Ak hľadáte odpoveď na otázku, prečo naše poľnohospodárstvo a potravinová sebestačnosť vyzerajú tak, ako vyzerajú, stačí sa pozrieť na dva príbehy z roku 2026. Sú to dva svety, ktoré sa nikdy nestretnú, hoci ich spájajú naše spoločné peniaze.
Príbeh prvý. Penzión Fafokan, nenávratná pomoc vyvoleným
Symbolom dnešnej doby je projekt s názvom penzión Fafokan. Tu nešlo o žiadne drobné alebo o jednorazovú chybu. Tento projekt dostal od štátu nenávratnú pomoc hneď dvakrát. Druhá vlna prišla v auguste 2025, kedy Pôdohospodárska platobná agentúra (PPA) vyplatila ďalších takmer 830 000 eur.
Štát tie peniaze poslal aj napriek tomu, že polícia už predtým varovala pred podvodmi a falošnými podpismi neexistujúcich osôb v zmluvách. Celkovo sme sa takto všetci poskladali na tento „objekt“ sumou približne 1,3 milióna eur. Výsledok? Bežný turista sa tam neubytuje. Žiadny Booking, žiadny rezervačný systém, len vysoký plot, kamery a súkromný luxus za peniaze nás všetkých. Štát tu jednoducho dotoval súkromnú rezidenciu pod krycím názvom „agroturistika“.
Príbeh druhý. Bio šalát, o ktorý nikto nestojí
V ostrom kontraste s miliónovým Fafokanom stojí projekt, ktorý som mal možnosť vidieť na vlastné oči. Ide o modernú bio farmu za 250 000 eur. Žiadne milióny, žiadne dary. Bol to jasný podnikateľský plán so zameraním na bio šalátovú zeleninu, s prepočítanou návratnosťou a postupným škálovaním z vlastných zarobených zdrojov.
. Dôležité je zdôrazniť, že tento farmár od štátu nežiadal žiadnu „almužnu“ ani nenávratnú pomoc. Vlastne sa k žiadnej oficiálnej žiadosti ani nestihol dopracovať.
Systém ho odmietol skôr, než stihol položiť papiere na stôl. Hoci bol pripravený všetky prostriedky štátu riadne splatiť, všade narazil na vetu. „Sorry, na toto sa naše fondy nevzťahujú.“ Samosprávny kraj síce pri prvom stretnutí niečo prisľúbil, ale potom nastalo ticho. Už sa neozvali. Pre štát je poctivý farmár, ktorý chce tvoriť hodnoty a peniaze vrátiť, neviditeľný ešte skôr, než vôbec začne niečo žiadať.
Zamyslenie. Je v tom „kamarátska“ daň alebo niečo viac?
Pri pohľade na tento priepastný rozdiel sa človek neubráni otázke: Má tá opozícia predsa len v niečom pravdu? Keď vidíme, ako milióny eur „fofrom“ tečú na súkromné haciendy so sfalšovanými podpismi, kým reálny a návratný projekt farmára naráža na totálny nezáujem, natíska sa logické podozrenie.
Funguje to tu snáď na princípe „ja na teba niečo viem, ty mi za to priklepneš dotáciu“? Alebo ide o sieť kamarátov, ktorí si fondy rozdelili ako korisť a pre nikoho „zvonka“ už miesto nezostalo? Ak štát radšej riskuje sankcie z Bruselu kvôli Fafokanu, než by podporil poctivého farmára, ktorý chce peniaze dokonca vrátiť, potom to už nie je len o byrokracii. Je to o systéme, kde skutočná hodnota a potravinová sebestačnosť neznamenajú nič, ak z nich nekvapká „provízia“ tým správnym smerom.
Paradox roka 2026
Tento kontrast usvedčuje systém z totálnej nelogickosti. Štát radšej vyhodí 1,3 milióna eur do čiernej diery „agroturistiky“, z ktorej nikdy neuvidí ani cent, než by podporil päť poctivých fariem sumou 250 000 eur, ktoré by mu peniaze začali okamžite vracať cez dane a odvody. Štát sa radšej pozerá na to, ako dovážame zeleninu cez pol Európy, než by nechal prostriedky niekomu, kto má plán, odvahu a reálne výsledky.
Dá sa počítať ďalej a naozaj vyviesť Slovensko z tohto stavu, ale to by museli politici naozaj chcieť. Museli by prestať hľadať cesty, ako zafinancovat ďalšie haciendy, a začať sa pýtať, prečo poctivý projekt na bio zeleninu končí v koši. Kým sa toto nezmení, budeme len smutne pozerať cez ploty penziónov, v ktorých sa nikto neubytuje, a kupovať drahý šalát z dovozu.
