„Tí mladí sú dnes strašní, sú na nič, toto má byť naša nová generácia?“ Väčšina z nás tú vetu počula už ako deti. A počuli ju aj naši rodičia, ich rodičia a pravdepodobne aj generácie pred nimi. Je to zvláštna tradícia, ktorá sa dedí rovnako spoľahlivo ako rodinné recepty. Stačí dospieť do určitého veku a zrazu máme pocit, že svet sa kazí a mladí ľudia sú horší než kedykoľvek predtým.
Lenže ten najväčší paradox je inde. Nadávame na svoje deti úplne rovnako, ako naši predkovia nadávali na nás – a vôbec si neuvedomujeme, že za to, aké sú, môžeme predovšetkým my. A to už taká sranda nie je.
Doba sa mení. Rodičia sa menia. A s nimi sa menia aj deti. Toto je môj osobný pohľad na to, čo sa za posledných päťdesiat rokov stalo s výchovou, s rodičmi a s deťmi.
Keď sme boli malí: svet mal hranice, pravidlá, realitu a rešpekt
My sme vyrastali v úplne inom svete. Nie lepšom, nie horšom – jednoducho inom. A rozhodne nie preto, že by sme boli svätí a poslušní. Boli sme normálne deti, ktoré robili lotroviny, liezli po stromoch, rozbíjali okná a vracali sa domov špinavé tak, že by dnešné práčky podali výpoveď.
Rozdiel bol inde. Svet mal jasné hranice a rodičia mali prirodzenú autoritu. Rešpekt nebol témou na diskusiu. Bol to základný stavebný kameň rodiny. Keď rodič povedal nie, znamenalo to nie. Keď povedal umy riad, tak sme išli a umyli ho. Nie preto, že by sme boli anjelici, ale preto, že to tak jednoducho fungovalo.
Výprask? Áno, existoval. Ale inak, než si dnešná generácia predstavuje.
V mnohých rodinách to znamenalo dve alebo tri rany vareškou raz, dvakrát do roka. Žiadna krv, žiadne trauma, žiadne hysterické scény. Skôr pripomenutie, že svet má pravidlá. Samozrejme – u susedov to niekedy vyzeralo inak. Boli rodiny, kde sa to preháňalo. Ale tá zdravá verzia výchovy, ktorú zažila veľká časť našej generácie, bola kombinácia lásky, fyzickej blízkosti, pohladenia a zároveň jasných hraníc.
Naše maminky boli naše slniečka. Vedeli pohladiť, objať, dať pocit bezpečia. A zároveň mali pevnú ruku, keď bolo treba. A fungovalo to.
Rodičia nás učili žiť v realite
Toto je možno najväčší rozdiel medzi vtedy a dnes.
Rodičia nás učili rešpektu, práci, zodpovednosti, zvládať frustráciu, riešiť problémy, byť zruční, vážiť si veci, poznať cenu peňazí a hlavne žiť v reálnom svete.
Keď sme niečo pokazili, museli sme to opraviť. Keď sme niečo rozbili, bolelo to – aj peňaženku. Keď sme niečo nestihli, mali sme problém. Keď sme niečo neurobili, nikto to za nás neurobil.
Život mal následky. A to nás formovalo.
Dnes: deti vyrastajú vo svete bez následkov
Dnešné deti žijú v prostredí, kde je všetko rýchle, zábavné, okamžité, kde nič netrvá, nič nebolí, nič nemá následky, kde nepoznajú cenu peňazí, nevedú sa k práci a často nepoznajú ani rešpekt.
Digitálny svet je svet bez reality. Tam máš deväť životov. Keď prehráš, dáš retry. Keď minieš peniaze, doplníš ich kliknutím. Keď niečo pokazíš, hra ti odpustí.
A potom príde rodič a povie umy riad, vynes smeti, vypni hru. A dieťa reaguje výbuchom zlosti, agresiou alebo absolútnou ignoranciou. Nie preto, že by bolo zlé. Ale preto, že rodič narúša jeho dokonalý digitálny svet.
A teraz to najdôležitejšie: rodičia dnes nemajú čas
Rodičia dnes na deti jednoducho nemajú čas. Nie preto, že by nechceli. Ale preto, že žijú v systéme, ktorý im ten čas berie.
Videl som mobil jednej pani, ktorá mala dve malé deti. Mala v ňom viac ako tristo skupín. Ak by každej venovala len minútu denne, je to päť hodín. A potom sa čudovala, že nič nestíha. Deti mali tablet už v kočíku.
Rodič je fyzicky doma, ale mentálne úplne inde. A dieťa to cíti. A keď rodič nemá čas, dieťa si nájde náhradu – a tou je digitálny svet.
A pravda je aj tá, že veľa rodičov a vôbec veľa dospelých ľudí dnes žije svoj život na sociálnych sieťach. Nie v realite, nie so svojimi deťmi, ale v nekonečnom prúde notifikácií, skupín a virtuálnych rozhovorov.
Rodina už spolu nekomunikuje. A to je najväčšia strata
Keď sme boli malí, rodičia si s nami hrali. Nie preto, že by to bolo trendy. Ale preto, že to bolo prirodzené. Sedeli sme spolu na zemi, stavali kocky, hrali pexeso, chodili von, rozprávali sa. Rodič bol prítomný. Nie len fyzicky, ale aj mentálne.
Dnes? Rodič sedí vedľa dieťaťa, ale pozerá do mobilu. Dieťa sedí vedľa rodiča, ale pozerá do tabletu. A medzi nimi je ticho. Nie to pokojné ticho, ktoré poznáme z lesa. Ale to digitálne ticho, kde každý žije vo svojom svete.
Rodina už spolu nekomunikuje. A to je možno najväčšia strata, ktorú technológie priniesli.
Nie všetky rodiny sú také. Ale veľká časť áno. A deti to cítia. A keď necítia záujem, prestanú sa pýtať. Keď necítia pozornosť, prestanú rozprávať. Keď necítia spojenie, prestanú sa snažiť.
A potom sa čudujeme, že deti sú uzavreté, nervózne, nekomunikujú. Ale ono to nezačalo v nich. Začalo to v nás.
Ďalší problém: rodičia deťom až príliš uľahčujú život
Keď sme boli malí, rodič nás chránil, ale neospravedlňoval. Keď sme niečo vyviedli, niesli sme následky. Keď sused povedal pravdu, rodič sa za nás nepostavil proti realite.
Dnes rodičia bránia dieťa aj vtedy, keď vedia, že sused má pravdu. A dieťa to vidí. A učí sa z toho.
Učí sa, že pravda nie je dôležitá, zodpovednosť sa dá obísť, stačí kričať, rodič to predsa zariadi, pravidlá sú len pre niekoho iného a autority sú na smiech.
A potom sa rodič čuduje, že dieťa odvráva, ignoruje, manipuluje alebo dokonca fyzicky reaguje. Ale ono sa to naučilo doma.
Psychické problémy dnešných detí – a prečo ich je toľko
Za nášho detstva bolo menej tlaku, menej porovnávania, menej informácií, viac pohybu, viac komunity, viac reality a viac prítomnosti rodičov.
Dnes deti žijú v prostredí, ktoré je rýchle, chaotické, digitálne, izolované, plné porovnávania, plné tlaku, plné informácií, plné stresu, plné virtuálnych svetov a často bez skutočného vzťahu s rodičom.
Výsledok? Úzkosti, depresie, poruchy pozornosti, emočná nestabilita, seba poškodzovanie, kyberšikana a bohužiaľ aj detské samovraždy. Nie preto, že by dnešné deti boli slabé. Ale preto, že svet je na ne príliš rýchly, príliš hlučný, príliš digitálny a príliš osamelý.
Nie deti sú odtrhnuté od reality. Rodičia sú odtrhnutí od detí. A deti len kopírujú to, čo vidia.
Čo by sme mali preniesť z našej generácie do dnešnej
Nie tvrdosť. Nie strach. Nie výprask.
Ale rešpekt, reálne povinnosti, prácu rukami, zodpovednosť, čas s rodičom, skutočné vzťahy, skutočné emócie, skutočný svet, znalosť ceny peňazí a schopnosť zvládať frustráciu.
Deti nepotrebujú dokonalých rodičov. Potrebujú rodičov, ktorí sú prítomní, pevní, láskaví a skutoční.
