V sobotu 21. februára 2026 sme si pripomenuli smutné ôsme výročie dňa, kedy sa zastavil čas pre dvoch vzácnych mladých ľudí, Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Ich životy boli násilne ukončené skôr, než stihli dobojovať svoj zápas za spravodlivosť a skôr, než stihli naplniť svoje sny o spoločnej rodine.
Keď si dnes, s odstupom ôsmich rokov, prechádzam tento prípad krok po kroku, cítim predovšetkým hroznú nespravodlivosť. Je to bolesť, ktorá neustupuje. Nespravodlivosť voči Jánovi, ktorý hľadal pravdu tam, kde iní zatvárali oči, a nesmierna tragédia Martiny. Ona v tom dome nebola náhodou, bola Jánovou oporou, milovanou ženou a súčasťou jeho sveta. Stala sa obeťou len preto, aby vrahovia umlčali svedka, a jej smrť nám navždy pripomína, že táto rana zasiahla oveľa viac než len slobodu slova. Zasiahla čistú lásku dvoch ľudí.
Ján bol iný než mnohí dnešní novinári. Nečakal, kým mu senzácia sama spadne do lona, a nenechal sa strhnúť davom, ktorý sa dnes tak rád naháňa za lacným škandálom. Bol to človek nesmierne dôsledný, tichý a pokorný. Miloval svoju prácu nie pre slávu, ale preto, že veril v hlboký zmysel pravdy. Práve pre túto svoju poctivosť a odhodlanie nakoniec obaja zaplatili tú najvyššiu cenu.
Je nesmierne bolestné, ak rodičia musia pochovať svoje deti skôr, než odídu oni sami. Žiadne svetlo nenahradí prázdne miesto pri stole, ale verím, že pravda, ktorú Ján tak úprimne hľadal, by mohla byť aspoň malou náplasťou pre ich rodiny. Aby konečne vedeli, ako to bolo naozaj. Česť ich pamiatke, ktorú si musíme chrániť.
Práve z úcty k nim sa však musíme pýtať aj otázky, ktoré v tomto hnusnom čine nedávajú logiku. Ak máte vy, čitatelia, nejaké logické vysvetlenie pre súvislosti, ktoré rozoberám v nasledujúcej časti, napíšte ho, prosím, do komentára. Pravda by totiž mala byť len jedna, presne taká, za akú Ján a Martina zaplatili svojimi životmi.
Všetko sa začalo mrazivým zistením v pondelok 26. februára 2018, keď polícia v obci Veľká Mača objavila telá investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Hroznému nálezu predchádzalo niekoľko dní ticha, počas ktorých sa rodina márne pokúšala s mladým párom spojiť. Najmä Martinina matka vedela, že nie je normálne, aby sa dcéra tak dlho neozývala, a práve jej zalarmovanie polície viedlo k prelomeniu dverí ich domu. Zatiaľ čo vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar okamžite pripustil, že motívom bola Kuciakova práca, verejnosť mala v živej pamäti pár mesiacov starý vyhrožujúci telefonát, v ktorom sa Marián Kočner novinárovi vyhrážal, že sa začne ‚zaujímať o jeho rodinu‘. Hoci sa vyšetrovanie v prvých dňoch horúčkovito upínalo na tzv. taliansku stopu a väzby mafie 'Ndrangheta na úrad vlády, amatérske stopy zanechané na mieste činu naznačovali, že vrahovia neboli nedotknuteľní profesionáli z cudziny, ale niekto, kto sa pohyboval oveľa bližšie.
Smrť mladého páru okamžite prerástla do celospoločenského hnevu, ktorý vyústil do najväčších demonštrácií od pádu komunizmu. Prvé pietne pochody vyšli do ulíc už 2. marca, len deväť dní po tragédii, no skutočný zlom nastal o týždeň neskôr pod hlavičkou iniciatívy ‚Za slušné Slovensko‘. Pozorovateľov aj vtedajších vládnych politikov zarážala až mrazivá profesionalita protestov, na námestiach stáli pódiá so špičkovým ozvučením a v rukách tisícov ľudí sa objavili jednotné, v tlačiarňach vyrobené transparenty. Táto logistická dokonalosť, ktorú sa podarilo rozbehnúť v priebehu pár dní, sa okamžite stala palivom pre Roberta Fica a jeho naratív o prevrate riadenom zo zahraničia. Ani jeho teatrálne vystúpenie s miliónom eur v hotovosti na tlačovom stole však rozbúrený dav neupokojilo. Pod tlakom ulice musel najprv odísť minister vnútra Kaliňák a následne padla aj celá Ficova vláda, ktorú v čele s Petrom Pellegrinim verejnosť vnímala len ako nutné preskupenie síl, zatiaľ čo skutoční vrahovia boli stále na slobode.
Nekonečné hľadanie spravodlivosti (súčasný stav 2026)
Hoci od tragédie uplynulo už osem rokov, spoločnosť stále nedostala jasnú odpoveď na otázku, kto stál na samom vrchole pyramídy. Marián Kočner bol totiž Špecializovaným trestným súdom v Pezinku už dvakrát oslobodený spod obžaloby z objednávky vraždy. Súd v oboch prípadoch konštatoval, že hoci existuje množstvo nepriamych dôkazov a indícií, chýba ten jeden nezvratný, ktorý by ho bez akýchkoľvek pochybností usvedčil. Najvyšší súd SR však tieto oslobodzujúce rozsudky opakovane zrušil a v januári 2026 sa tak začal v poradí už tretí proces.
Situácia okolo Aleny Zsuzsovej je iná, no rovnako komplikovaná. Tá síce bola v máji 2023 neprávoplatne odsúdená na 25 rokov za mrežami za objednávku vraždy Jána Kuciaka a prípravu vrážd prokurátorov, no nikdy sa nepriznala. Dodnes tvrdí, že je nevinná a že Zoltán Andruskó si všetko vymyslel, aby si zachránil vlastnú kožu. Táto patová situácia vytvára bizarný obraz, máme právoplatne odsúdených vrahov aj sprostredkovateľa, máme odsúdenú ženu, ktorá mala vraždu objednať, ale stále nemáme právoplatne potvrdené, pre koho to vlastne robila. Kočner tak zostáva vo väzení len za ekonomickú kauzu zmeniek, kým v prípade vraždy sa kolotoč súdnych pojednávaní točí nanovo.
Súdny kolotoč a hľadanie vinníka (2020 – 2024)
Kým vykonávatelia vraždy boli spravodlivosti odovzdaní pomerne rýchlo, proces s údajnými objednávateľmi sa zmenil na nekonečnú drámu. V apríli 2020 si vrah Miroslav Marček vypočul trest 23 rokov (neskôr zvýšený na 25), pričom už predtým dostal sprostredkovateľ Zoltán Andruskó 15 rokov za spoluprácu s políciou. Skutočný šok však prišiel 3. septembra 2020. Špecializovaný trestný súd rozhodol, že hoci je Tomáš Szabó vinný (25 rokov), proti Mariánovi Kočnerovi a Alene Zsuzsovej neexistuje dostatok priamych dôkazov a oslobodil ich. Tento verdikt vyvolal vo verejnosti vlnu nedôvery v spravodlivosť.
Zlom nastal v júni 2021, keď Najvyšší súd SR oslobodzujúci rozsudok zrušil. Skritizoval nižší súd za to, že ignoroval logické súvislosti a dôkazy, ako bola šifrovaná komunikácia v aplikácii Threema. Prípad sa vrátil na začiatok a spojil sa s prípravou vrážd prokurátorov. V máji 2023 prišiel ďalší rozporuplný rozsudok. Súd uznal Alenu Zsuzsovú za vinnú (25 rokov), no Mariána Kočnera opäť oslobodil!!! Podľa senátu Zsuzsová konala samostatne, aby si udržala svoj luxusný životný štandard u Kočnera, no priamy príkaz od neho vraj nebol dokázaný. Rodiny Jána a Martiny opustili súdnu sieň v slzách a spor sa opäť presunul na Najvyšší súd, ktorý o odvolaniach rozhodoval aj v priebehu roka 2024. Príbeh tak dodnes zostáva bez právoplatného odsúdenia človeka, ktorého obžaloba označuje za hlavu celého zločinu.
Tretí pokus. Rok 2026 a nový začiatok (aktuálny stav)
Ani po ôsmich rokoch od tragédie nie je koniec. V januári 2026 sa na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku začalo v poradí už tretie kolo procesu. Stalo sa tak po tom, čo Najvyšší súd SR v máji 2025 opäť zrušil predchádzajúci oslobodzujúci rozsudok pre Mariána Kočnera. Tentokrát však v súdnej sieni nastala zásadná zmena, o vine či nevine rozhoduje úplne nový senát, keďže ten predchádzajúci bol podľa Najvyššieho súdu pri posudzovaní dôkazov neobjektívny a selektívny.
Február 2026 sa nesie v znamení čítania tisícov správ z aplikácie Threema a opätovných výsluchov svedkov. Marián Kočner sa na súde v marci 2026 plánuje brániť rozsiahlou výpoveďou, zatiaľ čo Alena Zsuzsová naďalej trvá na svojej nevine. Pre rodiny Kuciakovcov a Kušnírovcov, ktoré sa zúčastnili aj na pietnych spomienkach pri príležitosti 8. výročia vraždy (21. februára 2026), je toto nekonečné čakanie na spravodlivosť vyčerpávajúce. Súd si na tento rok naplánoval desiatky termínov a verejnosť tak s napätím sleduje, či rok 2026 konečne prinesie právoplatný verdikt nad človekom, ktorého meno sa s touto vraždou skloňuje od samého začiatku.
Čo z toho kto mal mať podľa obžaloby?
Kľúčom k pochopeniu celého mechanizmu zločinu je podľa prokuratúry mrazivo pragmatický motív, ktorý spájal svet veľkých peňazí s kriminálnym podsvetím. Marián Kočner mal podľa obžaloby v Jánovi Kuciakovi vidieť existenčnú hrozbu, novinára, ktorý na rozdiel od iných nešiel po povrchu, ale cez verejné registre rozkrýval jeho kľúčové kauzy ako Technopol či Donovaly. Vražda mala nielen zastaviť ďalšie odhalenia, ale poslúžiť aj ako brutálna výstraha pre celú novinársku obec. V prípade Aleny Zsuzsovej mala byť hlavným motorom jej absolútna finančná závislosť od Kočnera a bezhraničná lojalita. Podľa vyšetrovateľov si chcela u svojho mecenáša upevniť pozíciu a zabezpečiť si luxusný štandard tým, že za neho vyrieši jeho najväčší ‚problém‘. Pre samotných vykonávateľov, Szabóa, Marčeka a Andruskóa, išlo o čisto cynický biznis. Motiváciou bola hotovosť vo výške minimálne 50 000 EUR a odpustenie dlhov, čo pre nich znamenalo rýchle riešenie vlastnej finančnej tiesne. Práve táto reťaz motivácií, od pomsty a strachu o majetok až po chladnú túžbu po peniazoch, tvorí kostru obžaloby, ktorú sa však obhajoba snaží pred súdom už roky systematicky spochybňovať.
Alena Zsuzsová
Pri analýze motívov narážame na zásadnú logickú trhlinu, ktorá dodnes spochybňuje verziu o samostatnom konaní Aleny Zsuzsovej. Prečo by táto žena riskovala doživotie a objednávala vraždu bez priameho pokynu od Mariána Kočnera?
Ak by sme prijali tézu súdu z roku 2023, že sa mu chcela ‚iba zavďačiť‘, narážame na niekoľko fatálnych rozporov. Zsuzsová bola od Kočnera finančne úplne závislá, nemala vlastný majetok a on jej bežne platil všetko od lízingu na auto až po dovolenky. Nedáva teda zmysel, aby riskovala stratu svojho jediného sponzora akciou, ktorá by mu v prípade prezradenia, čo ako lojálna asistentka musela vedieť, priniesla len obrovské problémy a mediálny lynč.
Navyše ako jeho cenná ‚volavka‘ na zber kompro materiálov bola pre Kočnera oveľa užitočnejšia na slobode. Najdôležitejšia je však otázka peňazí, ak vyplatila vrahom 50 000 eur v hotovosti, museli pochádzať od Kočnera. Je ťažko predstaviteľné, že by takýto kontroly chtivý človek odovzdal svojej asistentke sumu v hodnote dvoch áut bez toho, aby sa pýtal na jej účel. Práve táto finančná niť a nutnosť vyúčtovania sú hlavnými dôvodmi, prečo Najvyšší súd SR opakovane zrušil oslobodzujúce rozsudky a prípad vrátil do súčasného procesu v roku 2026.
Bol Kočner strojcom, alebo len obeťou vyššej hry?
Toto je to, čo mi nejde pochopiť. Pri hľadaní pravdy v prípade Kuciak narážame na logický rozpor, ktorý búra obraz Mariána Kočnera ako geniálneho stratéga. Ak sa pozrieme na to, ako likviduje nepohodlných ľudí skutočná profesionálna mafia, schéma je jasná, človek zmizne bez stopy. Mafiánsky boss nikdy neriskuje ‚hlučnú‘ popravu, ktorá vyženie do ulíc státisíce ľudí a vtiahne FBI do vyšetrovania vraždy. Kočner mal desaťročia pod palcom políciu aj súdy, ak by chcel Jána zničiť, mohol ho predsa nechať zatknúť, zruinovať cez žaloby alebo zariadiť tiché zmiznutie. Namiesto toho sme svedkami diletantskej popravy tromi skrachovancami z Kolárova, ktorí po sebe nechali nábojnice a nešifrované mobily. Tento amatérizmus bije do očí najmä preto, že Kočner si na sledovanie Jána platil profesionálne komando bývalých agentov SIS, no na samotný čin si zrazu ‚najal‘ dlžníkov z pizzerie.
Tento kontrast otvára mrazivé otázky o medzinárodnom presahu a úlohe tajných služieb. Ján Kuciak totiž pracoval na globálnych kauzách ako Panama Papers a rozkrýval pranie špinavých peňazí, ktoré ďaleko presahovalo hranice Slovenska. Nemohol byť Kočner len užitočným idiotom v rukách niekoho mocnejšieho?
Do tejto teórie zapadá aj podozrivé správanie Petra Tótha, bývalého šéfa kontrarozviedky SIS a Kočnerovho dôverníka. Práve Tóth totiž okamžite po zatknutí vrahov ‚pribehol‘ na políciu a odovzdal im Kočnerove mobily a auto. Kde ich vlastne vzal a prečo ich mal v držbe práve on? A je zaujímavé, že ich nedoniesol ešte pred zatknutím vrahov.
Rovnako zarážajúca je rýchlosť, akou vplyvní politici a určité kruhy operovali s informáciami o páchateľoch a motíve dávno predtým, než ich oficiálne potvrdilo vyšetrovanie.
Táto teória nasvedčuje tomu, že vražda Jána Kuciaka poslúžila ako dokonalý nástroj na dvojitú likvidáciu, odstránenie novinára, ktorý ohrozoval globálne finančné schémy, a zároveň vynútený pád vlády Roberta Fica. Pre ‚tretieho hráča‘ v pozadí bol Kočner so svojou arogantnou povesťou ideálnym obetným baránkom. Či už bol Kočner zaslepený pýchou, alebo sa nechal vmanipulovať do pasce cez iniciatívnu Alenu Zsuzsovú, výsledkom je prekreslenie politickej mapy Slovenska. Otázkou pre súdy v roku 2026 zostáva, či niekto v tieni len nečakal na túto krvavú iskru, aby sa zbavil nepohodlného svedka aj nepohodlného premiéra jednou ranou.
„Súčasní novinári by si mali brať príklad z tohto mladého chlapca, ktorý nechcel senzácie, ale pravdu. Toto nie je len analýza faktov, je to vyjadrenie mojej hlbokej úcty človeku, akým bol Ján, človeku, ktorý za svoju pravdu položil život. Mojím veľkým prianím zostáva, aby bola skutočná pravda konečne nájdená a aby všetci tí, ktorí za tento ohavný čin nesú vinu, do posledného dychu pykali za zničenie dvoch nevinných životov a nesmiernu bolesť rodín, ktoré tu po nich zostali. Nech za túto nespravodlivosť pokojne zhnijú v pekle, pretože vzali svetu to najcennejšie, nádej a budúcnosť dvoch mladých ľudí. Česť ich pamiatke.“
