Keď sa dnes pozriete na štrnásťročných tínedžerov, často vidíte fyzicky hotových dospelých ľudí. Vďaka skvelej strave a lekárskej starostlivosti rastú dnešné deti rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Fyzická vyspelosť je však len jedna strana mince. Ak sa totiž pozrieme na psychickú zrelosť, samostatnosť a zmysel pre zodpovednosť, pred päťdesiatimi rokmi bol tento pomer úplne otočený. Deti v sedemdesiatych rokoch síce biologicky rástli o niečo pomalšie, no mentálne dospievali omnoho rýchlejšie.
Nebolo to tým, že by sme boli vtedy múdrejší. Donútil nás k tomu skrátka život, v ktorom neexistovali smartfóny, GPS lokátory ani rodičia, ktorí by nám organizovali každú minútu voľného času.
Ranné divadlo pred školou, alebo odpojenie od reality
Najlepšie to vidieť každé ráno pred našimi školami. Úzke uličky, ktoré kedysi patrili detskému smiechu a dupotu nôh, sú dnes beznádejne upchaté autami. Rodičia by najradšej svoje ratolesti doviezli autom až priamo do triedy k lavici. A tak tam dospelí sedia za volantmi, trúbia, nadávajú na seba a kričia, prečo ten druhý nemôže s autom uhnúť a prečo tie cudzie deti nemôžu urobiť pár krokov pešo naviac. hoci pred minútou sami vyložili vlastného potomka, ktorý by tie kroky mohol urobiť tiež.
Deti na zadných sedadlách toto divadlo ticho počúvajú a nasávajú zvláštny vzorec, svet je nebezpečný, netreba chodiť pešo a dospelí riešia problémy krikom.
Pred štyridsiatimi rokmi to bolo nepredstaviteľné. Prvák dostal na krk povestný kľúč od bytu a do školy kráčal sám alebo v partii s rovesníkmi. Cesta pešo nebola len o presune. Cestou sme museli premýšľať, dávať pozor na cestu, komunikovať s kamarátmi a vyriešiť, čo urobíme, ak zmokneme alebo stratíme rukavicu. To všetko formovalo našu myseľ a samostatnosť už od útleho veku.
Zručnosť včera a dnes. Od kladiva k displeju
Tento luxusný servis sa, prirodzene, podpisuje aj na praktickej zručnosti a spôsobe myslenia. Deti pred štyridsiatimi rokmi boli hodené do reality, kde sa veci neopravovali kliknutím na displej. Chlapci bežne vedeli zatĺcť klinec, opraviť defekt na bicykli, postaviť bunker v lese z toho, čo našli, alebo naostriť nožík. Dievčatá zasa pomáhali s varením, pečením a starostlivosťou o mladších súrodencov. Boli sme zruční, pretože sme museli tvoriť a opravovať rukami.
Dnešné dieťa má fantasticky vyvinutú jemnú motoriku palcov. Dokáže bleskovo ovládať zložité aplikácie a nájsť akúkoľvek informáciu na internete v priebehu sekúnd. Keď však príde na reálny svet, nastáva problém. Prestrihnúť drôt, držať pílu, uviazať pevný uzol alebo si len tak zorganizovať popoludnie bez toho, aby im program niekto nadiktoval, sa stáva neriešiteľnou úlohou. Súčasná generácia má obrovské teoretické vedomosti, ale chýba jej tá základná, sedliacka zručnosť prežitia.
Ak chýba rešpekt doma, spoločnosť ho nenaučí
Samozrejme, svet nie je čiernobiely. Všetky deti nie sú rovnaké a ja osobne hlboko smekám pred rodičmi, ktorí svoje ratolesti aj dnes vedú k práci, zodpovednosti a skutočným hodnotám. Som si vedomý toho, že doba sa zmenila. No zmenila sa naozaj až tak veľmi? Základ predsa zostáva rovnaký. Stále tu máme domácnosť, kde žije mama, otec a deti. A stále by v nej mali platiť tie isté nepísané pravidlá, aké platili odpradávna.
Ak však doma máte dieťa, ktoré je schopné na vás nakričať, aby ste okamžite vypadli z jeho izby, že ono nič robiť nebude, že teraz nemá čas, že to aj tak nespraví a vy predsa ničomu nerozumiete, vtedy presne viete, že sa niekde stala obrovská chyba.
Ak dieťa nemá vžitý prirodzený rešpekt k vlastnému rodičovi, nemôžete od neho očakávať, že bude mať rešpekt k ostatným ľuďom vo svojom okolí. Takýto mladý človek nemá od rodiny nastavené základné mantinely povinností. Lenže život a spoločnosť nestoja len na právach a pohodlí. Každý dospelý človek má svoje povinnosti, ktoré musí denne plniť. Ak si tento návyk dieťa neprinesie z rodiny, nikto iný mu ho už do vienka nedá. A tento zatiaľ malý človek bude mať neskôr obrovský problém zaradiť sa do spoločnosti a udržať si akékoľvek zamestnanie.
Keď potom za nami prišla maminka alebo tatko, že ideme niečo robiť, nikdy by sme si nedovolili to, čo som opisoval na začiatku. Jednoducho sme vedeli, že máme svoje povinnosti. No rovnako sme vedeli aj to, že čím skôr prácu dokončíme, tým skôr pôjdeme von za kamarátmi. A fungovalo to dokonca tak, keďže som chalan z dediny, že ak bolo práce viac, zišla sa celá naša partia a spoločne sme pomohli na jednom dvore, aby sme potom všetci mohli ísť na kúpalisko alebo do lesa.
Dnes je iná doba, to plne chápem. Technológie išli za posledných štyridsať rokov dopredu nepredstaviteľným spôsobom. Lenže dnes vidíme deti, ktoré majú svoje tablety už v kočíkoch a pozerajú v nich na nezmyselné rozprávky. A vedľa kočíka kráča maminka alebo tatko, rovnako s mobilom v ruke. Je to závislosť? Áno, presne taká istá ako drogy alebo alkohol. Je to závislosť od technológií a z deväťdesiatich percent najmä od sociálnych sietí.
Rodič, aby mal sám čas na svoj mobil a nemusel sa naplno venovať dieťaťu, mu proste od malička dáva do rúk nástroj, z ktorého sa stáva závislosť už od útleho veku. Výchova nie je o tom, ako dieťa digitálne zabaviť, ale ako ho naučiť žiť v reálnom svete, s reálnymi ľuďmi a s reálnym rešpektom. Možno by sme mali občas tie mobily odložiť, vyjsť von do altánku a začať sa opäť rozprávať.
Vlastne nemôžem porovnávať dobu pred štyridsiatimi rokmi a dnes. Môžem porovnávať iba rodičov a deti. Deti budú totiž vždy len deťmi. Vždy tu budú tie dobré, tie menej dobré aj tie neposlušné, to tak bolo, je a bude vždy. Sú to skrátka stále len deti a ich prirodzenosť sa nemení. Keď by som to však mal porovnať z hľadiska nás dospelých, zistíme, že tá najväčšia zmena sa udiala práve v našom prístupe.
Rodičia pred štyridsiatimi rokmi neriešili stovky príručiek o modernej výchove. Mali v sebe prirodzenú, sedliacku autoritu. Keď mama alebo otec niečo povedali, platilo to a nikto o tom nediskutoval. Dnešný rodič je často neistý, preťažený informáciami z internetu a bojí sa svojmu dieťaťu nastaviť pevné hranice, aby ho náhodou „neranil“ alebo neobmedzil.
Áno, byť pre svoje dieťa kamarátom je dobrá vec, ale tento vzťah musí mať svoje určité mantinely. Rodič musí v prvom rade zostať rodičom, teda niekým, o koho sa dieťa môže oprieť a kto určuje bezpečné hranice, ale nebojí sa ho, len ho rešpektuje.
To, čo sa v slobodnej výchove bez pravidiel deje dnes, v konečnom dôsledku neubližuje samotným rodičom. Najviac to ubližuje práve dieťaťu. Prečo? Pretože reálny svet vonku žiadne ohľady brať nebude. Keď toto dieťa, zvyknuté, že doma všetko dostalo bez námahy a nikto od neho nič nechcel, narazí na dospelú realitu, zažije obrovský šok. V zamestnaní, vo vzťahoch aj v bežnom živote zistí, že svet sa netočí okolo neho. Bez vnútornej disciplíny a rešpektu k pravidlám, ktoré sa malo naučiť doma, zostane v dospelosti bezradné, psychicky krehké a neschopné zvládnuť akýkoľvek väčší životný neúspech.
Bez vnútornej disciplíny a rešpektu k pravidlám, ktoré sa malo naučiť doma, zostane v dospelosti bezradné, psychicky krehké a neschopné zvládnuť akýkoľvek väčší životný neúspech.
K tomu je potrebné dodať jednu mrazivú realitu, tieto deti sú dnes kvôli absencii pevných bodov veľmi často psychicky nestále. Nedokážu skutočne a hlboko milovať, pretože lásku vnímajú len cez prizmu vlastného komfortu a brania, nedokážu sa rázne postaviť problému tvárou v tvár a namiesto toho pred ním utekajú do virtuálneho sveta. Čo je však najtragickejšie, v našej spoločnosti sa objavuje stále viac a viac detských samovrážd a vážnych psychických kolapsov, keď realita zatlačí na ich nepripravenú psychiku.
Tak čo, milí rodičia? Videli ste sa aspoň trochu v tomto článku? Nie je predsa len lepšie dieťa s láskou, ale pevne pripraviť na skutočný a reálny život, než mu neustále všetko uľahčovať, zametať mu cestičku a nosiť mu všetko až priamo pod nos?
