V predchádzajúcich textoch sme si bez servítky popísali, ako internet strieka nefalšovanou žlčou a kam až táto hromadná psychóza môže zájsť. Ukázali sme si mrazivú paralelu s predvečerom tragédie v Juhoslávii, kde systematická dehumanizácia susedov napokon viedla k reálnej krvi v uliciach.
Dnes musíme urobiť ďalší krok. Musíme sa pozrieť pod kapotu samotným aktérom tohto digitálneho lynču. Kto sú tí ľudia, ktorí schovaní za klávesnicami s neuveriteľnou ľahkosťou ničia životy, profesijné kariéry a rodinné putá? Čo sa odohráva v hlave človeka, z ktorého sa stal novodobý digitálny zväzák? Aby sme sa tomuto zlu dokázali ubrániť, musíme najprv pochopiť jeho skutočnú podstatu. A tá podstata nie je v politike. Je v psychológii.
Ilúzia moci pre bezmocných
Keď sa pozriete na najagresívnejších internetových krikľúňov a novodobých kádrovákov, v reálnom svete by ste si ich pravdepodobne ani nevšimli. Často sú to ľudia, ktorí v bežnom živote zažívajú chronický pocit bezmocnosti. V práci ich nikto nepočúva, šéf ich prehliada, partner ich nerešpektuje a štát na nich kašle. Majú pocit, že na ničom nezáleží a že ich hlas nemá žiadnu váhu.
A potom prídu domov, otvoria notebook alebo vezmú do ruky mobil.
V digitálnom svete stačí jedno kliknutie. Jeden agresívny komentár, jedno hromadné nahlásenie cudzieho profilu alebo udavačský e‑mail zamestnávateľovi človeka s iným názorom. Zrazu ten malý, neviditeľný človek pocíti obrovský záblesk moci. Zrazu môže niekoho ponížiť, vystrašiť alebo ho úplne vyradiť zo spoločenského života. Internet dal ľuďom bez reálneho vplyvu do rúk atómovú zbraň. To, čo vidíme v diskusiách, nie je boj za pravdu – je to kompenzácia vlastných životných zlyhaní a komplexov.
Závislosť od morálnej nadradenosti
Novodobí zväzáci, rovnako ako tí v päťdesiatych rokoch, nutne potrebujú veriť, že stoja na tej jedinej správnej strane barikády. Pocit morálnej nadradenosti funguje v ľudskom mozgu ako čistá, vysoko návyková droga. Keď niekoho onálepkujete ako „dezoláta“, „ovcu“, „slniečkára“, „lepšieho človeka“ alebo „zradcu národa“, podprahovo tým svojmu mozgu posielate signál: „Pozri sa, aký som ja múdry, morálny a lepší než ten podčlovek na druhej strane monitora.“
Títo ľudia sa združujú do digitálnych kmeňov (sociálnych bublín), kde sa v tejto nenávisti navzájom utvrdzujú. Keď dav tlieska vášmu agresívnemu útoku, zažívate pocit spolupatričnosti. Osamelí ľudia, ktorí nikam nepatrili, zrazu našli svoju armádu. Problém je, že táto armáda drží pokope len vďaka spoločnému nepriateľovi. Ak by moderní zväzáci prestali nenávidieť, ich kmeň by sa rozpadol a oni by zostali opäť sami so svojou prázdnotou.
Strata tváre a biologického studu
Evolúcia nás vybavila mechanizmom, ktorý drží spoločnosť pokope – hovorí sa mu stud a empatia. Keď človeku nadávate do očí, váš mozog podvedome číta jeho mimiku. Vidíte vrásky na čele, strach alebo bolesť v jeho očiach. Tieto vizuálne signály v normálnom človeku okamžite spúšťajú brzdu. Cítime sa nepríjemne, pretože biológia nás naprogramovala tak, aby sme vnímali utrpenie druhých.
Internet však túto biologickú poistku úplne zlikvidoval. Keď píšete nenávistný komentár z bezpečia svojej obývačky, nevidíte žiadnu ľudskú tvár. Vidíte len svietiaci monitor, písmenká a anonymnú profilovú fotku. Druhý človek je pre vás redukovaný na obyčajný text. Bez priamej spätnej väzby ľudský stud mizne. Ľudia schovaní za displejom robia a píšu veci, ktoré by vám pri pive v krčme alebo na ulici nikdy do očí nepovedali – zabránil by im v tom strach z okamžitej facky alebo spoločenského odsúdenia.
Keď sa z obete stáva kat
Najbizarnejšou skupinou digitálnych zväzákov sú tí, ktorí sami seba vnímajú ako obete. Sú presvedčení, že svet okolo nich je nespravodlivý a skazený. A pretože sa cítia ublížení, podvedome si dali povolenie na to, že oni teraz môžu ubližovať ostatným. Je to psychologický mechanizmus, pri ktorom sa z týraného dieťaťa v dospelosti stáva agresor.
Sami seba vidia ako hrdinov a ochrancov čistoty – čistoty národa, čistoty demokracie alebo čistoty vedy. V záujme tohto „vyššieho dobra“ potom ospravedlňujú akúkoľvek podlosť, kádrovanie a lynčovanie. Ak veríte, že bojujete so samotným diablom, máte pocit, že môžete použiť aj diabolské metódy. Neuvedomujú si však, že sa stali presne tým monštrom, proti ktorému na začiatku údajne vyrazili bojovať.
Nie sú to monštrá, sú to chudáci
Keď nabudúce uvidíte na internete hysterický komentár plný žlče, urážok a nálepiek, skúste sa na chvíľu nadýchnuť. Nedívajte sa na toho človeka ako na mocného nepriateľa, ktorý ohrozuje spoločnosť. Pozrite sa naňho optikou reality.
Predstavte si nešťastného, osamelého jedinca, ktorého v reálnom živote nikto nepočúva a ktorý si musí svoj pocit vlastnej dôležitosti vyžobrať cez digitálnu agresiu. Ten človek nestojí za váš hnev, nestojí za vašu odpoveď. Strach a reakcia sú totiž presne to, čím ho kŕmite. To najlepšie, čo môžete pre seba aj pre neho urobiť, je nereagovať. Moderného zväzáka neporazíte tým, že naňho budete kričať. Porazíte ho tým, že mu odmietnete venovať svoju pozornosť.
