V niekoľkých článkoch sme dopodrobna rozobrali a občas až do extrému dohnali to, čo je a čo môže znamenať povinná nenávisť. Mojím cieľom nebolo nikomu diktovať, čo a ako má robiť. Chcel som skôr, aby sa ľudia zamysleli, či nám, ľudským bytostiam, táto povinná nenávisť vôbec na niečo slúži. Ono je v zásade úplne jedno, komu a čomu veríte, na konci dňa je obyčajný človek aj tak vždy až na tom poslednom mieste.
Povinná nenávisť nevznikla zo dňa na deň a nie je to len fenomén posledných rokov. Je to tisíce rokov stará história. Človek by si povedal, že ľudstvo sa časom poučí. Že začne premýšľať, či sú mu konflikty, nenávisť alebo dokonca vojny na niečo dobré. Nie, nepoučilo sa. A pokiaľ sa nenájde niekto, kto o tom začne uvažovať a nepresvedčí obyčajných ľudí, aby premýšľali, či naozaj musia svojimi slovami umlčať iný názor, očierniť človeka, ublížiť mu alebo ho zničiť, táto povinná nenávisť nikdy nevymizne.
Pravek v nás. Keď nenávisť znamenala prežitie
Nesmieme podľahnúť ilúzii, že za rozdelenie dnešnej spoločnosti môže len Mark Zuckerberg alebo inžinieri zo Silicon Valley. Oni nevymysleli ľudskú agresiu. Oni iba objavili obrovské ložisko dynamitu, ktoré v nás spí tisíce rokov, a dali mu do rúk digitálnu rozbušku. Povinná nenávisť je totiž naším evolučným tieňom.
V praveku znamenal cudzí kmeň za kopcom smrteľné nebezpečenstvo. Naše mozgy sú dodnes biologicky naprogramované tak, aby chránili „NÁS“ a okamžite dehumanizovali „ICH“. V divočine bola absolútna lojalita ku kmeňu otázkou života a smrti. Kto odmietol prejavovať povinnú nenávisť voči nepriateľovi, bol považovaný za zradcu a kmeň ho vyhnal. A vyhnanie z kmeňa znamenalo vtedajší rozsudok smrti.
Zatiaľ čo v reálnom svete nás pred agresiou chráni osobný kontakt, pohľad z očí do očí a prirodzený biologický stud, internet tieto fyzické brzdy vymazal. Kmeňové nastavenie v našich hlavách však zostalo.
Malleus maleficarum a sväté odpustky za krv
Najväčším historickým architektom a monopolom na povinnú nenávisť však boli cirkvi. Dokázali tento kmeňový inštinkt inštitucionalizovať, dať mu pevný poriadok a povýšiť nenávisť na morálnu povinnosť a lístok do neba. Vytvorili binárny svet, buď si spasený a čistý, alebo si kacír a hriešnik. Keď v minulosti agresiu posvätila autorita, napríklad pápež vyhlásením križiackej výpravy, z hrdlorezov sa razom stali svätí bojovníci za pravdu.
Keď v stredoveku vyšla príručka Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice), nebol to len náboženský text. Bol to vtedajší manuál na povinnú nenávisť. Stačilo ukázať prstom, označiť suseda za kacíra či strigu a dav sa okamžite sfanatizoval. Nikto sa obvinenej nezastal, strach z toho, že kmeň označí za kacíra aj vás, bol silnejší ako spravodlivosť.
Dnešní internetoví „kádrováci“ nerobia nič nové. Sú to len prezlečení stredovekí inkvizítori. Inkvizícia tiež nepotrebovala človeka hneď upáliť; najprv ho spoločensky znemožnila, donútila k rituálnemu pokániu na kolenách a prenasledovala ho za staré hriechy. Úplne rovnako dnes digitálne komunity listujú rokmi staré statusy, aby našli „ideologickú chybu“ a zorganizovali verejný lynč. Pľuvanie na nepriateľa v komentároch funguje dnes ako novodobý odpustok. Človek si ním ventiluje vlastnú frustráciu a zlyhania, no vďaka lajkom od svojho kmeňa má pocit, že koná posvätné dobro.
Od Hitlera po prevracačov kabátov
Tento princíp do absolútnej a zvrátenej dokonalosti dotiahol Adolf Hitler. Ukázal svetu, čo sa stane, keď sa povinná nenávisť stane štátnou doktrínou. Stačilo určiť jedného vinníka, ukázať naňho prstom a milióny obyčajných, dovtedy slušných ľudí, sa pod tlakom kmeňovej psychózy zmenili na mašinériu na smrť. Kto nekričal s davom, bol zničený.
A netreba chodiť ani do vzdialenej histórie, stačí sa pozrieť na naše vlastné dejiny a rodiny. Môj dedo prešiel oboma svetovými vojnami. Na vlastné oči videl, ako rýchlo a hladko dokáže táto kmeňová mašinéria meniť dresy. Videl kolaborantov, ktorí v priebehu pár dní bleskovo prevrátili kabáty. Zrazu to už neboli gardisti či prisluhovači fašistov, ale hrdí „súdruzi“. Dostali novú ideológiu, novú schválenú dogmu a s ňou aj novú možnosť ukájať sa v mučení, zatváraní ľudí do väzníc a ich verejnom pranierovaní. A čo bolo na tom najstrašnejšie? Že ten nový, sfanatizovaný kmeň im za to zúrivo tleskal. Dav miloval rituálne upaľovanie triednych nepriateľov, rovnako ako dnes miluje digitálny lynč.
Prečo sa s tým ten „pánko“ vlastne otravuje?
Nedávno sa ma jeden anonymný komentátor pod článkom opýtal: Prečo sa pánko, ktorý sa 30 rokov intenzívne venuje alternatívnej medicíne, ktorá je jeho celoživotnou témou a hlavným poslaním, tak posadnuto venuje rôznej nenávisti? Prečo nepíše o niečom pozitívnom? Či to neprináša benefity? 😉
Nuž, benefity z nenávisti to prináša iba digitálnym korporáciám, ktoré na nej zarábajú miliardy. A áno, je pravdou, že alternatívnej medicíne sa venujem naozaj veľmi dlho. No a práve preto tieto články vznikli!
Málokto z tých internetových bojovníkov si totiž dokáže predstaviť, koľko neskutočnej práce to stojí, keď musíte dať psychicky aj fyzicky dohromady zničeného človeka. Človeka, ktorého totálne zdevastovala všadeprítomná nenávisť, permanentný stres a závislosť na tom, že tá jeho pravda je tá jediná správna. Koľko energie a úsilia dá terapeutovi to, kým človeka zbaví hlbokých depresií, úzkostí alebo týchto mentálnych závislostí, ktoré mu doslova rozožierajú telo zvnútra. Tak preto to ten „pánko“ písal. Pretože z pozície svojej praxe už denne vidí tie reálne, zničené ľudské obete a už mu tá ľudská, úbohá digitálna nenávisť jednoducho hlboko vadí.
Voľba je na každom z nás
História nám ukazuje desivé príklady toho, ako povinná nenávisť vzniká a aké mala a má dôsledky. Toto je záver tejto série článkov. Keď pochopíme, že títo internetoví bojovníci sú len vystrašení praví ľudia riadení starým evolučným programom v rukách digitálnych korporácií, získame terapeutický nadhľad. Včerajší inkvizítor je dnešný administrátor fóra alebo agresívny diskutér.
Teraz je už na každom z vás, či si z týchto riadkov niečo vezme, alebo či mi po dočítaní napíše pod článok alebo do e-mailu niečo hanlivé. Pre tento svet by však bolo oveľa lepšie, keby ľudia o tom, čo práve čítali, aspoň trochu začali premýšľať.
