V minulom článku sme si otvorene a bez politických príkras popísali, ako z našich monitorov a sociálnych sietí denne strieka nefalšovaná žlč a nenávisť. Pomenovali sme si fenomén novodobých digitálnych zväzákov, ktorí si síce nadávajú do boľševikov, ale sami používajú tie najtvrdšie kádrovacie praktiky päťdesiatych rokov. Pokiaľ ste prvú časť nečítali, určite odporúčam začít TU https://blog.sme.sk/juklicek/spolocnost/povinna-nenavist-cast-prva#ref=sharebox, aby ste boli v obraze.
Dnes sa na tento problém pozrieme z nadhľadu a posunieme ho do úplného extrému. Poďme si totiž na rovinu povedať, kam táto celospoločenská pomätenosť môže v budúcnu viesť, keď nikto včas nezatiahne za záchrannú brzdu. Pokiaľ si niekto myslí, že toto neustále vybičovávanie emócií v politike alebo v športe je len neškodné štekanie za klávesnicou, hlboko sa mýli. Toto je ochlokracia, vláda urevaného davu, ktorá v pokročilom štádiu dokáže úplne zničiť civilizáciu. Čo nás čaká, pokiaľ to včas nezastavíme?
To, čo dnes vidíme na internete v zárodku, sa pod rúškom „bezpečnosti“ a „pokroku“ môže veľmi rýchlo premeniť na moderný systém sociálneho kreditu. O tom, či v budúcnu dostanete hypotéku, prenájom bytu, alebo dokonca slušnú prácu, už nebude rozhodovať vaša pracovitosť a odbornosť. Rozhodne váš „index digitálnej poslušnosti“. Pokiaľ vaše názory nebudú stopercentne ladiť s aktuálnou vlnou, ktorú práve diktuje internetový dav alebo algoritmus, mocní vás jedným kliknutím odrežú od digitálneho života, bankového účtu a spoločenskej existencie.
Rozpad spoločnosti na nepriateľské kmene
Ľudia už nebudú schopní žiť spolu v jednom štáte. Spoločnosť sa rozpadne fyzicky aj digitálne na dokonale izolované svety (balkanizácia spoločnosti). Budeme mať dve sady škôl podľa politického zmýšľania rodičov, odlišné obchody, paralelné nemocnice a vlastné médiá. Spoločný menovateľ zmizne. Národ a stáť prestanú existovať, zostanú len nepriateľské enklávy, ktoré spolu už vôbec nekomunikujú, a pokiaľ áno, tak výhradne skrze agresiu.
Mrazivá paralela s Juhosláviou?
Mechanizmus, akým sa rozpadá spoločnosť, je totiž v oboch prípadoch takmer identický, líšia sa len použité technológie. Mnohí sociológovia a historici dnes varujú pred súčasnou polarizáciou práve s odkazom na to, čo sa stalo v Juhoslávii v 80. a 90. Rokoch.
V Juhoslávii žili Srbi, Chorváti a Bosniaci desaťročia vedľa seba. Boli to kolegovia, susedia, kmotrovia. Propaganda ich však v priebehu pár rokov presvedčila, že ten druhý už nie je „Fero od vedľa“, ale „fašista“ alebo „historický nepriateľ“. Presne to robia dnešné algoritmy, vymazávajú ľudskú tvár človeka s iným názorom a robia z neho ‚dezoláta‘, ‚ovcu‘, ‚vlastizradcu‘, ‚slniečkára‘ a podobne.
Vtedajšia balkánska mašinéria nevznikla zo dňa na deň. Umelo vytiahla staré krivdy z druhej svetovej vojny (Ustašovci, Četníci), ktoré v bežnom živote už nikoho netrápili. V ľuďoch prebudila pocit, že musia pomstiť svojich predkov. Dnes digitálne kmene robia to isté, vyťahujú desiatky rokov staré vyjadrenia, historické krivdy a vytrhnuté kontexty, len aby v nás vybičovali pocit, že táto zákopová vojna nikdy neskončila.
Keď sa konflikt v Juhoslávii vyostril, umiernení ľudia, ktorí chceli mier, stratili hlas. Ak si nebol radikálny Srb alebo radikálny Chorvát, bol si považovaný za zradcu vlastného národa. Rovnako dnes na internete, ak nemáš radikálny názor jednej zo strán, digitálny dav ťa okamžite prevalcuje a vymaže.
Reálne násilie v uliciach
Nenávisť sa z monitorov skôr alebo neskôr masívne preleje do ulíc. Keď o druhej skupine ľudí dvadsať rokov v kuse na internete tvrdíte, že sú to „ovce“, „fašisti“, „dezoláti“ alebo „podľudia“, ‚slniečkár‘, odstránite u slabších a labilnejších jedincov poslednú psychologickú bariéru proti fyzickému útoku. Je úplne jedno, z ktorej strany je. Potom už stačí málo. Algoritmus sociálnej siete v priebehu niekoľkých minút vybičuje dav k takému hnevu, že ľudia pôjdu fyzicky napádať svojich susedov len preto, že volia inú politickú stranu alebo fandia inému hokejovému tímu
Mrazivá paralela s Juhosláviou?
Belehradský rozhlas a televízia (RTB) vtedy nepoužívali len náhodný hnev. Používali desivú techniku, kedy dookola tvrdili, že tá druhá strana už tajne chystá ich likvidáciu a vraždenie. Ľudia na Balkáne nezačali útočiť z čistého sadizmu, ale preto, že ich propaganda presvedčila o zvrátenej logike. „Ak nezaútočíme my dnes, zajtra vyvraždia oni nás.“ Presne takto dnes fungujú algoritmy, presviedčajú ťa, že tá druhá bublina ťa ide reálne pripraviť o existenciu, čím v tebe ospravedlňujú agresiu ako formu „sebaobrany“.
Biznis so strachom. Keď médiá predávajú len zlé správy
Veľkú vinu na tomto stave nesú klasické aj internetové médiá. Fungujú totiž na čisto komerčnom princípe, kde zlá správa predáva najlepšie. Dobré správy o tom, že sa ľudia dohodli, že sused pomohol susedovi alebo že svet funguje normálne, nikoho nezaujímajú a nikto na ne nekliká. Médiá preto zámerne lovia senzácie, katastrofy, hádky a strach. Vytvárajú v nás ilúziu, že svet okolo nás je jedno veľké hnusné bojisko. Tento permanentný tlak na naše emócie ľudí psychicky vyčerpáva a robí ich oveľa agresívnejšími. Z informovania verejnosti sa stal čistý biznis s ľudským strachom.
Mrazivá paralela s Juhosláviou?
V Juhoslávii sa hovorilo, že „obete zomreli dvakrát, najprv v televízii a potom v realite“. Štátne médiá vtedy denne chrlili strach, šok a nenávisť, aby vyvolali celonárodnú psychózu. Dnes túto úlohu prevzali sociálne siete. Princíp je rovnaký: vystrašiť človeka, aby veril, že tá druhá skupina ho chce zničiť.
Juhoslovanská propaganda potrebovala roky systematickej práce v televízii a tlači. Dnešný algoritmus ťa dokáže zradikalizovať za pár týždňov, pretože ti servíruje obsah ušitý presne na mieru tvojmu strachu (rýchlosť a personalizácia). Navyše, v Juhoslávii išlo o etnické a územné hranice. Dnešné „digitálne kmene“ sa netvoria podľa národnosti, ale podľa politického a kultúrneho presvedčenia, takže táto internetová vojna prebieha v každej jednej krajine na svete zároveň (globálny dosah).
Nová totalita pod rúškom poriadku
História nás učí jednu zásadnú vec, z chaosu lúzy a urevaného davu nakoniec vždy vzíde tvrdý diktátor. Zmätení, unavení a vystrašení obyčajní ľudia budú z toho večného internetového, mediálneho aj pouličného chaosu takí zúfalí, že nakoniec dobrovoľne odovzdajú svoje slobody komukoľvek, kto silou sľúbi, že ten urevaný dav konečne umlčí a nastolí pokoj. Nastúpi nový autoritársky režim, ktorý pod zámienkou „ochrany mieru a poriadku“ zavedie absolútnu cenzúru a kontrolu nad každým naším krokom.
Ekonomické podhubie chaosu.
Rozpadu Juhoslávie predchádzal brutálny ekonomický prepad v 80. rokoch a obrovská hyperinflácia. Ľudia boli frustrovaní, unavení z chudoby a stratili životné istoty. Až do tejto úrodnej pôdy padli reči politických krikľúňov, ktorí im ukázali prstom na vinníka. Dnešná ekonomická frustrácia, zdražovanie masla či energií sú presne tým istým suchým drevom, na ktoré sociálne siete hádžu zápalky hnevu. Vystrašený a chudobný človek oveľa ľahšie uverí, že za jeho problémy môže ten druhý kmeň a rád privíta diktatúru, ak mu sľúbi plný žalúdok a ticho na sieťach.
Nenechajme sa zlomiť
Tento čierny scenár nie je sci-fi, je to logické vyústenie cesty, po ktorej ako spoločnosť práve teraz kráčame. Juhoslávia jasne ukázala hlavné ponaučenie, spoločenská zmluva a civilizovanosť sú len tenká vrstva laku. Ak do ľudí dostatočne dlho pumpuješ strach a hnev, aj tí najnormálnejší ľudia sú schopní schváliť alebo vykonať strašné veci. Jedinou obranou proti tejto modernej psychóze je nenechať sa do nej vtiahnuť. Fanatika na internete ani senzačné novinové titulky nepresvedčíte logikou.
Chráňme si svoj zdravý rozum, držme si od mediálnej negatívnosti zdravý odstup, občas ty monitory úplne vypnime a bavme sa s ľuďmi face-to-face. Nenechajme si novodobými zväzákmi ani honbou médií za kliknutiami nahovoriť, koho musíme povinne nenávidieť. Na konci tejto cesty totiž nestojí víťazstvo jedného z kmeňov, ale strata slobody pre nás všetkých.
Už roky pracujem s ľuďmi v alternatívnej medicíne a vidím na vlastné oči, ako sa spoločnosť mení. Chodia za mnou ľudia, ktorí sú v permanentnom strese, frustrovaní, psychicky na hrane. A čo je najhoršie, mnohí z nich už ani nechodia po pomoc. Chodia si po potvrdenie svojej bubliny. Keď sa s nimi začnem normálne rozprávať, niektorí sa do mňa pustia, akoby som bol ich nepriateľ. Vraj ich pravda je tá jediná správna, lebo to povedalo „to a to médium“, „ten a ten politik“ alebo nejaký samozvaný prorok z internetu.
V tej chvíli vidím, ako hlboko je v nich zasadený strach a hnev. A ako rýchlo sa z normálneho človeka stane niekto, kto útočí len preto, že nesúhlasíš s jeho bublinou. Toto už nie je diskusia. Toto je povinná nenávisť, ktorá sa šíri ako vírus.
A preto si myslím, že by sme všetci mali konečne zabrzdiť. Nadýchnuť sa. Prestať sa správať, akoby sme boli v zákopoch. Začať sa rozprávať bez tej povinnej dávky nenávisti, ktorú nám denne tlačia do hláv. Lebo ak to neurobíme, skončíme presne tam, kam smerujeme, v situácii, keď sa medzi sebou začneme fyzicky likvidovať. A na Slovensku k tomu, žiaľ, už nemáme vôbec ďaleko.
