásobne vyššia než akákoľvek potreba dezinfekcie šiat.
Návrat vrahov. Keď spravodlivosť ustúpila zisku
Najväčším „humusom“ celého príbehu nie je len to, čo sa dialo počas vojny, ale to, čo prišlo po nej. Hoci boli lídri I.G. Farben v Norimbergu odsúdení za otroctvo a masové vraždy, ich tresty boli výsmechom obetiam. Vďaka začínajúcej studenej vojne a potrebe „nemeckých expertov“ sa títo hajzli nielenže dostali na slobodu, ale zasadli späť do čela firmy Bayer.
Mená, ktoré si treba zapamätať.
Fritz ter Meer. Tento muž bol priamo zodpovedný za výstavbu pekla v Monowitzi. V Norimbergu ho odsúdili na 7 rokov za otroctvo a drancovanie. Človek by čakal, že po vojne skončí na smetisku dejín. Omyl. Už v roku 1950 ho prepustili a v roku 1956 sa stal predsedom dozornej rady spoločnosti Bayer. Muž, ktorý nakupoval väzenkyne na smrť, opäť riadil firmu z luxusnej kancelárie.
Carl Wurster. Počas vojny sedel v predstavenstve I.G. Farben a v dozornej rade firmy Degesch, ktorá vyrábala Zyklon B. Vedel o každej jednej plechovke plynu. Po vojne sa stal šéfom gigantu BASF a získal najvyššie štátne vyznamenania od nemeckej vlády.
Otto Ambrose. Kľúčový chemik stojaci za výrobou bojových plynov a riaditeľ továrne v Osvienčime. V Norimbergu dostal 8 rokov. Po prepustení v roku 1951 radil nemeckým kancelárom a sedel v dozorných radách mnohých firiem. Dokonca pracoval ako konzultant pre americké ministerstvo energetiky.
Friedrich Jähne. Odsúdený za drancovanie a vojnové zločiny. Po pár rokoch na slobode sa stal predsedom dozornej rady firmy Hoechst (dnes súčasť Sanofi).
Ako to „upratali“?
Firmy ako Bayer, BASF a Hoechst sa po roku 1951 jednoducho odstrihli od názvu I.G. Farben. Tvárili sa, že sú to „nové a čisté“ spoločnosti. Prijali späť svojich starých nacistických šéfov a desiatky rokov svorne mlčali. Akcionári boli spokojní, zisky rástli a minulosť bola pochovaná pod nánosom nového „hospodárskeho zázraku“.
Tento návrat k moci ukazuje, že pre korporátnych gigantov morálka neexistuje. Ak ste „príliš dôležití pre ekonomiku“, prejdú vám aj tie najhoršie zverstvá v dejinách.
I.G. Farben (Konglomerát)
Čo robia dnes? Táto firma už neexistuje. Spojenci ju po vojne oficiálne rozpustili kvôli jej zločinom proti ľudskosti. Jej majetok bol rozdelený medzi nástupnícke firmy (Bayer, BASF, Hoechst). Zostala po nej len „likvidačná schránka“ (I.G. Farben i.L.), ktorá existovala až do roku 2012, aby riešila právne spory a nároky na odškodnenie.
Omluvili sa? Ako celok sa konglomerát nikdy neospravedlnil, pretože bol zrušený. Celú vinu sa snažili preniesť na nacistický štát.
Bayer AG
Čo robia dnes? Globálny líder v oblasti farmácie a poľnohospodárstva. Vyrábajú všetko od Aspirínu a liekov na rakovinu až po osivá a hnojivá (po akvizícii firmy Monsanto).
Omluvili sa? Áno, ale trvalo to pol storočia.
Prvé veľké gesto prišlo až v roku 1995, keď vtedajší šéf Bayeru Helge Wehmeier verejne vyjadril ľútosť nad účasťou firmy na holokauste počas prejavu k preživším v Osvienčime.
V roku 2000 sa Bayer stal zakladajúcim členom nemeckej nadácie Pripomienka, zodpovednosť a budúcnosť, ktorá vyplatila miliardy eur nútene nasadeným.
Hoci vyjadrujú „hlbokú ľútosť“, kritici im dodnes vyčítajú, že v 50. rokoch umožnili návrat odsúdených zločincov (ako Fritz ter Meer) do najvyššieho vedenia.
Ich logo s krížom uvidíte v každej slovenskej lekárni.
Legendárny Aspirin, Xarelto (na riedenie krvi), Iberogast (na trávenie) alebo Rennie.
Pre deti a matky. Bepanthen (masti a krémy), vitamíny Supradyn alebo Elevit.
Dermatológia. Canesten (proti plesniam).
Poľnohospodárstvo. Ak máte záhradu, pravdepodobne používate ich prípravky proti škodcom alebo na ochranu rastlín (často pod značkou Crop Science).
BASF (Badische Anilin- und Soda-Fabrik)
Čo robia dnes? Najväčšia chemická spoločnosť na svete. Vyrábajú plasty, chemikálie pre priemysel, nátery a poľnohospodárske produkty.
Omluvili sa? Áno. Podobne ako Bayer, aj BASF sa prihlásil k historickej zodpovednosti za I.G. Farben až koncom 90. rokov. Dnes financujú historický výskum svojej minulosti a prispeli do odškodňovacích fondov. Ich povojnový šéf bol však takisto členom vedenia I.G. Farben (Carl Wurster).
Túto značku bežne v regáloch nevidíte, pretože vyrábajú suroviny pre iných, ale sú prítomní v obrovskom množstve produktov.
Stavebníctvo. Na Slovensku sú veľmi populárne ich stavebné materiály (zatepľovacie systémy, hydroizolácie, stavebná chémia).
Chémia. Dodávajú plasty a nátery pre slovenský automobilový priemysel (VW, Kia, Stellantis).
Záhradkárstvo. Ich postreky a hnojivá sú dostupné v každom Bauhause či Hornbachu.
Sanofi (nástupca firmy Hoechst)
Čo robia dnes? Jeden z najväčších svetových výrobcov liekov a vakcín (v roku 1999 sa Hoechst zlúčil s francúzskou firmou Rhône-Poulenc a vznikol Aventis, dnes Sanofi).
Omluvili sa? Áno. Sanofi dnes uznáva temnú históriu spoločnosti Hoechst (ktorá bola treťou nohou I.G. Farben). Taktiež sa podieľali na odškodnení obetí a otvorení archívov.
Patria k najväčším dodávateľom liekov na slovenskom trhu.
Inzulíny. Sú svetovým lídrom v liečbe cukrovky.
Voľnopredajné lieky. Značky ako Ibalgin, Paralen, Celaskon alebo Magneg B6 (tieto značky Sanofi kúpilo od Zentivy, ale dnes patria pod ich koncern).
Dnes sú to firmy s čistým vizuálom a modernými laboratóriami, ktoré zachraňujú životy. Všetky sa po rokoch tlaku oficiálne ospravedlnili a finančne sa podieľali na odškodnení. Najväčšou škvrnou však zostáva fakt, že toto ospravedlnenie prišlo až po tom, čo generácia vrahov, ktorí tie firmy po vojne znovu vybudovali, v pokoji zomrela na starobu.
Zdroje.
