Úvodom jedna dôležitá poznámka: Dúfame, že trocha satiry nikoho neurazí. Tento sprievodca je totiž úprimnou poctou tomu, čo všetko museli Slováci vydržať a prežiť, aby sa úspešne „prepili“ eehm pardon, samozrejme myslíme PREBILI, ale všetci vieme, ako to u nás chodí, až do dnešných dní.
Byť Slovákom, to nie je len národnosť, to je diagnóza pre pokročilých. Ak by existovala olympijská disciplína v „národnej odolnosti voči osudu“, Slováci by brali zlato, striebro aj bronz a ešte by stihli v bufete predať víťazovi načierno pálenku. Naša história nie je sledom hrdinských víťazstiev, ale nekonečným seriálom o tom, ako nás niekto prišiel „zachrániť“ a my sme to (zasa) prežili.
Rímska ríša. Keď sme boli pre Rím len „problém za riekou“
Všetko to začalo, keď si Rimania povedali, že Dunaj bude ich nová luxusná hranica, niečo ako bezpečnostný plot pred neprispôsobivými susedmi. My sme, samozrejme, bývali na tej „zlej“ strane.
Pre vyvoňaných Rimanov v tógach sme boli len barbari, čo nosia smiešne gate a jedia ovsenú kašu, ale mali sme jednu vlastnosť, ktorou sme ich vytáčali do nepríčetnosti. Absolútny nerešpekt k súkromnému vlastníctvu.
Zatiaľ čo Rimania budovali civilizáciu, Slovák sa v noci potichu prebrodil cez Dunaj a vliezol im rovno do špajze. Naša diplomatická stratégia bola prostá, ak má sused v komore čerstvé olivy a na dvore vypasené sliepky, bola by to národná urážka nepožičať si ich. Rimania zúrili, stavali strážne veže a my sme to brali ako výzvu v štýle „nájdi cestu k sliepke“.
Rimania si nakoniec v Trenčíne vytesali nápis na skalu (Laugaricio), čo bol v podstate prvý stredoeurópsky billboard. Stálo tam niečo v zmysle: „Už sme tu, vyhrali sme nad vami, tak nám dajte konečne pokoj a neberte nám tie ovce!“ Priemerný obyvateľ Trenčína sa na ten nápis pozrel, poškriabal sa pod krpcom a pochopil základnú diplomatickú lekciu: „Ak chceš od mocného impéria zadarmo kvalitné tehly, rímske sklo a víno, stačí im raz za týždeň vypáliť pohraničnú búdu a ukradnúť pár legionárskych sliepok.“
Rimania nakoniec zbalili sandále a odišli, lebo zistili, že strážiť nás a naše chúťky na ich proviant je drahšie, než nás jednoducho nechať žiť v tom našom barbarstve.
9. storočie. Nitriansky startup, moravské komando a byzantský Erasmus
Ešte predtým, než k nám dorazila akákoľvek písomná kultúra, sme mali v Nitre celkom sľubne rozbehnutý projekt. Šéfoval mu knieža Pribina. Bol to náš prvý skutočný vizionár. Nechal si od Bavorov vysvätiť kostol, budoval hradby a tváril sa, že sme seriózna európska adresa. Lenže potom prišiel rok 833 a spoza rieky Moravy sa privalil Mojmír.
Mojmír nebol fanúšikom diplomacie. Prišiel so svojou družinou, Pribinu vyhodil z vlastného bytu tak rýchlo, že si chudák ani nestihol zbaliť krpce a rodinné striebro, a oznámil mu. „Nitra je odteraz dcérska spoločnosť Moravy.“ Týmto vznikla Veľká Morava, náš prvý pokus o korporát, kde sa manažment neustále hádal s akcionármi z Východofranskej ríše.
Až do tohto chaosu dorazili v roku 863 dvaja bratia zo Solúna, Cyril a Metod. Predstavte si to, vtedajší Slovák si v pokoji kvasí medovinu, v lese obetuje kohúta dubu a zrazu mu pred domom zastane byzantský Erasmus. Títo dvaja intelektuáli nám priniesli hlaholiku, písmo, ktoré vyzeralo ako kombinácia špagiet a tajných kódov z vesmíru. Začali nám vysvetľovať, že skákať cez vatru a uctievať Perúna je „totálne pasé“ a že odteraz sa budeme kajať.
Slovák, verný svojej povahe, si povedal: „Fajn, budem sa kajať, ak z toho niečo kvapne.“ Ale kým sme stihli v tej hlaholike napísať čo i len nákupný zoznam, prišiel pápež z Ríma a oznámil nám, že špagety sa rušia a ideme na latinčinu. Takže sme polovicu dňa trávili tým, že sme predstierali, že rozumieme latinským žalmom, a druhú polovicu dňa sme v lese za bukom potajomky liali medovinu do koreňov stromov to „pre istotu“.
A aby tej intelektuálnej šikany nebolo málo, po smrti „CEO“ Svätopluka sa jeho synovia pohádali o to, kto bude mať väčšiu kanceláriu v Nitre. Kým sa tĺkli, zrazu sa spoza Dunaja ozvalo dupotanie kopýt.
Prišli Maďari na malých chlpatých koňoch, v očiach mali chuť na Maďarský guláš a v rukách luky. Vtedy priemerný obyvateľ Nitry pochopil svoju prvú a najdôležitejšiu civilizačnú lekciu. „Nezvykaj si na žiadne písmo, na žiadneho boha, na žiadneho majiteľa Nitry a už vôbec nie na hranice. O chvíľu sa budeš učiť latinčinu, zajtra maďarčinu, a ak ani to nepôjde, vytiahni fľašu domácej a skús sa s každým nájazdníkom dohodnúť pri poldeci.“
Aby sme pochopili, prečo je Slovák dnes taký imúnny voči stresu, musíme sa pozrieť na to, ako nás fackovali už v antike. Rimanom sme boli ukradnutí, kým sme im nezačali kradnúť sliepky, a Veľká Morava bola v podstate náš prvý pokus o štát, ktorý skončil ako typický slovenský startup, veľké plány, rodinkárstvo a nakoniec to prevzala konkurencia na koňoch.
Tu je ten „historický survival“ od úplného začiatku.
Stredovek. Tatárske „all-inclusive“ a 150-ročný kofeínový šok
Keď sa v roku 1241 spoza obzoru vyrútili Tatári, priemerný Slovák zistil, že doterajšie problémy s Maďarmi boli v podstate len nevinná výmena názorov v pieskovisku. Tatári prišli s konceptom „agresívneho marketingu“, ich cieľom bolo urobiť z nášho územia jedno veľké parkovisko pre kone. Vypálili všetko, čo malo strechu, a Slovák vtedy pochopil základnú realitnú pravdu: „Nížina je pasca pre lenivých.“
Kto zostal dole pri potoku, skončil ako dekorácia na tatárskom šípe. Celý národ vtedy hromadne objavil čaro horskej turistiky a extrémneho horolezectva. Začali sme stavať hrady na takých strmých skalách, že aj kozy pri pohľade hore dostávali závraty a orly si museli vybavovať povolenie na prelet.
Naša stratégia bola geniálna, odsťahovať sa tam, kde nikto normálny nevylezie. Keď Tatári zistili, že dobýjať slovenský hrad znamená šplhať sa tri dni po kolmej stene, zatiaľ čo ti zhora niekto vylieva vriacu smolu za golier, radšej to zabalili a išli drancovať niekam, kde majú aspoň výťah.
Ledva sme vyliezli z jaskýň a oprášili si krpce, ozvalo sa ďalšie búchanie na bránu. Tentoraz to nebol podomový predajca, ale Osmani. Turecký „all-inclusive“ u nás trval rekordných 150 rokov. Slovák vtedy zistil, že Viedeň nás miluje asi tak, ako miluješ airbag v aute, si tam len na to, aby si tlmil náraz, kým si páni v tógach vo Viedni v pokoji sŕkajú víno.
Od Turkov sme sa naučili tri kľúčové veci.
Po prvé. Káva. Zistili sme, že keď si dáš tento čierny horký maglajz, dokážeš utekať do kopca s naloženým vozom trikrát rýchlejšie.
Po druhé. Architektúra. Ak chceš, aby ti Turci neukradli dcéru aj s kravou, musíš mať bránu, ktorú neotvorí ani nasratý slon.
A po tretie. Mimikry. Prežili sme to len vďaka tomu, že sme sa naučili splynúť s prostredím. Slovák sa stal majstrom v tom, ako vyzerať ako niečo medzi dubovým pňom a trsom borievky.
Keď prechádzala turecká jazda, celá dedina jednoducho „skamenela“ a tvárila sa, že tam nikto nebýva už od čias mamutov. Turci sa len poškrabali pod turbanom a išli ďalej, hľadajúc niekoho, kto aspoň občas vyjde z lesa.
19. Storočie. Štúrovci a gramatický masochizmus
Keď už sme si na tých Maďarov po tisíc rokoch celkom zvykli (rozumej, naučili sme sa nadávať tak, aby nám rozumeli, ale aby nás nezavreli), prišla partia chalanov v tesných kabátoch, ktorí si povedali, že nás zachránia. Štúr, Hurban a Hodža. Lenže namiesto toho, aby nám rozdali pušky, granáty alebo aspoň poriadnu slaninu, hodili po nás gramatiku.
Predstavte si priemerného slovenského baču v roku 1843. Celý deň rieši, či mu vlk nezožral ovcu alebo či mu neskysla žinčica, a zrazu sa pri košiari zjaví Ľudovít s bradou a povie mu: „Počuj, bača, odteraz už nebudeš len tak hocijako bľabotať! Tu máš pravidlá spisovnej slovenčiny.“ A nebola to hocijaká brožúrka. Bol to kódex, v ktorom bolo viac pravidiel, výnimiek a chytákov než v manuáli na obsluhu jadrovej elektrárne v Černobyli.
Zatiaľ čo iné európske národy v tom čase dobývali kolónie, objavovali nové svety a stavali továrne, Slováci trávili noci hádkami o to, či má byť „y“ tvrdé ako naša nátura, alebo mäkké ako náš vzťah k vrchnosti. Štúr pôvodne ypsilon vyhodil (lebo bol vizionár a chcel nám uľahčiť život), ale potom prišiel Hattala a ďalší „jazykoví sadisti“ a vrátili nám ho tam s odôvodnením, že musíme vyzerať „tradične“. Výsledok? Slovák sa naučil písať tak komplikovane, že mu dodnes nerozumie nielen cudzinec, ale často ani on sám, čo sa nám v úradnom styku a pri písaní daňových priznaní náramne hodí.
Vrcholom tohto masochizmu bola revolúcia v roku 1848. Vyrazili sme do boja s kosami v rukách a gramatikou v hlave, aby sme pomohli cisárovi vo Viedni upratať maďarských rebelov. Verili sme, že za túto „službičku“ nám cisár podaruje slobodu. Cisár sa na nás pozrel, utrel si pot z čela, vrelé nám poďakoval a za odmenu nám dal... absolutné nič. Teda, okrem novej dávky daní a pocitu, že sme boli opäť raz za užitočných idiotov histórie. Slovák však pokrčil plecami, vypil poldeci a povedal si: „No nič, aspoň že vieme, kde sa píše mäkké i, aj keď nám je to pri tej drahote úplne nanič.
20. Storočie. Režimový maratón alebo ako nestratiť recept na klobásy
Ak si Slovák myslel, že po Štúrovej gramatike už nič horšie nepríde, 20. storočie mu odkázalo: „Drž mi borovičku a sleduj!“ Toto storočie nebol len beh na dlhé trate, bol to čistý psychadelický maratón, kde sa dresy a pravidlá menili častejšie než ponožky.
Ráno ste sa zobudili ako lojálny poddaný rakúsko-uhorskej monarchie a bozkávali ste portrét starého mocnára. Na obed ste už boli hrdý Čechoslovák a demokrat, ktorý sa učil, že kráľ je fuj a Masaryk je otec. Večer sa však karta obrátila a zrazu ste boli občanom štátu, kde bolo v móde arizovať susedovi galantériu a zdraviť sa „Na stráž!“. Po vojne prišiel ďalší budíček, tentoraz vás v noci vytiahli z postele, aby vám vysvetlili, že odteraz ste budovateľ svetlých zajtrajškov a že ten Boh, ktorému ste sa včera modlili, bol len imperialistický výmysel.
Slovák však v tomto chaose zdokonalil svoju najväčšiu zbraň, selektívnu pamäť a recept na klobásy. Dokázali sme prežiť Hitlera aj Stalina bez toho, aby sme zabudli, koľko cesnaku ide do poriadnej domácej údeniny.
Prežili sme tento režimový ping-pong len vďaka tomu, že sme si osvojili dvojitú identitu. Navonok sme boli disciplinovaní súdruhovia v sprievodoch, ale v noci sme v krčmách (alebo v bezpečí kuchyne) nadávali na „tých hore“ s takou intenzitou, že by sa aj odbojári červenali. 20. storočie nás naučilo, že žiadny režim netrvá večne, ale hlad a smäd sú konštanty, ktoré prekonajú akúkoľvek ideológiu. Stali sme sa národom, ktorý má v špajzi zásoby na tri svetové vojny a v hlave pripravených päť rôznych hymien podľa toho, kto práve klope na dvere.
Naša schopnosť adaptácie dosiahla úroveň sci-fi, v pondelok sme s nadšením budovali komunizmus a stavali paneláky, v utorok sme tie isté paneláky privatizovali s podozrivými pánmi v šuštákoch a v stredu sme sa s úprimným údivom v krčme pýtali, kde sa sakra stala chyba a kto nám to zasa pokazil.
Záver kurzu. Sme nezničiteľní
Keď si to zrátame, Slovák je v podstate biologický zázrak. Prežili sme stredoveký mor, turecký kofeínový šok, tisícročnú maďarizáciu, budovateľské päťročnice aj rozdelenie federácie v priamom prenose a to všetko bez jedinej facky (ak nerátame tie v krčme po záverečnej). Sme národ, ktorý preukázal takú mieru adaptability, že by sa od nás mohli učiť aj šváby po jadrovej vojne.
Dokážeme prežiť akýkoľvek režim, pokiaľ máme kde zaparkovať svoju káru z dovozu a pokiaľ nám nejaký bruselský úradník nepovie, že treska v majonéze nespĺňa normy a je zakázaná. To by bola jediná chvíľa, kedy by sme skutočne vyšli do ulíc s kosami. Sme tu, sme svoji a sme živým dôkazom toho, že ak máš v krvi dosť borovičky a v hlave dostatok stoicizmu, žiadne dejiny ťa nedostanú.
Možno sme nevybudovali impérium, cez ktoré nezapadá slnko, ale vybudovali sme niečo lepšie. systém, v ktorom prežijeme každého, kto sa nás pokúsi ovládať. Takže na zdravie, priatelia! Sme nezničiteľní, sme nepoučiteľní a sme pripravení na ďalších tisíc rokov chaosu.
