Dnes, 8. mája, si pripomíname presne 81 rokov od konca hrôz druhej svetovej vojny. Napriek tomu dnes veľa ľudí, a to prevažne mladých, nepozná veľmi dobre históriu vlastnej krajiny. Myslím si, že je to celkom hanba. Táto vojna zasiahla celý svet a Európa sa nachádzala na rozhraní medzi životom a smrťou. Tej smrti prišlo strašne veľa a netýkala sa len vojakov, ale aj civilného obyvateľstva a národov či menšín, ktoré sa Hitler snažil vyhladiť v rámci svojho zvráteného „konečného riešenia“.
Národy v tejto vojne krvácali a ľudia umierali len preto, že si jeden neúspešný maliar vysníval germánsku Tretiu ríšu. Tento zakomplexovaný jedinec, zrejme s narcistickým syndrómom, si podmanil takmer celú Európu. V bojoch s jeho armádami padli milióny mladých ľudí nielen z nášho kontinentu, ale aj z Ameriky, Austrálie, Kanady, Nového Zélandu, Južnej Afriky či Indie. Tým všetkým, ktorí vyhnali nacistov z našich domovov – nech už hovorili akýmkoľvek jazykom – patrí obrovské ďakujem. Je povinnosťou každého človeka brániť svoju vlasť rovnako ako svoju rodinu, aby tieto obete nezomreli zbytočne.
Keď je vojna, neumierajú len vojaci v zákopoch. Okrem takmer 400-tisíc Čechov a viac ako 100-tisíc Slovákov, ktorí boli brutálne popravení gestapom a nacistickými zložkami, tu bola ešte jedna, špecifická skupina obetí. Boli to obyčajní ľudia, mladí, starí, ženy, ale aj nevinné deti, ktorí zahynuli pri masovom vyvražďovaní a vypaľovaní celých dedín.
Dnes si, v deň tohto 81. výročia, povieme, ako hlboko nás zasiahla zlosť a nenávisť hitlerovských vojsk v podobe vrážd civilného obyvateľstva priamo u nás doma. Na tieto zločiny sa nesmie nikdy zabudnúť.
Mníchov 1938. O nás bez nás a s dýkou v chrbte
Aby sme pochopili tú agóniu, musíme sa vrátiť do septembra 1938. V Mníchove sa vtedy stretli štyria muži. Adolf Hitler (Nemecko), Benito Mussolini (Taliansko), Neville Chamberlain (Veľká Británia) a Edouard Daladier (Francúzsko). Naši vtedajší „spojenci“ nás tam jednoducho predali. Bez našej účasti podpísali dohodu, ktorá nariadila Československu odovzdať pohraničie Hitlerovi.
Tým nás zbavili pevností, zbrojoviek a schopnosti brániť sa. Osud Čechoslovákov bol spečatený, zvyšné územie bolo len bezbranným torzom, ktoré si Hitler o pol roka neskôr, 15. marca 1939, zobral celé a vytvoril Protektorát.
Mýtus o slovenskej kolaborácii. Aká bola realita?
Dnes často počúvame od ľudí, ktorí o histórii nič nevedia, že Slovensko s radosťou kolaborovalo s Hitlerom. To je nezmysel, ktorý šíria len hlupáci. Pravda je oveľa krutejšia. 13. marca 1939 si Hitler zavolal Jozefa Tisa do Berlína a dal mu ultimátum, z ktorého nebolo úniku. Slováci mali dve „možnosti“.
Vyhlásiť samostatnosť pod taktovkou Nemecka.
Nechať Slovensko napospas Maďarsku a Poľsku.
Hitler Tisovi priamo ukázal správy o maďarských vojskách pripravených na hraniciach. Slováci vedeli, že ak nevyhlásia štát, Maďari si krajinu okamžite rozoberú a slovenský národ ako taký prestane existovať. Nebola to voľba z lásky k nacizmu, bola to voľba medzi zlým a úplným zánikom.
Nenávisť, ktorá nepoznala hranice
Nacistická zlosť nebola len nejakým „skratom“ na konci vojny. Tá strašná nenávisť tu bola od prvého dňa, keď nemecká čižma prekročila naše hranice. Bola to nenávisť voči komukoľvek, kto nehovoril nemecky, voči komukoľvek, kto mal iný názor, vieru alebo pôvod. Nacisti nevnímali civilistov v okupovaných krajinách ako ľudské bytosti, ale ako prekážku alebo nástroj.
Už na začiatku vojny, dávno predtým, než začali nacisti „dostávať na frak“, bolo vraždenie civilistov ich oficiálnou metódou, ako zlomiť odpor. Nešlo o náhodu, ale o chladnokrvný plán vymazať našu kultúru a našu existenciu. Tá zlosť sa vlievala do nevinných rodín s cieľom zasiať strach a totálnu poslušnosť.
Zo svedectiev ľudí, ktorí nejakým zázrakom prežili, mrazí najviac jedna vec, títo „vojaci“ v skutočnosti vrahovia nacistického Nemecka, k svojej brutalite často nepotrebovali žiadne rozkazy. Po vojne sa pred súdmi mnohí vyhovárali, že „len plnili príkazy zhora“. Pravda je však taká, že na tie najhoršie zverstvá ich nikto nútiť nemusel.
Prežívali si v tom svoju chorú nadradenosť. Vraždenie žien, starcov či detí pre nich nebola povinnosť, ale prejav ich hlbokej nenávisti a pocitu moci nad životom iných. Tá strašná radosť v ich očiach, keď videli horieť domy s ľuďmi vo vnútri, potvrdzuje, že to neboli stroje, ale ľudské beštie, ktoré stratili akékoľvek zábrany.
Poďme sa teraz pozrieť na miesta, kde táto bezhraničná nenávisť zanechala najhlbšie rany. Toto sú čierne dátumy našej spoločnej histórie.
Čierne dátumy našej histórie. Miesta, kde tiekla krv civilistov
10. jún 1942 – Lidice (Čechy).
Tragédia Lidíc nebola náhodná epizóda vojny. Bola to chladnokrvná, demonštratívna vražda celého jedného spoločenstva. Nacisti potrebovali po atentáte na Reinharda Heydricha ukázať svetu silu a vybrali si Lidice, na základe jedného zachyteného, nejasného listu, ktorý s atentátom nemal v skutočnosti nič spoločné.
V noci na 10. júna obec obkľúčili jednotky SS a nemeckej polície. Nikto nesmel von.
Všetkých mužov starších ako 15 rokov zhromaždili v Horákovom statku. Postupne, po desiatich, ich vyvádzali k múru obloženému slamníkmi (aby sa guľky neodrážali) a strieľali ich do pŕs. Celkovo ich tam v to ráno zavraždili 173. Ďalších deväť mužov a chlapcov, ktorí boli vtedy v nočnej smene v baniach, našli neskôr a popravili ich v Prahe.
203 lidických žien bolo odtrhnutých od svojich rodín a deportovaných do koncentračného tábora Ravensbrück. Šesťdesiat z nich sa konca vojny nedožilo.
Toto je najtemnejšia časť. 105 detí bolo odvlečených. Iba hŕstka z nich bola uznaná za „vhodné na ponemčenie“ a rozdaná do nemeckých rodín pod cudzími menami. Zvyšných 82 detí nacisti odviezli do vyhladzovacieho tábora Chełmno, kde ich v nákladných autách zadusili výfukovými plynmi.
24. jún 1942 – Ležáky (Čechy). Osada vypálená kvôli spolupráci s parašutistami. Na rozdiel od Lidíc, kde na mieste strieľali „len“ mužov, v Ležákoch nacisti nepoznali zľutovanie s nikým dospelým:
Všetkých 33 dospelých obyvateľov osady (18 mužov a 15 žien) odviezli do Pardubíc na popravisko Zámeček. Ešte v ten istý večer ich všetkých do jedného zastrelili. Nacisti sa nepozerali na vek ani na pohlavie, smrť čakala každého, kto prekročil prah dospelosti.
13 ležáckych detí bolo odvlečených do Prahy a následne do tábora v Lodži. Podobne ako v Lidiciach, aj tu nacisti vykonali „rasový prieskum“. Iba dve sestry, Jarmila a Marie Šťulíkové, boli vybrané na ponemčenie a poslané do nemeckých rodín pod cudzími menami. Zvyšných 11 detí skončilo v plynových autách vo vyhladzovacom tábore Chełmno.
6. august 1944 – Životice (Sliezsko/Morava). Gestapo povraždilo 36 mužov z obce a okolia ako odvetu za útok partizánov. V nedeľu 6. augusta o pol piatej ráno Životice nepriedušne obkľúčilo približne 100 mužov z gestapa a nemeckého četníctva. Akcia bola chladnokrvne naplánovaná:
Gestapo prechádzalo dom po dome. Od mužov vyžadovali preukazy. Kto mal nemeckú národnosť, bol ušetrený. Kto sa hlásil k Poliakom alebo Čechom, bol vyvedený von.
Nacisti mužov nikam neodvážali. Strieľali ich priamo na mieste, pri plotoch, na lúkach, v záhradách, pred zrakmi ich manželiek a detí. Telá museli zostať ležať tam, kde padli, ako výstraha.
V ten deň zavraždili 36 ľudí (28 Poliakov a 8 Čechov). Najmladšia obeť mala len 16 rokov.
Vraždou na mieste sa to neskončilo. Ďalších 31 obyvateľov obce gestapo zatklo a odvlieklo do koncentračného tábora Auschwitz.
19. november 1944 – Tokajík (Slovensko). V nedeľu ráno, 19. novembra, obec obkľúčilo nemecké komando (približne 200 vojakov).
Všetkých mužov z dediny zhromaždili pri miestnom kostole. Oznámili im, že pôjdu na nútené práce na kopanie zákopov. Ženám a deťom prikázali, aby sa zavreli v domoch.
34 mužov v sprievode ozbrojených vojakov vyhnali asi kilometer za dedinu k miestu zvanému Perelisk. Tam ich zastavili a veliteľ prečítal rozsudok smrti za pomoc partizánom.
Vojaci okamžite spustili paľbu z guľometov a automatov. Keď telá padli na zem, vrahovia ešte do každého ležiaceho vystrelili ranu istoty z pištole.
Hoci nacisti boli presvedčení, že nikto neprežil, stalo sa niečo neuveriteľné. Dvaja muži, Andrej Stropkovský a Michal Obšatník, hoci boli zranení, zostali nehybne ležať pod telami svojich mŕtvych susedov a bratov. Počkali v mraze a strachu niekoľko hodín, kým vojaci odišli, a potom sa s ťažkými zraneniami doplazili do bezpečia. Vďaka ich svedectvu dnes vieme, čo sa tam v skutočnosti dialo.
Kým muži umierali na poli, nacisti sa vrátili do dediny. Vyhnali ženy a deti z domov, dovolili im vziať si len to najnutnejšie a obec do základov vypálili. Zhorelo 27 domov a 28 hospodárskych budov.
4. – 11. január 1945 – Nemecká (Slovensko). Po potlačení Slovenského národného povstania nacistické represívne zložky, najmä komandá Einsatzkommando 14, spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) hľadali spôsob, ako sa zbaviť veľkého množstva väzňov, odbojárov a civilistov bez toho, aby po nich zostali masové hroby, ktoré by sa dali neskôr nájsť. Vybrali si miestnu vápenku.
Medzi 4. a 11. januárom 1945 sa areál vápenky zmenil na popravisko. Postup bol mrazivo systematický.
Do Nemeckej zvážali ľudí z väznice v Banskej Bystrici. Boli to priami účastníci SNP, rasovo prenasledované osoby (Židia a Rómovia), ale aj nevinní civilisti, ktorých podozrievali z pomoci partizánom.
Obete priviedli k hornému okraju vápennej pece. Tam ich strelili do tyla a ich telá následne padali priamo do rozžeraveného kotla, kde sa pálilo vápno.
Oheň a vápno telá takmer úplne zničili. Zvyšky kostí a popol vrahovia následne vysypali do rieky Hron, aby neexistoval žiaden dôkaz o tom, koľko ľudí tam skutočne zahynulo.
Presný počet obetí sa kvôli dôkladnej likvidácii tiel nikdy nepodarilo presne určiť. Odhaduje sa však, že vo vápenke našlo smrť 450 až 900 ľudí. Medzi nimi boli muži, ženy a podľa svedectiev aj deti. Bol to najväčší masaker spáchaný na území Slovenska, čo sa týka počtu obetí na jednom mieste.
21. január 1945 – Ostrý Grúň a Kľak (Slovensko). Najbrutálnejší masaker civilistov. Jednotka Edelweiss tu zavraždila 148 ľudí vrátane trojmesačného dieťaťa.
V nedeľu ráno vtrhli po zuby ozbrojení vrahovia do Ostrého Grúňa.
Nacisti nezhromažďovali ľudí na námestí. Išli priamo do domov. V dome Debnárovcov postrieľali 64 ľudí, susedov, rodiny, starcov aj deti, ktorí sa tam v strachu schovali.
Medzi obeťami boli aj dojčatá. Vrahovia strieľali do všetkého, čo sa hýbalo. Celkovo v Ostrom Grúni zavraždili 64 civilistov a 128 domov vypálili.
Peklo v Kľaku
Z Ostrého Grúňa sa komando presunulo o pár kilometrov vyššie do Kľaku. Scenár sa opakoval, ale s ešte väčším sadizmom.
Časť obyvateľov vyhnali pred miestnu kaplnku, kde ich začali strieľať. Iných vraždili priamo v ich chalupách.
V Kľaku zahynulo 84 ľudí. Najmladšou obeťou bol len trojmesačný Jozef Šípka. Nacisti dedinu vyrabovali a následne zapálili 132 domov.
Vrahovia chceli postrieľať všetkých zostávajúcich 300 obyvateľov, ktorých nahnali k hospodárskemu dvoru. V poslednej chvíli prišiel kuriér s rozkazom, aby s popravami prestali (pravdepodobne kvôli blízkosti frontu), čo zachránilo zvyšok dediny pred úplným vyhladením.
18. marec 1945 – Kalište (Slovensko) Osudný deň prišiel 18. marca 1945, len niekoľko dní pred oslobodením Banskej Bystrice.
Skoro ráno, za hustej hmly, obec obkľúčilo približne 300 nemeckých vojakov. Mnohí obyvatelia ešte spali.
Nacisti vtrhli priamo do chalúp. Kto sa pokúsil o útek, bol zastrelený na mieste. Priamo v domoch alebo na dvoroch zavraždili 46 ľudí.
Najstrašnejší osud stihol chorých a ranených v provizórnej partizánskej nemocnici. Nacisti chorých nevyviedli von, domy, v ktorých ležali, jednoducho podpálili a chorých v nich upálili zaživa. Podobne dopadli aj ľudia, ktorí sa nestihli dostať z horiacich dreveníc.
Z 42 domov v obci zostalo stáť len 6. Nacisti Kalište vyrabovali a zvyšok podpálili. Keď popol vychladol, dedina prakticky prestala existovať. Tí, ktorí prežili, sa uchýlili do okolitých obcí a mnohí z nich stratili úplne všetko, domov aj rodinu. Ako jediná slovenská obec už nikdy nebola obnovená.
Čičmany 6. apríl 1945. Čičmany boli oslobodené 21 dní po vypálení obce sovietskou a rumunskou armádou. Nacistická odveta za pomoc partizánom v Čičmanoch prebiehala v dvoch vlnách a zasiahla celú obec.
Chytili a odvliekli 65 čičmianskych mužov vo veku od 14 do 60 let. Títo muži boli deportovaní do koncentračného tábora Mühlberg v Nemecku.
Krátko po odvlečení mužov nacisti dedinu podpálili. Čistá nenávisť sa obrátila proti nevinným ženám, deťom a starcom, ktorí v obci zostali. Plamene pohltili veľkú časť unikátnych, ručne zdobených dreveníc. Podľa historických svedectiev a pamätnej tabule priamo v obci toto besnenie neprežili štyria civilisti, medzi ktorými bolo aj nevinné pätnásťročné dievča.
19. apríl 1945 – Ploština (Morava). Ploština bola pasekárska osada v horách, kde žili chudobní a pracovití ľudia. Kvôli svojej odľahlej polohe sa stala prirodzeným zázemím pre partizánsky oddiel Jana Žižku. Nacisti na Ploštine nepopravovali guľkou do tyla. Zvolili oveľa krutejšiu smrť.
Vojaci nahnali mužov do ich vlastných domov. Potom domy zapálili. Kto sa pokúsil z horiaceho domu utiecť alebo vyskočiť oknom, toho nacisti buď hodili späť do plameňov, alebo ho zastrelili priamo pri úteku.
V plameňoch svojich domovov alebo pri pokuse o útek zahynulo 24 ľudí (23 mužov a jedna žena). Medzi obeťami boli otcovia so synmi, susedia aj mladí chlapci.
Ženy a deti nacisti nechali nažive, ale donútili ich pozerať sa, ako ich muži a otcovia zaživa horia a ako celá osada, ich jediný majetok, ľahne popolom.
Z osady zostali len spáleniská a ohorené kostry domov. Nacisti zakázali obete riadne pochovať, telá boli len provizórne zasypané v troskách.
23. apríl 1945 – Prlov (Morava). V pondelok 23. apríla 1945, za skorého chladného rána, obec nepriedušne obkľúčilo približne 600 mužov, príslušníkov SS, gestapa a špeciálnych proti partizánskych jednotiek. Nacisti vyhnali všetkých obyvateľov z domov a nahnali ich do stredu obce k miestnej mliekarni. Začalo sa kruté vypočúvanie. Na základe zoznamov od zradcov začali gestapáci z davu vyberať konkrétnych ľudí.
Podobne ako na Ploštine, aj v Prlove zvolili nacisti jeden z najstrašnejších a najpomalších spôsobov smrti, smrť v plameňoch.
Nacisti vybrali usadlosti rodín, ktoré preukázateľne pomáhali partizánom. Obete do nich nahnali, domy obložili slamou, poliali benzínom a zapálili.
V tento deň zahynulo 23 ľudí. Medzi nimi boli nielen muži, ale aj ženy a starci. Niektoré obete boli pred smrťou brutálne zbité a mučené, iné boli do horiacich domov hodené ešte zaživa.
Medzi obeťami bola aj mladá Anna Žáková. Nacisti ju našli s lístkom, na ktorom bol odkaz pre partizánov. Ako výstrahu pre celú dedinu ju bez milosti obesili na strome uprostred obce.
Zatiaľ čo domy horeli a ozýval sa zúfalý krik umierajúcich, nacistickí vojaci rabovali ostatné chalupy v obci. Kradli cennosti, šatstvo, potraviny aj dobytok. Celkovo v Prlove vypálili 8 veľkých usadlostí. Podobne ako na iných miestach, aj tu si vrahovia pri pohľade na horiacu skazu otvárali fľaše alkoholu, smiali sa a oslavovali svoj „úspech“.
Zákřov 18. – 20. apríl 1945 (okres Olomouc).Ako odplatu za útok na nemeckú kolónu vtrhli do dediny príslušníci nacistického oddielu Železná brigáda (zloženého prevažne z kozákov v nemeckých službách) pod vedením gestapa.
Nacisti obec vyrabovali, zapálili niekoľko domov a zatkli 23 mužov. Niekoľko dní ich držali v neďalekých Tršiciach, kde ich brutálne mučili, lámali im kosti a bili ich do bezvedomia.
V noci na 20. apríla vyviezli 19 zranených a zmlátených mužov do lesa blízko osady Kyjanice. Tam ich nahnali do drevenej búdy, ktorú obložili slamou, poliali dechtom a zapálili. Títo muži uhoreli zaživa len necelé tri týždne pred oslobodením. Najmladší z nich mal iba 19 rokov.
2. máj 1945. Vařákovy paseky (Morava) . Posledná vypálená osada na Valašsku, len pár dní pred koncom vojny. Na sklonku apríla sa tu odohral boj, pri ktorom partizáni zajali nemeckých vojakov, čo priviedlo nacistov k zúrivosti.
2. mája 1945 osadu obkľúčilo nemecké komando SS. Všetky chalupy (celkovo 10 domov) okamžite zapálili a zrovnali so zemou. Na mieste boli kruto zavraždení štyria civilisti. Medzi nimi bola aj mladá, iba 19-ročná Rozálie Valčíková. Ostatných obyvateľov vyhnali bosých v snehu a mraze smerom na Vsetín, kde mali byť pôvodne všetci popravení. Život im zachránil len bleskový postup oslobodzovacích vojsk, ktoré do mesta dorazili o dva dni neskôr.
5. máj 1945 – Javoříčko (Morava). Situácia sa vyhrotila v apríli 1945, keď partizáni v okolí zlikvidovali niekoľko nemeckých dôstojníkov a rodinu miestneho horára, ktorého podozrievali zo zrady. Reakcia nacistov z neďalekého Olomouca bola blesková a neľudská.
V sobotu 5. mája 1945 o šiestej hodine ráno osadu nepriedušne obkľúčilo prepadové komando SS (išlo o príslušníkov špeciálneho oddielu Schill). Vojaci boli po zuby ozbrojení a mali jasný rozkaz, obec totálne zlikvidovať.
Nacisti nečakali na žiadne vyšetrovanie. Vtrhli do domov a začali konať.
Vojaci vyhnali von všetkých chlapcov a mužov. Zhromažďovali ich v skupinách a bez milosti strieľali priamo na dvoroch alebo pri múroch ich vlastných domov. Najmladšia obeť mala len pätnásť rokov, najstaršia 76.
V priebehu niekoľkých hodín nacisti chladnokrvne postrieľali 38 mužov.
Ženy s menšími deťmi esesáci vyhnali z osady smerom na susednú obec Luká. Nesmeli si vziať vôbec nič. Museli sa len prizerať, ako za nimi strieľajú ich manželov a otcov.
Po popravách nacisti začali systematicky vypaľovať celú osadu. Každý jeden dom poliali horľavinou a zapálili.
5. máj 1945 – Leskovice (Čechy). Masaker 25 obyvateľov a vypálenie 31 domov počas bojov o obec. Dňa 5. mája 1945 dorazila do Leskovíc správa, že v neďalekom Pacove sa vyjednáva o odzbrojení nemeckej posádky. V obci vypuklo obrovské nadšenie. Ľudia začali strhávať nemecké nápisy, vyvesovať československé vlajky a miestni muži odzbrojili malú nemeckú strážnu jednotku, ktorá strážila neďalekú železnicu. Odzbrojených vojakov ubytovali v hostinci pod dohľadom stráže.
Miestni povstalci však urobili osudovú chybu. Neuvedomili si, že neďaleký Pelhřimov má stále pevne pod kontrolou obávané nacistické Jagdkomando, ktorému velil skúsený vojnový zločinec Walter Hauck (ktorý mal na svedomí už masakre vo Francúzsku). Niekomu z Nemcov sa podarilo poslať do Pelhřimova správu.
V podvečer 5. mája sa na okraji Leskovíc zjavili po zuby ozbrojení esesáci pod vedením samotného Haucka. Miestni muži sa pokúsili brániť, no proti ťažkým zbraniam a vycvičeným hrdlorezom nemali šancu. Rozpútal sa tvrdý boj.
Keď nacisti prelomili narýchlo postavenú obranu, vtrhli do dediny a rozpútali peklo. Začali sa mstiť na bezbranných civilistoch.
Esesáci prechádzali dom po dome. Vraždenie bolo sprevádzané neskutočným sadizmom. Obete strieľali, iné zaživa upaľovali v ich vlastných domoch.
Podľa svedectiev preživších s ľuďmi zaobchádzali trýznivým spôsobom, niektorým obetiam pred smrťou vypichovali oči alebo ich udupali na smrť.
V priebehu noci z 5. na 6. mája nacisti zavraždili 25 nevinných civilistov. Nešetrili nikoho. Najmladšou obeťou bol len 13-ročný chlapec Josef Král ml., najstaršou 72-ročný muž. Medzi mŕtvymi boli celé rodiny, napríklad štyria členovia rodiny Pavlů (vrátane dvoch mladých dievčat Věry a Jarmily).
Hrôzu prežilo iba malé, vtedy štvorročné dievčatko Vlastimila, ktorú jej teta v totálnej panike schovala na dvore do hnoja. Esesáci ju v tme nenašli.
Nacisti pred svojím odchodom zapálili 31 obytných domov a desiatky hospodárskych budov.
Najsmutnejšou bodkou za Leskovicami je osud vraha. Walter Hauck bol po vojne síce odsúdený vo Francúzsku za iné zločiny, no v roku 1957 ho prepustili. Žil v západnom Nemecku ako slobodný človek. Československo a neskôr Česká republika opakovane, až do roku 2005, žiadali o jeho vydanie a stíhanie za masaker v Leskovicich. Nemecké úrady to však vždy odmietli. „Krvavý Walter“ tak zomrel v roku 2006 v pokoji a na slobode, bez toho, aby niekedy zaplatil za nevinnú krv detí a žien z Leskovíc.
8. máj 1945 – Konětopy (Čechy). V Berlíne bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka a ľudia v mestách oslavovali mier, na vidieku stále horeli domy a umierali nevinní civilisti.
Za skazou Konětop stála ustupujúca jednotka nemeckého Wehrmachtu, ktorá v dedine vykonala brutálnu trestnú výpravu.
Všetko sa začalo o deň skôr, 7. mája 1945. V okolí obce sa miestni povstalci, spadajúci pod partizánsku brigádu Národní mstitelé, stretli v prestrelke s ustupujúcimi nemeckými vojakmi a zaútočili na ich autobus. Pri boji zahynul český povstalec Ladislav Čermák, no straty utrpela aj nemecká strana, ktorá prišla o štyroch mužov.
V utorok 8. mája 1945 ráno dorazila do Konětop nemecká trestná výprava. Keďže dedinou sa už šíril obrovský strach z pomsty, väčšina miestnych obyvateľov našťastie stihla v panike utiecť a ukryť sa v blízkych lesoch a okolí, čo im zachránilo život. V ľudoprázdnej obci tak zostalo len niekoľko ľudí. Nacisti začali okamžite konať
Podobne ako v Lidiciach či Ploštine, aj v Konětopoch chceli nacisti zanechať totálnu spúšť. Vojaci Wehrmachtu systematicky vnikali do opustených domov, kompletne ich vyrabovali a brali všetko, čo malo nejakú hodnotu. Následne domy polievali horľavinou a zapaľovali.
Zo 119 domov v obci zostalo nedotknutých len neuveriteľných 8 stavení. Celkovo 38 domov vyhorelo do tla aj s hospodárskymi budovami, ďalších 52 bolo ťažko poškodených požiarom a v 16 domoch kompletne zhorel všetok vnútorný majetok.
9. máj 1945 – Lejčkov (Čechy). Lejčkov bola malá dedinka, ktorá mala tú smolu, že ležala priamo pri strategickej ceste medzi Pelhřimovom a Táborom. Práve po tejto ceste sa 9. mája valili obrovské, chaotické kolóny ustupujúcich nemeckých vojsk vrátane fanatických jednotiek SS. Prchajúci Nemci mali v pätách Červenú armádu a ich jediným cieľom bolo prebiť sa čo najrýchlejšie na západ, aby sa dostali do amerického zajatia.
Atmosféra konca vojny miestnych ľudí natoľko pohltila, že úplne zabudli na opatrnosť. K ceste sa zbehli stovky zvedavcov z Lejčkova aj okolitých dedín. Stáli len kúsok od prchajúcich nemeckých áut a tankov, radovali sa a s napätím čakali, kedy sa objavia prvé sovietske oslobodzovacie jednotky.
Nemeckí vojaci však boli v obrovskom strese, vydesení a pripravení strieľať na čokoľvek. Stačila jedna malá iskra, aby vypuklo čisté šialenstvo.
Okolo obeda sa z neďalekého lesa zrazu ozvalo niekoľko výstrelov. Podľa svedectiev išlo buď o akciu miestnych partizánov, ktorí chceli prchajúcich Nemcov znervózniť, alebo o náhodnú prestrelku dvoch nemeckých kolón, ktoré sa nevedeli podeliť o upchatú cestu.
Medzi vojakmi SS však okamžite vypukla panika. V presvedčení, že ide o masívny útok, začali Nemci bezhlavo páliť z guľometov priamo do davu bezbranných ľudí stojacich pri ceste.
Guľky kosili oslavujúcich civilistov jedného po druhom.
Esesáci v zúrivosti vtrhli priamo do Lejčkova. Začali strieľať do okien a domy zámerne zapaľovať zápalným strelivom. Zo 17 domov v dedine ich osem úplne ľahlo popolom spolu s hospodárskymi budovami.
Tento nezmyselný masaker na úplnom prahu slobody neprežilo 24 ľudí a ďalších pätnásť bolo ťažko zranených. Boli to ľudia, ktorí prežili celých šesť rokov okupačného utrpenia, no slobodného zajtrajška sa už nedožili.
Medzi mŕtvymi bol napríklad aj Jan Mašát, mladý otec dvoch malých detí, ktorý sa prišiel na cestu len pozrieť. Dedina bola zničená v momente, keď už zbrane v Európe oficiálne mlčali. Zdevastovanú časť Lejčkova museli preživší po vojne vybudovať úplne nanovo z celonárodnej verejnej zbierky.
Memento, ktoré nesmie zmiznúť v zabudnutí
Dnes, po viac ako 80 rokoch, sa nám zo spoločne zdieľaného mieru ľahko hovorí o morálke a práve. Môžeme diskutovať o tom, čo sa malo a nemalo stať po vojne, no z ľudského hľadiska sa povojnovému hnevu ľudí, ktorí prežili šesť rokov v absolútnom pekle, nedá diviť. Táto hrozná trauma bola priamym dôsledkom totality, ktorú k nám nacisti priniesli.
Naše spoločné slovenské a české dejiny nie sú len suché riadky v učebniciach a zoznamy s čiernymi dátumami na pamätníkoch. Sú to príbehy ľudí z mäsa a kostí, otcov, matiek a detí, ktorí zažili zradu v Mníchove, roztrhnutie vlastného štátu a bezhraničný teror priamo vo svojich domovoch.
Sloboda, ktorú dnes máme, sa rodila v neskutočných bolestiach, v popole zničených Lidíc, v plameňoch Ploštiny a na poliach Tokajíka. Našou najväčšou povinnosťou voči miliónom padlých vojakov z celého sveta, no najmä voči našim vlastným civilným obetiam, je poznať pravdu. Musíme chrániť pamäť našich predkov, brániť našu vlasť a urobiť všetko pre to, aby sa už nikdy nerozhodovalo „o nás bez nás“. Pretože národ, ktorý zabudne na svoju vlastnú minulosť, riskuje, že si ju bude musieť prežiť znova.







