Keď v decembri 2020 zadržali bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského, oficiálne to pôsobilo ako ďalší krok v „očiste štátu“. Vláda Igora Matoviča potrebovala dôkaz, že jej boj proti „mafii v polícii“ je skutočný, a meno Lučanský bolo pre tento účel ideálne. Bol to symbol starého systému, muž, ktorý stál na vrchole polície v čase, keď Slovensko prechádzalo najväčšími politickými otrasmi. A tak sa stal súčasťou veľkého príbehu, ktorý sa začal písať ešte pred jeho zadržaním. Príbehu kajúcnikov, politických ambícií, osobných vojen a mocenských hier.
Oficiálna verzia bola jednoduchá. Lučanský bol obvinený na základe výpovedí spolupracujúcich obvinených, ktorí tvrdili, že bol súčasťou korupčnej siete. Sudca ho poslal do väzby, kde mal podľa štátu dvakrát spadnúť, raz pri cvičení, druhýkrát pri pokuse o samovraždu. Zranenia, operácia oka, prevoz do nemocnice, návrat do cely, ďalší incident, smrť. Štát tvrdil, že išlo o tragédiu, nič viac.
Lenže keď sa človek pozrie bližšie, ten príbeh prestáva držať pokope.
Zranenia, ktoré nesedia
Prvý incident, ktorý mal byť „pádom pri cvičení“, zanechal zranenia, ktoré lekárska správa opisuje spôsobom, ktorý sa s touto verziou jednoducho nezhoduje. Podľa advokáta Petra Ribára mal Lučanský na tele približne desať rôznych zranení. Ich rozsah a charakter podľa neho nezodpovedajú jednoduchému pádu.
Investigatívny novinár Milan Žitný, ktorý Lučanského osobne poznal, hovoril otvorene. Toto nebol pád, toto bola bitka. A keď sa k tomu pridali rozpory medzi vyjadreniami ZVJS, ministerstva a nemocnice, bolo jasné, že niekto niečo nehovorí.
Druhý incident, po ktorom Lučanský zomrel, bol ešte nejasnejší, časové údaje nesedeli, kamerové záznamy neboli kompletné, reakcie dozorcov pôsobili zvláštne. A do toho všetkého vláda zvolala silvestrovské zasadnutie, akoby sa bála, že príbeh sa jej vymkne z rúk.
Kajúcníci ako základ systému, ktorý sa rozpadá
Rok 2020 bol rokom kajúcnikov. Ľudovít Makó, Bernard Slobodník, Boris Beňa či František Böhm – všetci obvinení z ťažkých trestných činov – začali vypovedať proti svojim bývalým kolegom, nadriadeným, politikom. Ich výpovede sa stali pilierom obžalôb v kauzách „Očistec“, „Judáš“, „Dobytkár“ či „Búrka“.
Lenže, ich výpovede sa v mnohých bodoch rozchádzali. Generálna prokuratúra zrušila viaceré obvinenia založené výlučne na ich tvrdeniach, viacerí obvinení boli po mesiacoch väzby prepustení bez ospravedlnenia. Najvyšší súd zrušil rozsudok v kauze Dušana Kováčika a niektorí boli neskôr oslobodení súdom, pretože dôkazy jednoducho neobstáli.
Najvýraznejší príklad je Dušan Kováčik. Muž, ktorý bol médiami mesiace vykresľovaný ako hlava temného systému, sa po rokoch vyšetrovania a väzby dočkal zásadného zvratu, pôvodné súdne rozhodnutie bolo zrušené a konanie bolo nariadené nanovo.
Najvyšší súd konštatoval, že pôvodný proces mal závažné nedostatky, ktoré nebolo možné ignorovať. Nešlo teda o potvrdenie viny, ale o uznanie, že celý prípad musí byť opätovne posúdený od začiatku, riadne, zákonne a bez pochybností.
A Kováčik nebol jediný. Viacerí policajti z kauzy Očistec boli oslobodení, ďalšie obvinenia padli, niektoré prípady sa rozpadli ešte pred súdom. To všetko ukazuje, že systém, ktorý mal byť pilierom „očisty“, bol v skutočnosti postavený na piesku.
A práve preto by bolo pre mnohých nepríjemné, keby Milan Lučanský prehovoril. Jeho výpoveď by mohla potvrdiť presne tie rozpory, ktoré neskôr viedli k oslobodzujúcim rozsudkom.
Radoslav Bán – svedok, ktorý už nemôže hovoriť
Radoslav Bán, vysoký funkcionár Kriminálneho úradu finančnej správy a blízky spolupracovník Makóa, vypovedal o korupčných schémach na KÚFS, platbách smerom k vysokým policajným funkcionárom, schôdzkach Makóa, Slobodníka a ďalších,a o tom, že vedenie polície muselo o systéme vedieť.
Jeho výpoveď nepriamo zasahovala aj Milana Lučanského, pretože zapadala do mozaiky tvrdení o prepojení polície, finančnej správy a podnikateľských skupín.
Krátko po obvinení Bán spáchal samovraždu. Ďalší človek, ktorý mohol potvrdiť alebo vyvrátiť kľúčové informácie, zmizol zo scény. Podľa vyjadrenia jeho syna, ktoré zaznelo v médiách, mal Bán niesť ťažké svedomie a údajne priznal, že vypovedal nepravdivo proti Milanovi Lučanskému. Tieto slová ešte viac prehĺbili pochybnosti o tom, na čom celý systém výpovedí kajúcnikov vlastne stál.
NAKA – motor očisty aj zdroj konfliktov
V roku 2020 bola NAKA prezentovaná ako hlavný nástroj boja proti „policajnej mafii“. Zadržania, tlačovky, mediálne úniky – všetko pôsobilo ako veľká operácia, ktorá mala vyčistiť systém.
NAKA obviňovala Tibora Gašpara, Norberta Bödöra, Milana Lučanského, Dušana Kováčika, ďalších policajných funkcionárov, ale aj podnikateľov a viacerých sudcov, pričom väčšina týchto obvinení stála výlučne na výpovediach kajúcnikov.
Lenže NAKA sama bola obvinená z manipulácií, nátlaku, koordinácie výpovedí, nezákonných postupov.
Vyšetrovateľov z tímu Očistec obvinila inšpekcia, prokuratúra aj súdy. To znamená, že ľudia, ktorí obviňovali Lučanského, boli sami vyšetrovaní za spôsob, akým tieto obvinenia vznikali.
To je konflikt záujmov, ktorý sa nikdy poriadne nevysvetlil.
Psychologický profil, ktorý nesedí
Lučanský bol elitný policajt, trénovaný na extrémny stres. Roky pracoval s vrahmi, organizovaným zločinom, únoscami, s ľuďmi, ktorí nemali čo stratiť. Viedol zásahy, pri ktorých išlo o sekundy. Bol zvyknutý na tlak, riziko, nepredvídateľnosť. A čo je dôležité — bol zvyknutý vyhrávať.
Ľudia, ktorí ho poznali, tvrdili jedno: nebol typ človeka, ktorý by sa zlomil. A už vôbec nie v priebehu pár dní.
Napriek tomu sa v oficiálnej komunikácii objavovala téza, že Lučanský „psychicky nezvládol situáciu“. Túto vetu opakovali predstavitelia vlády, niektorí politici a časť médií, ktoré preberali verziu štátu bez kritických otázok. Tvrdili, že bol „pod obrovským tlakom“, že „neuniesol obvinenia“, že „sa psychicky zosypal“.
Lenže tí, ktorí s ním pracovali, hovorili presný opak. Jeho kolegovia z elitných útvarov opisovali človeka, ktorý bol pokojný aj v situáciách, kde iní panikárili. Jeho podriadení hovorili o veliteľovi, ktorý vedel udržať disciplínu aj v najťažších akciách. Jeho priatelia tvrdili, že bol psychicky pevný, racionálny, vyrovnaný. Jeho rodina odmietla verziu o psychickom kolapse od prvého dňa. Milan Žitný, ktorý ho poznal osobne, povedal jasne: „On nebol typ, ktorý by si siahol na život. To nie je on.“
A potom je tu ešte jeden detail, ktorý oficiálna verzia ignorovala: ak by si chcel siahnuť na život, musel by to stihnúť v časovom okne približne deviatich minút. Deväť minút na všetko, čo mu bolo pripisované v stave po operácii, s obmedzenou pohyblivosťou, s bolesťami, s opuchmi, s poraneným okom.
Pre človeka, ktorý bol trénovaný na prežitie, to nedáva zmysel. Pre človeka, ktorý bol trénovaný na boj, to nedáva zmysel. Pre človeka, ktorý bol trénovaný na disciplínu, to nedáva zmysel.
A práve preto pôsobila téza o „psychickom zlyhaní“ ako najjednoduchšie vysvetlenie, nie ako pravdivé.
Politické pozadie a snaha prekryť kauzu
Kritici upozorňujú, že vláda reagovala spôsobom, ktorý pôsobil ako snaha kauzu prekryť. Mimoriadne zasadnutie vlády na Silvestra, spojené so zákazom vychádzania, vyvolalo otázky, či nešlo o pokus odpútať pozornosť od prípadu.
Minister obrany Jaroslav Naď následne spustil pátranie po osobe, ktorá zverejnila lekársku správu a tým nepriamo potvrdil jej pravosť.
Kto mohol mať záujem na jeho smrti?
Ak by Lučanský začal vypovedať, mohol potvrdiť alebo vyvrátiť výpovede kajúcnikov, odhaliť prepojenia medzi políciou, finančnou správou a podnikateľmi, ohroziť ľudí, ktorí mali moc, peniaze a vplyv.
V tejto súvislosti sa v médiách a verejnej diskusii opakovane spomínalo meno Norberta Bödöra, človeka, ktorý mal podľa výpovedí kajúcnikov výrazný vplyv na políciu aj politiku.
Znovuotvorenie prípadu
Pod tlakom rodiny a verejnosti Generálna prokuratúra prípad znovu otvorila. To samo o sebe znamená jediné.
Pôvodné vyšetrovanie nebolo presvedčivé.
A kým nebudú zodpovedané všetky rozpory, bude nad smrťou Milana Lučanského visieť rovnaká otázka, ktorú vyslovil Milan Žitný:
Čo sa v skutočnosti stalo a kto za to nesie zodpovednosť?
Nech už vyšetrovanie dopadne akokoľvek, jedno je isté. Slovensko si zaslúži poznať pravdu. Nie politickú, nie mediálnu, nie účelovú, ale skutočnú. Pravdu, ktorá nie je prispôsobená potrebám moci ani atmosfére doby. Pravdu, ktorá obstojí pred históriou.
A pre rodinu Milana Lučanského by to znamenalo aspoň čiastočnú útechu. Nie uzavretie rany, tá sa možno nikdy nezahojí, ale možnosť konečne vedieť, čo sa stalo ich manželovi, otcovi, synovi. Čo prežil, čo sa mu stalo, kto zlyhal a kto niesol zodpovednosť.
Pre nich to nie je politický príbeh. Pre nich je to človek, ktorého milovali.
A preto je povinnosťou štátu, spoločnosti aj všetkých, ktorí o tomto prípade hovoria, aby sa toto? Neuspokojili sa s jednoduchými odpoveďami. Aby trvali na tom, že pravda musí byť vyslovená, nech je akákoľvek.







