Dnes má človek pocit, že ekológia vznikla len nedávno ako moderný trend, s ktorým prišli západné neziskovky a aktivisti lepiaci sa k cestám. Pravda je však taká, že tá skutočná, hlboká a najmä funkčná ochrana prírody mala u nás obrovskú tradíciu dávno pred nežnou revolúciou. Fungovala však na úplne inom princípe ako dnes. Neopierala sa o eurofondy, byrokratické tabuľky ani radikálne zákazy. Opierala sa o sedliacky rozum a prácu vlastných rúk.
Dennodenne hovorím s ľuďmi, pretože sa zaujímam o našu planétu a nie je mi jedno, čo sa okolo mňa deje. Živím sa alternatívnym prístupom k zdraviu a na to, aby sme mohli byť zdraví my, bytostne potrebujeme zdravé životné prostredie. Lenže pri svojich debatách narážam na obrovské pokrytectvo. Hovoril som s množstvom organizácií, ktoré sa navonok tvária ako veľkí záchrancovia prírody. Keď s nimi ale hovoríte úprimne, sami vám otvoria oči, česť výnimkám, ale väčšina z nich okrem osvety, ktorú navyše v súkromí sami vôbec nedodržiavajú, pre krajinu nerobí absolútne nič. Len parazitujú na štátnych a európskych fondoch. Čerpajú milióny na to, aby organizovali nekonečné besedy, konferencie a tlačili plagáty, skrátka lejú peniaze tam, kde vôbec nie sú potrebné, zatiaľ čo reálna pôda a príroda v teréne umierajú.
Ako Brontosaurus prerástol systém
Všetko to odštartovalo v roku 1974. Komunistický režim vtedy brutálne drancoval krajinu ťažkým priemyslom a masívnou chémiou. Vzduch v severných Čechách sa nedal dýchať a jizerské lesy umierali kvôli kyslým dažďom. Režim o tom, samozrejme, mlčal. Vtedy však skupina mladých vedcov z Ústavu krajinnej ekológie ČSAV v spolupráci s časopisom Mladý svet prišla s geniálnym nápadom, vyhlásiť celoštátnu „Akciu Brontosaurus“.
Sprievodným motívom sa stal dnes už legendárny slogan Vladimíra Jiránka: „Brontosaurus to neprežil, pretože prerástol svoje možnosti. A čo ľudia?“
Komunisti akciu schválili ako akési neškodné alibi pre mládež pod hlavičkou Socialistického zväzu mládeže (SZM). Neuveriteľne sa však prerátali. Akcia vyvolala obrovskú vlnu nadšenia a transformovala sa na obrovské hnutie. Pre tisíce mladých ľudí sa Hnutie Brontosaurus stalo oázou slobody, kde mohli uniknúť zo šedi režimu a konzumného spôsobu života.
Tichá práca priamo v teréne
Predrevoluční ochranári nerobili blokády, neničili cudzí majetok, ani nečakali na ministerské granty. Tisíce študentov a dobrovoľníkov jazdili cez víkendy a prázdniny (v rámci akcií ako Prázdniny s Brontosaurom) priamo do krajiny po celom Československu. Čistili studničky a korytá riek. Kosili chránené lúky, ktoré by bez ľudskej kosy zarástli agresívnym kroviskom, čím zachraňovali vzácne druhy orchideí a bylín. Sadili remízky a pôvodné stromy, aby vracali život tam, kde ho kolektivizácia zničila.
Zároveň v šedej zóne vtedajšej vedy, najmä v Ekologickej sekcii ČSAV, odborníci riskovali kariéry a spisovali pravdivé správy o zdevastovanom životnom prostredí. Bola to tichá, odborná a nesmierne poctivá ochrana krajiny založená na faktoch a priamom kontakte s pôdou.
Ako boľševik narazil na zdravý sedliacky rozum
Túžba úradníkov a mocných kontrolovať ľudské životy a prírodu, ale nie je žiadnym novým vynálezom dnešného Bruselu. Úplne rovnako to fungovalo za totality. Keď komunisti v 70. rokoch videli, ako masovo mladí ľudia do Brontosaura utekajú, dostali panický strach. V totalitnom režime totiž neexistovalo, aby sa päťdesiat ľudí stretlo pri lesnom ohni bez dozoru strany. Preto Socialistický zväz mládeže (SZM) Brontosaura povinne prehltol, aby nad ním mal absolútnu kontrolu. Dokonca z mladých ochranárov chceli urobiť akýchsi politických špiónov, takzvaný Reflektor mladých, ktorý mal chodiť po fabrikách a hlásiť prehrešky.
Lenže vtedajší ochranári mali zdravý sedliacky rozum a systém dokázali šikovne prekabátiť. Oficiálne dali zväzákom pečiatku, na schôdzi napísali povinné komunistické frázy, vzali si od režimu peniaze na náradie či autobusy a hneď ako odišli do lesa, na celý SZM sa vykašľali a robili skutočnú prácu pre krajinu. Komunistický úradník chcel kontrolu a tabuľky, ale ľudia si v teréne aj tak poradili po svojom. Dnešný dotačný aparát robí vlastne to isté, len oveľa rafinovanejšie. Nikoho nešpiónuje, ale rovno ľudí uplatí grantmi na besedy a zviaže ich takou byrokraciou, že na skutočnú prácu v lese už nikomu neostane čas.
Mozole namiesto diplomov. Kto boli tí skutoční lídri v lese?
Zatiaľ čo akademici v Bratislave a Prahe dávali hnutiu odborné krytie a písali správy, tí obyčajní vedúci, ktorí s deckami reálne chodili do lesa a spali s nimi pod stanom, boli z úplne iného cesta.
Neboli to žiadni kovaní zväzáci v oblekoch ani diplomovaní ekológovia od zeleného stola. Bola to neuveriteľná zmes ľudí, ktorým sa vtedy hovorilo „androši“, trampi, zakázaní skauti alebo jednoducho ľudia z lesa. Boli to starší trampi z osád, ktorí v Brontosaurovi či Strome života našli legálnu možnosť, ako žiť slobodne a variť na ohni bez toho, aby ich rozháňala komunistická polícia.
Boli to zakázaní skauti, ktorí oficiálne niesli socialistické pečiatky, no decká v lese potajomky učili skautskej morálke, prežitiu a čistej láske ku krajine, práve z týchto neoficiálnych oddielov neskôr po revolúcii legálne vzniklo BRĎO (Brontosauří dětské oddíly). A najmä to boli obyčajní remeselníci, tesári a robotníci z fabrík.
Títo ľudia nemali vysoké školy, ale mali neuveriteľne šikovné ruky, mozoľnaté dlane a zdravý sedliacky rozum. Keď bolo treba vlastnými rukami kompletne opraviť šindľovú strechu na historickom mlyne v Kvačianskej doline na Oblazoch, vedec z mesta bol bezradný. Vtedy rozhodovalo chlapské slovo, sekera v ruke a partia pri gitare.
A prečo to všetko robili? Pre peniaze alebo slávu určite nie, robili to zadarmo, za chlieb s paštétou. Bol to pre nich dokonalý únik z komunistickej totality a šedi konzumného života. V lese sa totiž neriešila komunistická strana, päťročnica ani dotácie. Riešilo sa len to, či je dosť dreva na oheň, či je čistá studnička a ako pomôcť lúke. Títo obyčajní hrdinovia vytvorili rodinu, kde vládla absolútna sloboda, a ich poctivú prácu v našich dolinách vidno dodnes.
Slovenská cesta. Od kosenia lúk až po otvorenú vzburu proti režimu
Slovensko v tomto období dokázalo, že vie ísť vlastnou, mimoriadne špecifickou a odvážnou cestou. Hoci bol Brontosaurus spoločným federálnym impulzom, na slovenskej strane popri ňom rýchlo vyrástol vlastný fenomén, hnutie Strom života. Mladí ľudia tu s rovnakým sedliackym rozumom odchádzali do hôr a dolín, kde namiesto budovania socializmu zachraňovali to, na čo štát vykašľal. Práve vďaka nim a ich mozoľom dodnes funguje napríklad legendárna Čiernohronská železnička alebo unikátne vodné mlyny na Oblazoch v Kvačianskej doline. Bola to tvrdá drina v montérkach, spanie v stanoch a čistá láska k rodnej zemi, ktorú žiadny komunistický aparát nedokázal skrotiť.
Skutočná bomba ale vybuchla v roku 1987 pod hlavičkou Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Skupina slovenských vedcov, ochranárov a intelektuálov vtedy urobila niečo nevídané, vydali ilegálnu brožúru Bratislava/nahlas. Pomocou nekompromisných vedeckých dát a faktov opísali katastrofálny stav pitnej vody, zdevastované ovzdušie v hlavnom meste a systematické ničenie historických pamiatok.
Pre režim, ktorý všetko tajil a lakoval realitu na ružovo, to bol smrteľný šok. Hoci autorov okamžite začala prenasledovať a vypočúvať Štátna bezpečnosť (ŠtB), text sa tajne šíril medzi tisíckami ľudí. Slovenskí ochranári tak dokázali, že skutočný ekológ nesedí na dotačných konferenciách, ale bojuje za pravdu. Práve táto ich tichá a odborná práca priamo v teréne nakoniec prerástla hranice ekológie a stala sa jedným z hlavných rozbušiek a spúšťačov revolúcie v roku 1989.
Porevolučný zlom. Nástup biznisu a strata rozumu
Po roku 1989 sa všetko zmenilo. Hnutie Brontosaurus sa osamostatnilo, odstrihlo od starých štruktúr a pokračovalo vo svojej skvelej činnosti na báze dobrovoľníctva. Lenže celkové prostredie ochrany prírody prešlo šokovou transformáciou. Do ekológie natiekli obrovské peniaze, štátne dotácie a neskôr bruselské fondy. Z ochrany krajiny sa stal pre mnohých výnosný politický a neziskový biznis.
S peniazmi však prišla ideológia a strata kontaktu s realitou. Na scénu nastúpili moderní „ochrancovia“, ktorí vyrástli v mestských kaviarňach, v živote nedržali v ruke kosu a prírodu poznajú len z obrazoviek počítačov alebo z kníh environmentálnej etiky.
Namiesto reálnej pomoci v teréne dnes vidíme umelé byrokratické tabuľky, ktoré likvidujú prirodzený chov hovädzieho dobytka kvôli emisiám metánu, čím berú poliam maštaľný hnoj. Solárne baróny, ktorí kvôli dotáciám pretkali úrodnú pôdu betónom a čiernymi panelmi. Radikálny fanatizmus, kedy sú aktivisti v mene „záchrany zvierat“ schopní vypnúť elektrinu na farme, čím kvôli odstavenej ventilácii udusia tisíce sliepok.
Moderná ekológia sa snaží prírodu neustále tabuľkovo riadiť, zakazovať a prerábať k obrazu byrokratických smerníc. Starý československý Brontosaurus pritom dokázal, že najlepšia cesta je tá najjednoduchšia, obliecť si montérky, vziať náradie, nechať prírodu dýchať a pomôcť jej tam, kde ju človek predtým pokazil. Chrániť prírodu totiž neznamená o nej kričať na námestiach, ale rozumieť jej reálnemu kolobehu.
„Som neuveriteľne hrdý na týchto ľudí. Boli to kamaráti, ktorí ma sprevádzali mojím detstvom, a ja som veľmi rád, že som ako malé dieťa patril k ľuďom z lesa a že to vo mne dodnes zanechalo následky.“
