Je mi ľúto, keď sa pozerám na dnešné Slovensko. Mám pocit, že sa za posledné roky vytratilo veľa z toho, čo som na tejto krajine mal rád: radosť zo života, ľudská dobrosrdečnosť, prirodzený úsmev aj zdravá národná hrdosť. Namiesto toho čoraz častejšie cítiť napätie, hnev a vzájomné odcudzenie.
Toto rozdelenie sa už netýka iba politikov a ich voličov. Čoraz častejšie zasahuje aj rodiny, priateľstvá a bežné medziľudské vzťahy. Ľudia sa rozchádzajú v zlom len preto, že majú odlišný názor.
Ja som zažil, ako vonia strelný prach a ako páchne spálené mäso v bývalej Juhoslávii. Viem, čo sa stane, keď sused prestane vnímať suseda ako človeka. Preto hovorím otvorene: takýto vývoj na Slovensku nechceme dopustiť.
Keď slová predbiehajú činy
Mnohí ľudia považujú reči v krčmách, na ulici alebo na internete za neškodné. Lenže keď počúvam výzvy na strieľanie, vešanie či likvidáciu politických oponentov, naskakuje mi husia koža. Ako človek, ktorý zažil skutočný konflikt, viem, že vojna sa nezačína prvým výstrelom.
Vojna sa začína slovami. Začína sa vo chvíli, keď spoločnosť prijme agresiu ako normu a človeka s iným názorom prestane vnímať ako ľudskú bytosť. Najnebezpečnejšie je, že táto zaslepenosť dnes nemá iba jednu politickú farbu. Nenávisť prúdi z oboch strán a každá z nich si svoju zlobu ospravedlňuje ako spravodlivú obranu. Keď sa však raz rozhorí skutočný konflikt, nezostane pri debate o tom, kto ho začal. Zostanú iba obete a zničené životy.
Novodobý boľševizmus v rukách „demokratov“
Tento toxický hnev neprichádza iba zdola od nahnevaných ľudí. Posilňujú ho aj médiá, ktoré zistili, že strach, konflikt a pobúrenie priťahujú pozornosť najspoľahlivejšie. Stačí otvoriť články alebo blogy v ktoromkoľvek denníku a namiesto kultivovanej diskusie človek často narazí na pohŕdanie, elitárstvo a agresívny jazyk voči oponentom.
To, čo dnes mnohí autori píšu, podľa mňa pripomína boľševické myslenie. Ľudia, ktorí sa odvolávajú na slobodu a demokraciu, neraz používajú rovnaké vzorce ako kedysi totalitná propaganda: kto nejde s nami, ide proti nám. Ak niekto prejaví čo i len mierny nesúhlas, rýchlo dostane nálepku a priestor na normálnu diskusiu sa vytráca.
Aj v minulosti totalitné režimy vysvetľovali problémy tým, že za ne môže vnútorný nepriateľ. Dnes sa podobný mechanizmus objavuje znovu: za všetko zlé má vraj zodpovedať tá druhá polovica národa. Namiesto riešenia reálnych problémov sa spoločnosť učí ukazovať prstom na „tých druhých“ a vytláčať ich na okraj.
Aj jazyk verejnej debaty sa nebezpečne posúva. Keď sa v textoch objavujú výrazy ako „likvidácia oponentov“, „očista spoločnosti“ alebo snaha niekoho úplne vymazať z verejného priestoru, ide o slovník, ktorý má bližšie k totalite než k demokracii. Rozdiel je iba v tom, že dnes sa nešíri na straníckych schôdzach, ale na internete a v médiách.
Takýto jazyk čistiek a neustáleho hľadania vnútorného nepriateľa je priamou cestou k ďalšiemu rozkladu spoločnosti.
Kto im dal právo vlastniť našu myseľ?
Pri pohľade na tento stav sa natíska základná otázka, kto dal politikom právo určovať, čo si máme myslieť? Odkiaľ sa berie presvedčenie, že práve oni môžu rozhodovať, ktorá strana je správna a koho treba verejne zničiť? Politika sa príliš často mení na boj o moc, v ktorom je rozdelená spoločnosť len nástrojom.
Podobnú otázku si treba položiť aj pri médiách. Kto im dal právo neustále nás zaplavovať hnevom, strachom a negativitou? Ľudí často nerozdeľujú iba samotní politici, ale aj spôsob, akým sa o politike hovorí, bez nadhľadu, bez rešpektu a s dôrazom na konflikt.
Stačí sa zamyslieť, koľko pozitívnych správ sme za posledný rok v médiách naozaj videli. Oveľa častejšie sa stretávame s kauzami, škandálmi a neustálym zdôrazňovaním toho najhoršieho. Dôvod je jednoduchý, zlé správy priťahujú pozornosť a strach udržiava ľudí pri obrazovkách spoľahlivejšie než pokojné informácie. Výsledkom je spoločnosť unavená, podráždená a ľahko manipulovateľná.
Nechcem, aby o mojom uvažovaní rozhodovali politici, aktivisti ani mediálni komentátori. Každý človek má mať právo používať vlastný rozum a vytvoriť si názor bez nátlaku. O to viac dnes potrebujeme menej manipulácie a viac rešpektu k tomu, že druhí môžu vidieť svet inak.
Ak by na Slovensku naozaj došlo k otvorenému násiliu, nešlo by o vojnu organizovaných armád, ale o tragédiu skratových rozhodnutí, útokov zradikalizovaných jednotlivcov a uličných nepokojov. Zničené by nebolo iba verejné prostredie, ale aj posledné zvyšky bezpečia a dôvery, ktoré v tejto krajine ešte máme.
Vojna nemá víťazov. Viem, ako rýchlo sa dokáže rozpadnúť civilizovaný svet, keď sused prestane v susedovi vidieť človeka. Slovensko má ešte stále šancu zatiahnuť ručnú brzdu, ale musíme začať od seba: obmedziť toxický obsah, prestať podporovať nenávistné výlevy a znovu sa rozprávať so svojimi blízkymi s úctou, bez ohľadu na to, koho volili. Zajtra už môže byť neskoro.
