Všimli ste si, ako rýchlo sa dnes rozdávajú nálepky? Stačí napísať vetu, ktorá nie je na 100 % v súlade s tým, čo sa práve nosí, a hneď ste v lepšom prípade idiot, v tom horšom ruský agent, americký agent, nacista alebo komunista. A to sú tie slušnejšie výrazy, ktoré mi pristávajú v e-maile alebo ktoré čítam v diskusiách.
Začína to u detí
Nemôžeme sa diviť, že je spoločnosť agresívna, keď to učíme ďalšie generácie. Ak sa rodič správa ako debil, nemôže čakať, že z dieťaťa vyrastie normálny človek. Deti nás kopírujú. A my im ukazujeme, že namiesto diskusie stačí druhého uraziť a zaradiť do škatuľky.
Po revolúcii s príchodom západného vplyvu, nie že by bolo všetko zlé, si človek, povedzme si úprimne, začal privlastňovať najmä tie zlé veci. Prišli sociálne siete a 90 % ľudí sa stalo závislými. Dnes vidíte deti v kočíkoch, ako od mala čumia do tabletov. Nevedia sa samy hrať s mamou alebo otcom, pretože aj tí majú v rukách mobily a čumia do nich.
Stane sa tak to, čo je nevyhnutné, dieťa je donútené stať sa závislým, najskôr na rozprávkach, neskôr na sociálnych sieťach. Tam je vystavené nielen vulgarizmom, ale aj kyberšikane a dozvedá sa veci, na ktoré má proste ešte čas. Detstvo by malo byť o pohladení, láske rodičov, o spoznávaní a vedomostiach. Mali by sme v deťoch prebúdzať záujem o svet, nie aby boli z každého vysokoškoláci, ale aby sme ich pripravili na normálny život.
Namiesto toho majú tablety, mobily a prístup k obsahu, ktorý ich deformuje. A do toho všetkého čítajú, ako ich vlastní rodičia „diskutujú“ na internete. Napodobňujú ich. Vidia, ako sa ľudia nálepkujú, ako si nadávajú a ako na seba útočia. Vidia, ako sa dospelí hádajú ako debili pri obrázku mačky a nevedia sa zhodnúť na jej farbe. Dieťa vie, že je biela, a nechápe, prečo jedna strana tvrdí, že je pásikavá a druhá, že je fľakatá. Nechápe, že obe strany majú tú svoju „jedinú a najlepšiu“ pravdu a snažia sa tú druhú umlčať len urážkami, nálepkami a zlobou.
Čo urobí dieťa? Presne to isté, čo rodič. Príde do školy a začne ho napodobňovať. Rodičia pritom tvrdia, že chcú pre dieťa to najlepšie. Mnohí si ešte pamätajú život pred revolúciou a chceli deťom život uľahčiť. Ale pridali k tomu sociálne siete a taký ten vlažný nezáujem. Radšej vrazia dieťaťu do kočíka tablet, aby si oni mohli v pokoji fotiť jedlo, svoje botoxové ústa, nové auto alebo iné nepodstatné veci, ktoré k reálnemu životu vôbec nepotrebujú.
Dôsledok?
Dieťa je vychovávané sociálnymi sieťami a nie rodičom, pretože aj samotný rodič je už deformovaný digitálnym svetom. Dieťa stráca racionálne myslenie. Bez mobilu si nedokáže vypočítať vôbec nič a o skutočné vedomosti nemá záujem, veď načo, keď si všetko môže nájsť v telefóne. S nástupom umelej inteligencie (AI) je to ešte horšie.
Z dieťaťa rastie niečo, čo si pokojne dovolí byť agresívne na vlastného rodiča. A ten rodič, ak to včas nezvládne, sa dostáva do pozície, kedy musí len „držať hubu a krok“. Keď potom vezme dieťa k psychológovi, lebo sa fláka, chodí neskoro domov a s rodinou nekomunikuje, zistí krutú pravdu, dieťa ich má len za nepotrebné kasičky.
Sú tu preňho len na to, aby po ňom upratali bordel, umyli záchod, riad a vyprali mu veci. Dieťa potom často vôbec nepodlieha emóciám, pôsobí chladne, alebo je naopak prehnane emocionálne a labilné. Nedokáže mať skutočne rado, nepozná zdravý vzťah, alebo je až nezdravo na niekom závislé. Nedokážu rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé, čo je pravda a čo lož. Dobrovoľne tak nechávame svoje deti napospas osudu. Keď vyrastú, nechcú vaše rady, chcú len to, aby ste sa o ne postarali. Často sa stáva, že ľudia v tridsiatke nechápu, že musia pracovať, aby mali peniaze, že peniaze sa nevyrábajú v bankomate. Jednoducho nie sú pripravení na realitu života. Stratilo totiž prirodzené vzory a vymenilo ich za algoritmus na obrazovke.
Vrcholom všetkého je, keď po rodičoch chcú, aby im zaplatili vodičák a kúpili auto. Ale nie nejaké staršie, na ktorom by sa reálne naučili jazdiť, to by sa predsa nemohli chváliť na sociálnych sieťach. Tam potrebujú nablýskaný status, nie auto na jazdenie.
Sloboda, ktorú sme nepochopili
V deväťdesiatych rokoch k nám prišla západná demokracia. Po rokoch totality, kedy sme museli držať hubu a krok, prišla sloboda prejavu. Lenže sme ju pochopili zle. Tí, ktorí ju však pochopili veľmi rýchlo, boli mocní. Uvedomili si, že skutočná sloboda slova je pre nich nebezpečná, pretože by ľudia mohli kontrolovať, či ministri naozaj slúžia národu a krajine, ako sľúbili.
Postupom času sa tak začali riadiť heslom starej Rímskej ríše: „Rozdeľuj a panuj.“ Je to jedna z najjednoduchších a najúčinnejších mocenských techník. Rozdelíš spoločnosť, vytvoríš konflikty, ľudia sa bijú medzi sebou a ty vládneš bez odporu.
Najskôr nás rozdelili na niekoľko skupín, ktoré sa bijú medzi sebou, aby mali politici pokoj na svoje intrigy a zločiny. A keď už to mali takto dobre rozohrané, nasadili konečný kaliber, politickú korektnosť. Tá urobila to najväčšie svinstvo za nich. Stala sa nástrojom, ktorý ľudí definitívne umlčal pod rúškom „slušnosti“, zatiaľ čo mocní si ďalej robia, čo chcú.
Slušnosť verzus ideológia
Pôvodne bola politická korektnosť o slušnosti. Nehovoriť urážlivé slová, byť ohľaduplný. To je v poriadku. Ale dnes? Dnes je to filter, ktorý deformuje realitu. Vezmite si tému orientácie, gayovia tu boli, sú a budú. Bodka. Nemám s nimi problém, ale prečo by sa mala jedna skupina ľudí uprednostňovať pred inou?
Je mi úplne jedno, či je človek biely, čierny, žltý alebo červený. Vždy to bude človek. Ak rešpektuje zákony a ostatných ľudí, je to v poriadku. Ale prečo sa mám báť o niekom povedať, že je inej farby pleti, keď je to pravda? Mám niekoľko černošských kamarátov, sú to fajn ľudia, ale ani jeden sa necíti byť niečím viac než ja a platí to aj naopak. Sme jednoducho ľudia.
Jeden z nich je dokonca moslim, má kresťanskú manželku a fungujú normálne, majú vianočný stromček aj ramadán. Ich deti si samy vyberú, v čo chcú veriť, keď na to budú mať rozum. To je tá prirodzená sloboda. Lenže dnes sa z nás stali papagáje a poslušné bábky. Stratili sme vlastný rozum a nedokážeme samostatne myslieť. Všetko, čo nám niekto podsunie, berieme ako fakt, pretože keby sme skúsili ísť proti prúdu, jedna či druhá strana by nás okamžite umlčala sprostosťou a nálepkami.
Stratili sme človeka, zostala len nálepka
Dnes už nevidíme človeka. Vidíme len farbu pleti, náboženstvo alebo to, s kým spí. To je náš najväčší úpadok. Skutočná demokracia nie je o tom, že budeme všetci hovoriť podľa jedného manuálu, aby sme náhodou niekoho neurazili alebo neboli „vymazaní“. Je o tom, že sa dokážeme rozprávať ako ľudia, bez nálepiek a nenávisti.
Na toto sme úplne zabudli. Sú preč časy, kedy naše „sociálne siete“ boli preliezky na sídlisku alebo hra na vojakov v lese. Áno, bola iná doba. Hoci bola hlboká totalita, ľudia držali pri sebe a neboli na seba takí zlí. Mali sme svoju vnútornú slobodu aj pod červenou vlajkou. Boli sme hrdí Čechoslováci, ktorí sa dokázali totalite brániť. Chodili sme uctiť Palacha a dostali sme za to po chrbte od policajtov, ale nikdy sme nestratili sebaúctu a rešpekt.
Z blata do kalu. Novodobý boľševizmus
Keby väčšina z nás, čo vtedy chceli zmenu, vedela, že táto zmena prinesie nevraživosť a boľševizmus v tej najhoršej podobe, asi by sme to nechali tak. Keď dnes vidím ľudí, ktorí vtedy bojovali za zmenu, ako sa zmenili presne na to, proti čomu sme vtedy stáli, kvôli čomu sme boli samá modrina a nemohli študovať, je mi z toho smutno.
Otvorili sa nám brány do Európy, zmizla železná opona, ale my sme svet nepriviedli k demokracii, ale k ešte zákernejšiemu boľševizmu. Moji predkovia si „užili“ Jáchymov. Aj preto som bol v 89-tom v uliciach, aby som pomohol zvrátiť ten mrazivý režim z Kremľa. No nepodarilo sa. Je tu stále, aj keď sa dnes volá „Demokracia“ alebo „Politická korektnosť“. Je to tu stále a ja už len čakám, kedy sa opäť začne zatýkať za názory.
Diktát v novom šate
Z Bruselu nám chodia príkazy o tom, čo si máme myslieť, kto je náš nepriateľ a kto kamarát. Hovoria nám, ako máme žiť, a všetko je podmienené dotáciami, ktoré sú pritom z našich vlastných daní. Kto zažil socialistický režim, vie veľmi dobre, že nie všetko bolo úplne zlé, ale nesmeli ste ísť proti prúdu. V tej chvíli sa výhody stratili a dostali ste po chrbte obuškom, v tom lepšom prípade. Dnes Vás nebijú obuškom, ale hrozí Vám zastavení dotácií a pokaď ste obyčajný človek, tak Vás na sociálnych sieťach roztrhajú na kusy a zatvorí do krabičky nálepiek a hnusných urážok, čo jen dokazuje ako je ten človek čo ty nálepky rozdáva úbohý duševní mrzák.
Krv za vlasť a jáchymovský láger
Môj dedo bojoval v Anglicku, môj strýko v Československej armáde gen. Ludvíka Svobodu. Prešli peklo Dukly, oslobodzovali Slovensko a cez Žilinu tiahli ďalej oslobodiť Čechy od nacistov. Títo ľudia a tisíce ďalších krvácali za túto zem, aby ich po vojne prenasledovali a umlčali tí istí ľudia, ktorým pomáhali. Obaja skončili v jáchymovskom lágri, kde dolovali urán pre sovietskych „kamarátov“. Strýko po niekoľkých rokoch zomrel v bolestiach na rakovinu všetkého, čo mal v tele.
Zadosťučinenia sa mu dostalo, až keď mu neskôr prezident Svoboda udelil štátna vyznamenania, Rad červenej zástavy a Rad Bieleho leva I. triedy. Aké trpké museli byť tieto rady pre človeka, ktorého vlastná vlasť po vojne uvrhla do lágra?
Moderná nesloboda
Dnes sa nám sloboda neberie zbraňou. Našli iný, lepší spôsob, rozdelili nás a panujú si, ako sa im páči. Naši dedovia, ktorí nás (aspoň nás skôr narodených) viedli k láske k zemi a k rešpektu k ľuďom, by boli z toho, čo sa z Čechoslovákov stalo, veľmi smutní.
Skôr než zdvihnete ruku s nálepkou
Možno už máte v prstoch nachystanú tú „správnu“ nálepku aj pre mňa. Možno už hľadáte to slovo, ktorým ma v diskusii pochováte, aby ste mali pocit, že ste vyhrali. Ale skôr, než to urobíte, na chvíľu sa zastavte. Úplne sa stíšte.
Pozrite sa na svoje dieťa, ktoré sedí vedľa vás. Pozrite sa mu do očí, do tých čistých očí, ktoré ešte nevedia, čo je to nenávisť, kým ste ich to nenaučili vy. Chcete preň svet, kde bude len tupým strojom na plnenie príkazov? Chcete, aby raz stálo pred niekým s rovnakou nenávisťou v srdci, akú dnes vlievame do klávesníc?
Môj strýko umieral v strašných bolestiach z Jáchymovského uránu. Dedo riskoval život v zákopoch. Nerobili to pre vyznamenania v zásuvke. Robili to preto, aby sme my dnes mohli dýchať. Aby sme sa mohli ráno zobudiť a povedať, čo si myslíme, bez strachu, že nás niekto odvlečie do noci. Krvácali za to, aby sme boli slobodní ľudia, nie poslušné bábky na špagátikoch politickej korektnosti.
Keď dnes niekoho na internete „popravíte“ nálepkou len preto, že má iný názor, pľujete do tváre všetkým tým, ktorí za vašu slobodu položili život. Pľujete na Jáchymov, pľujete na Duklu, pľujete na každú modrinu, ktorú sme v 89-tom dostali, aby sme mohli žiť inak.
Skutočná hrdosť nie je v tom, ako hlasno viete niekoho ponížiť. Skutočná hrdosť je v tom, že dokážete objať človeka, s ktorým nesúhlasíte, a uvidieť v ňom brata. Že dokážete odložiť ten prekliaty mobil, chytiť svoje dieťa za ruku a povedať mu. „Syn môj, dcéra moja, nikdy nedovoľ, aby ti niekto hovoril, koho máš nenávidieť. Mysli vlastným srdcom.“
Lebo ak stratíme schopnosť vidieť v druhom človeka, ak stratíme súcit a vlastný rozum, tak sme tú obetu našich dedov definitívne hodili do hnoja. A potom už nebudeme národ. Budeme len prach, ktorý si história ani nezapamätá.
Prosím, skôr než ma dnes nenávistne označkujete... skúste byť aspoň na chvíľu opäť Človekom. Kvôli nim. Kvôli nám.
