Ešte si pamätáte ten krik, keď v potravinách zaviedli samoobslužné pokladne? Ľudia sa rozčuľovali, že ich to ponižuje, že nie sú zamestnanci reťazca, aby si sami skenovali nákup. Málokomu vtedy doplo, že nejde o ich komfort. Nikoho nenapadlo, že tým, že je tam namiesto človeka táto pokladňa, nie ste vy zamestnanci reťazca, ale že tá pokladníčka teraz v kľude sedí doma a je bez práce.
Prečo? Lebo reťazec znižuje náklady, aby mohol robiť akcie a mať „lacnejšie“ potraviny. Človek je totiž pre nich drahý artikel. Chodí na záchod, chce prestávky, ochorie a musí k doktorovi. Zamestnávateľ bol navyše potrestaný zbytočnými odvodmi za to, že vôbec dal ľuďom prácu. Štát na tom profituje, hlavne štátni kamaráti, ale nie obyčajný Slovák.
A kým sa ľudia hádali, niekto bol za, niekto proti, bola to len ďalšia téma, ktorú niekto múdry otvoril, aby rozhádal dve skupiny ľudí. Aby ten tretí v pozadí mohol v kľude urobiť nejakú lumpárničku a kradnúť ďalej. Dali ľuďom kosť, aby sa hrýzli medzi sebou a kašľali na nich. No a dnes sme o level vyššie.
A dnes? Dnes ideme o level vyššie.
V Bratislave sa na jar 2026 objavia prvé autonómne taxíky čínskej firmy WeRide. Projekt, za ktorým na slovenskej strane stojí firma DiusAi, má jasnú nálepku: „Pokrok“. Ale pozrime sa na tie mená. Majiteľkou firmy je Andrea Tkáčová a kľúčovou postavou, jej výkonným riaditeľom (CEO), je jej brat Patrik Tkáč. Áno, ten istý miliardár a spoluzakladateľ J&T, ktorému otec v 90. rokoch v banke pootváral dvere k informáciám a úverom.
Dnes nám tento rodinný klan pod rúškom modernizácie ide brať aj tú poslednú možnosť zarobiť si vlastnými rukami. Oficiálne nám sľubujú nonstop dopravu a vyššiu bezpečnosť. Vraj sa taxikári nemusia báť, môžu sa predsa „preškoliť“ na operátorov flotíl. Ministerstvo dopravy už usilovne ohýba legislatívu, aby stroje bez duše mohli jazdiť po našich cestách. Dokonca aj Slovenská pošta sa ide „modernizovať“ a testovať autonómne doručovacie autá.
Útok na poslednú baštu slobody? Hotovosť?
A všimli ste si ešte jeden detail? Tie autonómne taxíky, rovnako ako väčšina samoobslužných pokladní, majú jedno spoločné. No Cash. Iba karta. Iba digitálna stopa.
Je to systematický útok na hotovosť pod rúškom „pohodlia“? Keď zrušia pokladníčku a šoféra, zrušia aj možnosť zaplatiť anonymne. Štát a banky milujú digitálne peniaze, lebo nad nimi majú absolútnu kontrolu. Každý váš rohlík, každá jazda taxíkom do Žiliny alebo Bratislavy je zaznamenaná, otagovaná a priradená k vášmu menu.
Zatiaľ čo my sa hádame, či je samoobslužná pokladňa rýchlejšia, oni nám potichu uťahujú slučku okolo krku. Bez karty si v tom ich novom svete ani neprdnete. Akonáhle pôjdete proti prúdu, jednoducho vám „vypnú“ prístup. Žiadny obušok netreba, stačí jeden klik v systéme a stanete sa prebytočným človekom bez prostriedkov.
Lenže zastavme sa na moment. Kde je v tom celom Človek?
Dnes sú to pokladníčky. Zajtra taxikári a poštári. A kto bude ďalší? Učitelia? Doktori? Murári? Zvládneme sa všetci „preškoliť“ na operátorov čínskych algoritmov? Samozrejme, že nie. Dobrovoľne sa vzdávame kontroly a hádžeme ľudí cez palubu. Dieťa v kočíku už dnes čumí do tabletu a o pár rokov zistí, že svet ho nepotrebuje, lebo na všetko je tu stroj.
Vytvárame svet, kde sú zisky súkromné (a vieme, na koho účtoch skončia), ale náklady na „nepotrebné“ ľudské životy sú verejné. Čo urobíme s tými tisíckami ľudí, ktorým technológia vezme obživu? Necháme ich proste „pojsť“ hladom, lebo už nie sú efektívni? Lebo nemajú batériu, ale žalúdok, ktorý treba naplniť?
Toto je vrchol cynizmu. Tí istí ľudia, ktorí si v 90. rokoch vďaka rodinným väzbám rozdelili republiku, nám dnes berú prácu cez algoritmus. Zatiaľ čo sa my na internete hádame o nepodstatných hlúpostiach, oni nás potichu vymazávajú z reality. Namiesto toho, aby technológia ľuďom pomáhala, stáva sa zbraňou proti nim. Lebo v systéme, kde má algoritmus väčšiu cenu než otec s rodinou, sme sa definitívne vykašľali na ľudskosť. Definitívne sme sa vysrali na ľudí.
