Vďaka tomu, že sa už niekoľko desaťročí zaujímam o alternatívnu liečbu, čínsku medicínu a ďalšie smery, občas stretnem zvláštnych ľudí. Zaujíma ma aj psychológia, a tak sa často rozprávam s ľuďmi, ktorí si ku mne nájdu cestu, keď už nevedia, kadiaľ ďalej. Nie preto, že by som ponúkal zázraky, ale preto, že niekedy pochopenie a láskavé slovo urobia viac než ktorákoľvek tabletka.
A tak som narazil na človeka, ktorý bol iný. Určite ste sa aj vy stretli s niekým takým a nevedeli ste, ako reagovať, a tak ste radšej ustúpili. Možno ste ho aj odsúdili za to, ako sa správa, a ani na okamih vás nenapadlo, že ten „divný“ človek pred vami môže byť postihnutý niečím, čo môže postihnúť úplne každého z nás.
Neodsudzujte ľudí okolo seba, kým o nich nič neviete, aký bol ich príbeh a čo všetko museli vydržať.
Niekedy k vám totiž prídu ľudia, ktorým život naložili viac, než dokážu uniesť. Dnes by som vám chcel priblížiť svet, o ktorom sa často mlčí, svet ľudí s posttraumatickou stresovou poruchou. Chcem vám ukázať, čo sa deje v psychike človeka, ktorého minulosť odmieta pustiť zo zovretia a ktorého nervový systém zostal uväznený v režime „bojuj alebo uteč“ aj desiatky rokov po tom, čo zbrane utíchli.
Čo môže spôsobiť posttraumatickú stresovú poruchu (PTSP)
PTSP vzniká po extrémne zaťažujúcej alebo ohrozujúcej udalosti, ktorá presiahne schopnosť človeka vyrovnať sa s ňou. Nejde o slabosť ani o „zlyhanie psychiky“. Je to prirodzená reakcia mozgu na niečo, čo bolo príliš veľa.
Tu sú najčastejšie typy situácií, ktoré môžu viesť k PTSP.
Priame ohrozenie života ako sú dopravné nehody, prírodné katastrofy, požiare, útoky, lúpeže, násilie.
Dlhodobé alebo opakované utrpenie, domáce násilie, týranie v detstve, šikana, život v toxickom alebo extrémne stresovom prostredí.
Náhla strata alebo šokujúca udalosť, smrť blízkeho, ťažká diagnóza v rodine, svedectvo tragédie
Profesionálne vystavenie traume, zdravotníci, hasiči, policajti, vojaci.
Psychické vyčerpanie a dlhodobý stres. Niekedy nejde o jednu veľkú udalosť, ale o dlhodobé preťažovanie, ktoré človeka „zlomí“ a mozog začne reagovať ako po traume.
PTSP môže postihnúť kohokoľvek. Aj silného, aj múdreho, aj človeka, ktorý celý život pomáhal iným. Často vidíme len „divné správanie“, ale nevidíme príbeh, ktorý k nemu viedol.
Aby sme pochopili jeho príbeh, musíme porozumieť tomu, čo posttraumatická stresová porucha (PTSD) robí s ľudským vnútrom. Nie je to len „zlý zážitok“, na ktorý sa nedá zabudnúť. Je to stav, kedy extrémny šok, v tomto prípade smrť osemmesačnej dcérky a následných sedem rokov v brutalite vojny, doslova prepíše softvér v mozgu.
Za touto poruchou stojí zablokovaný spracovateľský proces v centre emócií (amygdala). Mozog obete ostáva v presvedčení, že hrozba stále trvá. Preto jeho telo produkuje neustály nadbytok stresových hormónov, akoby bol stále v zákope, hoci sedí v bezpečnej kaviarni. Je to biológia prežitia, ktorá sa odmietla vypnúť. Práve toto pochopenie mi umožnilo vidieť v ňom niekoho, kto nie je „pokazený“, ale niekoho, koho myseľ ostala uväznená v nekončiacom boji o život.
Presne takto som v kaviarni stretol jeho. Najprv to boli len zdvorilostné frázy o počasí, no stretávali sme sa tam pravidelne, až sme si nakoniec prisadli k jednému stolu. Postupne, cez desiatky hodín rozhovorov pri káve, sme k sebe našli dôveru. Dovolil mi, aby som si naše rozhovory nahral a naložil s nimi tak, ako uznám za vhodné. Povedal mi všetko. Ako sa v osemnástich bezhlavo zaľúbil, v devätnástich oženil a ako sa mu narodila dcéra... a ako sa v jednom krátkom záblesku jeho svet rozpadol na prach.
Priznám sa, môj inštinkt ma na začiatku oklamal. Podvedome bych čakal niekoho, kto bude vyzerať ako Rambo, hromadu svalov v maskáčoch a drsný hlas. Ale predo mnou sedel nenápadný muž niečo po päťdesiatke. Mal vlasy ostrihané na veľmi krátko a pôsobil skôr ako niekto, koho stretnete v nedeľu v parku pri kŕmení holubov. Nič na ňom neprezrádzalo elitného vojaka. Tá maska civilného človeka však padala pomaly, až kým mi jedného dňa neodkryl jazvy na tele aj na duši. Vtedy som pochopil, že tento človek oficiálne neexistuje. Vlastne ma vtedy napadlo, že okrem krstného mena o ňom neviem vôbec nič. Ani to, kde by som ho dnes hľadal, keby som potreboval. Jednoducho prišiel, nechal ma nahrať svoju spoveď a znova zmizol v dave.
A tak vznikol tento rozhovor.
Váš príbeh začína veľmi šťastne, láskou a narodením dcéry. Kedy sa to v jednom momente zmenilo na nepoznanie?
(Nastane ticho. Nie je to len pauza v reči, je to hustý, ťaživý priestor, ktorý vypĺňa celú miestnosť. Jeho pohľad sa fixuje na náhodného chodca vonku, no v skutočnosti hľadí desiatky rokov do minulosti.)
„Viete, bol som vtedy skoro ešte dieťa. V osemnástich som sa bezhlavo zaľúbil, oženil a veril, že svet mi leží pri nohách. V devätnástich som už držal v náručí dcéru. Mala len osem mesiacov... osem mesiacov čistého života. A potom prišiel ten deň. Napadol ju pes. Bola taká maličká, nemala absolútne žiadnu šancu sa brániť. Zomrela mi v náručí. V tých istých rukách, ktoré ju mali kolísať a chrániť.
Ako chlap a otec máte na tomto svete jedinú skutočnú úlohu, ochrániť to najcennejšie. A ja som v tej najdôležitejšej skúške života zlyhal. Ten pocit viny vo mne okamžite zabil všetko dobré. Nasledujúce dva roky som robil veci, na ktoré nie som hrdý. Vlastne som tie dva roky len kráčal tmou. Nenávidel som každého človeka, ktorého som stretol, ale zo všetkého najviac som nenávidel seba. Robil som všetko pre to, aby som tú bolesť v sebe umlčal agresiou. Hľadal som akýkoľvek spôsob, ako skončiť. Vyhľadával som konflikty, nebezpečenstvo, robil som všetko, aby ma niekto zabil, alebo aby som sa zabil sám. Ale smrť ma vtedy nechcela. Podvedome som hľadal cestu, ako utiecť nielen z tej tichej izby, kde zostalo len mrazivé prázdno, ale hlavne sám pred sebou.“
To vás po tých dvoch rokoch nenávisti priviedlo k armáde? K miestam, kde je smrť lacnejšia než život?
„Presne tak. Keď vás smrť nechce doma, idete tam, kde si ju môžete kúpiť na každom rohu. V roku 1994 som odišiel do Juhoslávie. Nebolo to o hrdinstve, bol to útek. Stal som sa veliteľom špeciálnej, neoficiálnej jednotky, skupiny mužov, ktorí na papieri v podstate neexistovali. To nám dávalo slobodu, ale aj krutú istotu, ak tam padneme, nikto nás nebude hľadať. Hľadal som tam buď definitívnu smrť, po ktorej som tak túžil, alebo nejakú formu vykúpenia cez bolesť.
Strávil som tam celkovo sedem rokov. Sedem rokov v krajine, ktorá sa menila na jeden veľký cintorín. Operovali sme hlboko v prvej línii a často aj ďaleko za ňou. Boli to miesta, kam sa oficiálne jednotky OSN kvôli politike a strachu neodvážili ani pozrieť. Robili sme špinavú prácu, o ktorej sa v správach nehovorilo a ktorá sa nezapisovala do žiadnych oficiálnych kroník. Boli sme svedkami vecí, ktoré popierajú akúkoľvek ľudskosť.
Etnické čistky v zapadnutých dedinách, hromadné hroby, ktoré sme nachádzali ešte teplé... videl som tam absolútne dno človečenstva. Keď na vlastné oči sedem rokov vidíte, čoho je schopný človek voči susedovi, s ktorým pred mesiacom v pokoji pil kávu a ktorého deti sa hrali s tými jeho, niečo vo vás navždy zhasne. Tá posledná iskra viery v dobro, ktorú som si možno nevedome niesol z domu, tam v balkánskom blate za tých sedem dlhých rokov definitívne vyhorela.“
Vojna je surová sama o sebe, ale vy ste tam za tých sedem rokov navyše strácali najbližších priateľov. Ako sa s tým dá žiť, keď sa smrť stane vaším jediným verným spoločníkom?
„To bolo to najhoršie. V tej jednotke nie sú priatelia, sú to vaši bratia. Keď im velíte v pekle, kde oficiálne neexistujete, ste za nich zodpovedný každú sekundu, za ich dych, za ich návrat. Lenže za tých sedem rokov som pochoval vlastne všetkých. Jedného po druhom. Postupne odchádzala celá pôvodná partia, potom ďalší a ďalší... až som nakoniec zostal úplne sám. Posledný, kto si pamätal ich tváre a mená.
Keď ich vidíte umierať a znova cítite tú istú, paralyzujúcu bezmocnosť, akú som cítil vtedy doma pri dcérke... zistíte, že vás smrť nechce, ale berie si všetkých okolo vás. Znova tie isté prázdne ruky, ktoré nedokážu zastaviť krvácanie, nedokážu vrátiť život. Ten pocit zlyhania sa tam v Juhoslávii len znásobil, nabalil sa na mňa ako ťažký, mokrý sneh, až ma nakoniec úplne rozdrvil. Vrátil som sa domov, moje telo prežilo, ale podstatná časť mňa tam zostala pochovaná v balkánskom blate spolu s nimi. Vlastne som sa nikdy poriadne nevrátil, len som vymenil jeden front za druhý, ten vnútorný, kde som jediným strážcom hrobov svojej vlastnej rodiny.“
Hovoríte, že hoci žijete v civilizácii, vaše telo a myseľ sú stále v roku 94. Čo sa odohráva vo vnútri muža, ktorý prežil všetkých svojich priateľov a sedem rokov kráčal po okraji priepasti?
„Znamená to, že vojna vo mne nikdy neskončila. Skončila na papieri, ale vo mne beží každú sekundu. Moje telo je v permanentnom, vyčerpávajúcom strehu, pretože môj nervový systém ostal zamrznutý v režime nastavenom na jediné, prežitie. Po siedmich rokoch v prvej línii už nepoznáte nič iné. Fyzicky sedím tu s vami, ale v hlave mám stále mapu mínového poľa. Každý zvuk, každé nečakané buchnutie dverí či prudký pohyb ma v zlomku sekundy vystrelí späť do zákopov.
Ale nie je to len o reflexoch. Je to o tej smrteľnej únave z toho, že musím byť 24 hodín denne ‚zapnutý‘. Žijem v neustálom strese a depresiách, ktoré si civilný svet mýli so smútkom. Lenže toto nie je smútok, je to vinný pocit preživšieho. V hlave sa vám neustále prehráva ten istý film, prečo oni a nie ja? Prečo som ja ten posledný, kto zostal? Ten pocit, že som tu vlastne navyše, ma drví. Moja myseľ je ako starý rádiofrekvenčný skener, ktorý neustále hľadá hrozbu tam, kde nie je. Je to väzenie vo vlastnom tele, kde sú mreže ukované z výčitiek a spomienok na tváre, ktoré už nikto iný okrem mňa nepozná. Som unavený z vlastného dychu, pretože každý nádych mi pripomína tých, ktorým som ho nedokázal zachrániť.“
Ako toto vnútorné nastavenie na prežitie ovplyvňuje vaše vzťahy s ľuďmi dnes? Dá sa vôbec niekoho milovať, keď nosíte v sebe toľko strachu a ostražitosti?
„Ničí ich to. Úplne a bez milosti. Ten strach, ktorý v sebe nosím, strach o druhých ľudí, je totiž paralyzujúci. Paradoxne, čím viac mi na niekom záleží, tým viac sa ho bojím vpustiť do svojho sveta. Pre mňa blízkosť znamená potenciálnu stratu. Každý človek, ktorého si obľúbim, sa v mojej hlave stáva terčom. Podvedome začnem premýšľať, čo všetko by sa mu mohlo stať a ako by som ho znova nedokázal ochrániť. Ten pocit, že by niektorý z mojich blízkych mohol potrebovať pomoc a ja by som znova zlyhal, presne tak, ako vtedy pri dcére alebo neskôr pri mojich chlapoch, je pre mňa neznesiteľný.
Práve tento strach mi prekazil všetky vzťahy. Je to iracionálne, ja to viem, ale nedokážem to vypnúť. Moja potreba chrániť je taká silná, že ma desí k smrti. A tak som si vybral radikálne riešenie, radšej nikoho nepustím k telu. Žijem v prázdnote, ktorú som si sám vytvoril. Je to bezpečnejšie pre nich, aj pre mňa. Keď nikoho nemáte, nikoho nemôžete stratiť a nemusíte znova niesť niekoho nevládne telo v náručí. Je to nesmierne ťažký život, taká tichá, dobrovoľná samota, ale je to jediný spôsob, ako ráno vstať a pozrieť sa do zrkadla bez toho, aby som cítil tú drvivú úzkosť z ďalšieho možného zlyhania.“
Okrem strachu o druhých sa vo vás spomína aj hlboká nedôvera. Ako si k vám môže dnes niekto nájsť cestu?
„To je takmer nemožné. Viete sám, že trvá celé mesiace, niekedy roky, kým niekomu dovolím nahliadnuť aspoň kúsok pod moju masku. Moja dôvera je ako krehký mechanizmus, ktorý som po vojne dlho opravoval. Neverím nikomu. Sledujem gestá, vážim slová, hľadám nezrovnalosti. Je to profesionálna deformácia vojaka, musíte vedieť, kedy niekto klame, lebo od toho závisel život vašej jednotky.
A tá dôvera? Je nesmierne ľahké ju stratiť. Stačí, aby sa pravda len o milimeter líšila od toho, čo mi bolo povedané. Stačí jedna malá lož, jedna polopravda, ktorú by niekto iný prešiel mávnutím ruky. Pre mňa je to signál k ústupu. V tom momente za sebou pálim mosty tak dokonale, že po mne nezostane ani prach. Zmiznem zo života toho človeka v sekunde a už ma nikdy nenájde. Nerobím to zo zlosti, robím to pre prežitie. Vo svete, v ktorom som žil sedem rokov, bola nepresnosť rozsudkom smrti. Ak mi niekto klame v maličkostiach, ako mu môžem veriť, keď pôjde do tuhého? Takže radšej zostávam sám, za stenou, ktorú nikto neprelezie, a s vedomím, že ma nikto nemôže zradiť, ak mu nedám príležitosť.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí riešia svoje každodenné starosti a netušia, že vedľa nich v kaviarni sedí muž, ktorý prešiel peklom? Muž, ktorý pre nich oficiálne neexistuje?
(Na malý moment sa jeho tvár uvoľní, akoby v kútiku duše cítil smútok nad tou priepasťou, ktorá ho delí od ostatných.)
„Možno len to, aby si skúsili vážiť to ticho a pokoj, ktoré majú. Že ten obyčajný život bez strachu nie je samozrejmosť, ale nesmierny a krehký dar. Ľudia sa hnevajú v zápchach, rozčuľujú sa kvôli maličkostiam a netušia, aká tenká je v skutočnosti vrstva ľadu, po ktorej kráčajú. My, čo sme videli tú surovú hrôzu a dno človečenstva, nepotrebujeme súcit, ani metále. Potrebujeme len, aby ste si uvedomili, aká je civilizácia krehká. Stačí pár dní bez elektriny, jedla alebo bezpečia a ten nános kultúry z človeka opadne ako stará omietka.
Vážte si, že sa nemusíte báť milovať. Že sa nemusíte báť dotyku. Lebo to, čo vy považujete za nudný, normálny deň, je pre mňa nedosiahnuteľný raj. Tie najťažšie boje totiž neprebiehajú niekde ďaleko na fronte. Tie najkrutejšie vojny sa odohrávajú večer v tichej izbe, keď zostanete sami so svojimi spomienkami“.
Záverečná poznámka.
Keď tento muž vstal a bez slova odišiel do davu, uvedomil som si, že som mal možnosť hovoriť s niekým, koho existencia je pre svet bolestne skutočná, hoci v oficiálnych vládnych zložkách možno neexistuje. Medicína jeho stav označuje chladnou diagnózou PTSD (posttraumatická stresová porucha), no uňho to nie je len súbor symptómov z učebnice. Je to hypervigilancia, stav extrémnej ostražitosti, kedy zostáva mozog aj po desaťročiach nenávratne prepálený na režim prežitia.
Jeho telo sedelo so mnou v bezpečí kaviarne, no jeho podvedomie neustále skenovalo horizont a hľadalo nepriateľa. Diagnóza však nepíše o tej drvivej samote, ani o tom, že za každú polopravdu za sebou spáli mosty, aby ho už nikto nikdy nemohol zradiť. Tento muž nie je jediný. Po svete a medzi nami chodia tisíce takýchto tichých ľudí, ktorých duše zostali uväznené v okamihoch, kedy nemohli pomôcť, či už to bolo osemmesačné dievčatko, alebo poslední bratia v zbrani na balkánskom fronte.
Ich stav nie je chorobou v pravom zmysle slova. Je to prirodzená a logická reakcia na absolútne neprirodzené a neľudské situácie, ktoré museli prežiť. Naším údelom nie je týchto ľudí súdiť, snažiť sa ich „opraviť“ alebo od nich odvracať zrak len preto, že ich jazvy nám pripomínajú krutosť sveta.
Sú to ľudia, ktorým život naložil viac, než by väčšina z nás dokázala uniesť. A predsa kráčajú ďalej, nie preto, že by boli nadľudia, ale preto, že nemali inú možnosť. Našou úlohou nie je ich hodnotiť, ale naučiť sa ich počúvať. Lebo niekedy je práve tiché, neodsudzujúce vypočutie tou jedinou skutočnou medicínou, ktorú im vieme ponúknuť, malou úľavou v ich každodennom boji so spomienkami, ktoré sa nedajú odložiť.
Asi by som z vlastnej skúsenosti mohol povedať, že ak si k takému človeku nájdete cestu a naozaj mu dáte to, čo skutočne potrebuje, dokážu títo ľudia za vás dýchať a byť neuveriteľnými partnermi. A niekedy sa stáva, že tieto poruchy postupne ustupujú.
Dávajte si však pozor, stačí aj to najmenšie zaváhanie a už ho nikdy neuvidíte. Odíde bez slova, bez rozlúčky.
Toto je mierne upravený skutočný príbeh a netýka sa slovenského vojaka.
