Než sa pustíte do čítania nasledujúcich riadkov, chcem hneď na začiatku vyložiť karty na stôl. Tento text nepíšem preto, aby som obhajoval nejakú politickú stranu, vládu, opozíciu alebo konkrétnu názorovú bublinu na internete. Kašlem na ich žabomyšie vojny. Píšem to ako úplne obyčajný človek, ktorý žije normálny život, chodí do práce a pozerá sa okolo seba s otvorenými očami. Pretože sú to práve obyčajní ľudia, a nie politici alebo internetoví krikľúni, kto tvorí tento svet a drží ho nad vodou. A práve o nás, obyčajných ľudí, mám v poslednom čase čoraz väčší strach.
Všimli ste si to tiež? Stačí otvoriť akúkoľvek sociálnu sieť – je jedno, či ide o Facebook, TikTok, Instagram alebo diskusie pod článkami a z monitora na vás okamžite vytečie prúd čistej, nefalšovanej žlče. Nezáleží na tom, či sa rieši vysoká politika, geopolitická kríza, alebo úplne banálne veci ako hokej, futbal, zdražovanie masla alebo počasie. Ľudia sú ako pomätení. Akoby stratili posledné zvyšky súdnosti a ľudskosti.
Zažívame éru, ktorú sociológovia vznešene nazývajú „afektívnou polarizáciou“ alebo „tribalizmom“. Ľudia v područí zdravého rozumu pre to majú oveľa presnejší a ľudovejší názov. Kolektívna psychóza a novodobý boľševizmus.
Keď sa z boja za pravdu stane kádrovanie
Najväčším a najbizárnejším paradoxom dnešnej doby je, že tí najhlučnejší krikľúni na internete si navzájom nadávajú do „súdruhov“, „boľševikov“, „fašistov“ a „triednych nepriateľov“, ale pritom robia úplne to isté, čo robili komunistickí kádrováci v päťdesiatych rokoch.
Fasáda a slovník sa síce zmenili, ale totalitná mentalita zostala úplne rovnaká. V čom presne sa internetové davy správajú ako staré uličné výbory?
Kto nejde s nami, ide proti nám. Dnešné digitálne kmene neuznávajú stredovú, umiernenú pozíciu. Pokiaľ nezdieľate stopercentný kolektívny hnev svojej sociálnej bubliny a pokúsite sa o nadhľad, ste okamžite označený za zradcu. Diskusia neexistuje, buď slepo počúvaš, alebo si nepriateľ.
Nálepkovanie namiesto argumentov, Predtým sa používali pojmy ako „stroskotanec“, „zapredanec“ alebo „buržoázny živel“. Dnes vás dav bleskovo onálepkuje ako „dezoláta“, „ovcu“, „slniečkára“ alebo „fašistu“. Účel je totožný, človeka ľudsky ponížiť, dehumanizovať a úplne vyradiť z akejkoľvek debaty.
Digitálne uličné výbory. Za socializmu o vašom osude rozhodovali susedia, ktorí kontrolovali, či vešiate z okien správne vlajočky. Dnes vás ľudia na internete „preklepávajú“ podľa toho, aké stránky lajkujete alebo aký názor na reprezentáciu ste napísali. A beda, keď sa netrafíte do vkusu väčšiny, moderné lynčovanie v podobe nahlasovania profilov, písania zamestnávateľom alebo ničenia živností falošnými recenziami je na dennom poriadku.
Prečo z internetu tečie krv?
Tento stav nevznikol náhodou. Sociálne siete sú v podstate stroje na hnev. Žijeme v takzvanej „ekonomike pozornosti“. Algoritmy veľkých platforiem nie sú nastavené tak, aby šírili pokoj, mier a racionálnu debatu. Zarábajú na tom, že vás udržia u obrazovky čo najdlhšie. A čo spoľahlivo generuje najviac kliknutí, komentárov a interakcií? Strach, šok a hnev. Ľudia sú denne bombardovaní obsahom, ktorý im podprahovo diktuje, že hnev je jedinou správnou reakciou na svet okolo nás.
Internet navyše zmazal osobnú zodpovednosť. Ľudia schovaní za klávesnicami, často pod falošnými menami, píšu veci, ktoré by vám na ulici, v práci alebo pri pive v krčme nikdy do očí nepovedali. Stratili sa základné ľudské zábrany a hanba (stud).
Kam to môže viesť? Rozhodne nie k demokracii
Pokiaľ si niekto myslí, že toto neustále vybičovávanie emócií je prejavom slobody slova a demokracie, hlboko sa mýli. Toto je ochlokracia, vláda urevaného davu.
Dopady už vidíme v realite. Trhajú sa rodinné väzby, rozpadajú sa dlhoročné priateľstvá kvôli úplným malichernostiam. Keď o niekom dlhodobo tvrdíte, že je podčlovek alebo nepriateľ, skôr alebo neskôr sa vo fyzickom svete nájde niekto labilný, kto vezme zbraň a zaútočí.
Ako z toho kolotoča vyskočiť?
Jedinou obranou proti tejto modernej psychóze je nenechať sa do nej vtiahnuť. Fanatika na internete nepresvedčíte logikou ani faktami. Pre týchto ľudí je nenávisť drogou, ktorá im dáva pocit moci a dôležitosti, ktorú v reálnom živote nemajú.
Najlepšie, čo pre svoje duševné zdravie môžeme urobiť, je občas ten monitor vypnúť. Ísť von, baviť sa s ľuďmi face-to-face a uvedomiť si, že reálny svet našťastie nie je taký čiernobiely a skazený ako ten digitálny. Nenechajme si novodobými zväzákmi nahovoriť, koho musíme povinne nenávidieť.
