VI. Kapitola: Štvrtá vláda Roberta Fica (2023 – súčasnosť) Stabilita za cenu dražoby
Robert Fico sa vrátil k moci po troch rokoch chaosu s jasným cieľom, upokojiť štátnu správu a vrátiť politike predvídateľnosť. Pre mnohých bol jeho návrat nádejou na koniec „matovičovského amaterizmu“, pre iných potvrdením návratu starých poriadkov.
1. Pozitíva. Návrat k riadeniu štátu
Mnohí voliči hodnotia túto vládu kladne najmä v kontraste s predchádzajúcim obdobím.
Koniec vládnutia cez Facebook. Do štátnej správy sa vrátili skúsení úradníci. Skončili sa nekonečné hádky premiéra s ministrami v priamom prenose. Štát opäť pôsobí ako riadený stroj, nie ako rozhádaná materská škola. Nie vždy.
Suverénnejší postoj. Vláda začala presadzovať politiku „na štyri svetové strany“. Odmietnutie vojenskej pomoci Ukrajine zo štátnych zásob a dôraz na slovenské záujmy v Bruseli kvituje tá časť verejnosti, ktorá mala pocit, že predošlé vlády len slepo plnili príkazy z cudziny.
2. Negatíva. Tvrdá konsolidácia a staré hriechy
Na druhej strane vláda čelí realite prázdnej kasy, ktorú jej zanechal Heger s Ódorom.
Drahota (Konsolidačný balíček). Sľubované „lacnejšie potraviny“ narazili na realitu dlhov. Vláda musela zdvihnúť DPH a zaviesť nové dane, čo v praxi znamená, že občania teraz v obchodoch platia za chyby Matovičovej a Hegerovej éry.
Zmeny v trestnom práve. Bleskové zrušenie Špeciálnej prokuratúry a zníženie trestov za korupciu pôsobia ako snaha o definitívnu beztrestnosť pre „našich ľudí“ z minulosti, čo opäť vyhnalo časť ľudí do ulíc.
3. Potravinová realita. Stále ten istý kolotoč
Hoci minister pôdohospodárstva Richard Takáč sľubuje podporu farmárov, realita na pultoch sa mení pomaly. Slovensko je stále uväznené v pasci 4,5 miliardy eur za dovoz potravín.
Byrokratické peklo pre malých. Najväčším mínusom zostáva prístup k dotáciám. Štát stále podporuje agro-gigantov, zatiaľ čo menšie rodinné farmy, ktoré by mohli byť základom našej sebestačnosti, nedostávajú takmer nič.
Likvidácia iniciatívy. Miesto toho, aby štát dal rodine na dedine dotáciu na 10 kráv a malý bitúnok, zavalí ich takými podmienkami, že to radšej vzdajú. Kým sa neobnoví živočíšna výroba a sýpky, ktoré sa rozpredali za Mečiara a Dzurindu, budeme len pasívni príjemcovia cien z cudziny.
VII. Kapitola: Finálne zúčtovanie. Budúcnosť s holým zadkom?
Slovensko sa po 33 rokoch rozoberania ocitlo v situácii, ktorú nikto z „otcov zakladateľov“ neprizná. Jme krajinou, ktorá stavila všetko na jednu kartu, na montovanie cudzích áut a popritom sme si nechali zničiť polia, sýpky aj vlastný rozum.
1. Automobilová pasca. Keď montážne linky odídu
Sme svetová veľmoc v počte vyrobených áut na obyvateľa, ale to je naša najväčšia slabina.
Automobilky (Volkswagen, Kia, Stellantis, Jaguar) tu nie sú z lásky k Slovensku. Sú tu kvôli lacnej a šikovnej pracovnej sile. Akonáhle však náklady na energie (ktoré sme si predali za Dzurindu) a mzdy stúpnu nad úroveň Rumunska, Vietnamu alebo Maroka, zbalia si linky a odídu.
Ak sa to stane, Slovensku neostane nič. Nebudeme mať priemysel, lebo sme ho rozpredali za Mečiara, a nebudeme mať ani čo jesť, lebo sme poľnohospodárstvo vymenili za dotácie pre vyvolených a 4,5-miliardový dovoz.
2. Sýpky sú prázdne, podolok trčí z gatí
Už teraz Slovákom trčí košeľa z nohavíc. Ak odídu automobilky, bude nám z nohavíc trčať celý zadok.
Máme drahé potraviny, drahé energie a prázdne sľuby.
Bez podpory malých rodinných fariem sme len pasívni odberatelia druhotriedneho tovaru z cudziny. Ak zajtra zavrú hranice, do týždňa sme hladní, hoci stojíme uprostred úrodnej krajiny.
Na jednej strane máme „našich ľudí“, ktorí si nakradli, a na druhej strane „progresívnych teoretikov“ z PS, ktorí chcú zachraňovať planétu, ale nevedia, ako funguje traktor alebo skutočná fabrika.
Ak by Progresívne Slovensko (PS) budúci rok uspelo a zostavilo vládu, krajina by čelila scenáru, ktorý jeho lídri nazývajú „Totálnym reštartom ekonomiky Slovenska“ (program TRESK!), no pre kritikov predstavuje skôr riziko prehlbujúceho sa amaterizmu. Súčasná politická realita vo februári 2026 ukazuje, že PS síce vedie v niektorých prieskumoch, no ich schopnosť zostaviť stabilnú koalíciu zostáva veľkým „hlavolamom“.
Tu je rozbor toho, čo by víťazstvo PS pravdepodobne prinieslo, neberte to ako útok na PS.
1. Ekonomický „reštart“. IT služby namiesto sľubovaných zemiakov
Program PS je silne zameraný na technológie a inovácie, čo však pre bežného občana môže pôsobiť odtrhnuto od reality.
Podľa analýz (napr. INESS) je najsilnejšou časťou ich programu podpora IT služieb a digitalizácie. Digitalizácia, ale ta naozaj dobrá digitalizácia je nutná.
PS varuje pred „detroitskou cestou“ (úpadkom autopriemyslu) a navrhuje dlhodobú dohodu s auto sektorom cez verejno-súkromné partnerstvá. Ich riešením je skôr transformácia na „zelenú“ ekonomiku než návrat k ťažkému priemyslu.
Hoci PS vo svojom programe spomína podporu mestského poľnohospodárstva a adaptačné opatrenia na zmenu klímy, ich prístup k potravinovej bezpečnosti je skôr environmentálny než produkčný. Pre poľnohospodárstvo navrhujú kritériá udržateľnosti založené na vedeckých poznatkoch, čo však nerieši spomínaný problém s dovozom za 4,5 miliardy eur.
2. Odbornosť elít vs. prax
Tieto pochybnosti o odbornosti majú základ v profesnej minulosti lídrov PS. Toto nie vo zlom. PS nemá odpovede na to, ako zastaviť odtok 4,5 miliardy eur za dovoz potravín. Ich „odbornosť“ končí pri tabuľkách v Exceli. Chýba im vzťah k pôde, k ťažkému priemyslu a k energetike. Pre človeka, ktorý vie, čo je to robota v fabrike alebo na poli, pôsobia, akoby nemali ani tri triedy základnej školy v predmete „reálny život“.
Predseda Michal Šimečka je vzdelaním politológ z Oxfordu, pôsobil ako novinár a výskumný pracovník. Väčšina jeho kariéry je spojená s akademickým prostredím a Európskym parlamentom.
Tím PS tvoria experti na diplomaciu, kreatívny priemysel či inovácie (napr. Zora Jaurová). Ich „expertíza“ sa však málokedy opiera o riadenie reálneho priemyselného podniku alebo farmy, čo u voličov vyvoláva strach z ďalšieho „vládnutia cez Excel“.
Hoci sa PS prezentuje ako nová strana, v skutočnosti je to zberný tábor ľudí z vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Tieto tváre nesú priamu zodpovednosť za rozvrat polície, prázdnu štátnu kasu a chaos, v ktorom sme žili.
3. Problém s koalíciou. Pokračovanie chaosu?
Víťazstvo PS neznamená automaticky pokoj, skôr naopak.
PS má v porovnaní so Smerom oveľa obmedzenejšie možnosti na hľadanie partnerov. Michal Šimečka za ideálny blok považuje PS, SaS, KDH a Demokratov.
Takáto koalícia by však okamžite narazila na neriešiteľné spory napríklad medzi liberálnymi požiadavkami PS na registrované partnerstvá a konzervatívnymi hodnotami KDH. Hrozí teda opakovanie scenára z éry Matoviča a Hegera, kedy vnútorné hádky úplne paralyzovali chod štátu.
4. Zahraničie vs. peňaženka
Zatiaľ čo pod vládou PS by sa pravdepodobne zlepšili vzťahy so západnými partnermi a NATO, domáca ekonomická realita by zostala tvrdá. Štátne financie sú po rokoch populistických balíčkov a chaosu v katastrofálnom stave (Ódorov „grécky scenár“). PS sľubuje menšie zdanenie práce, no zároveň chce skokovo navyšovať platy učiteľov a stavať nové nemocnice, čo je v čase hlbokého deficitu bez drastických škrtov inde takmer nemožné.
Ak by PS prevzalo moc, Slovensko by pravdepodobne zažilo sofistikovanejšiu rétoriku, ale v reálnych témach ako sú ceny potravín, sebestačnosť či stabilita priemyslu by sme riskovali ďalší experiment ľudí, ktorí majú v rukách diplomy, ale v praxi nikdy „neryli zem“.
Slovensko dnes stojí pred účtom za 30 rokov vládnutia, ktoré uprednostňovalo zisk jednotlivcov pred bezpečnosťou národa. Z fabriky Európy sa stal štát, ktorý má drahé energie a prázdne špajze. Napokon si sami odpovedzte, či má vôbec zmysel hádať sa so susedom alebo doma v rodine o tom, ktorá vláda bola lepšia a ktorý politik to s vami myslí dobre.
