Počúvame to zo všetkých strán. Z televíznych obrazoviek, z úst politikov, z transparentov mestských aktivistov.
„Zachráňte planétu!“
Stalo sa z toho obrie, módne a hlavne dokonale prázdne heslo. Nalejme si čistého vína. Planéta naše zachraňovanie nepotrebuje. Zem existuje 4,5 miliardy rokov. Prežila dopady obrovských asteroidov, doby ľadové aj globálne otepľovanie, keď na póloch nebol ani kúsok ľadu. Príroda si bez nás úspešne poradila počas 99,99 % svojej existencie. Ak sa ľudstvo zajtra vyparí, do pár storočí zarastú mestá lesom a planéta bude žiť ďalej a úprimne, oveľa lepšie ako s nami.
Nejde o záchranu planéty. Ide o našu vlastnú aroganciu. Čím viac sa človek pletie do prírody a snaží sa ju tabuľkovo „riadiť“, tým viac to zaváňa obrovským prúserom.
Sterilný svet bez hnojísk
Spomínate si, ako vyzeral vidiek kedysi? Na každej väčšej usadlosti bolo obyčajné hnojisko. Pre moderného mestského človeka možno symbol špiny, ale pre prírodu úplne kľúčový motor. Okolo hnoja lietali muchy a hmyz. Okolo hmyzu bolo plno lastovičiek, belorítok a vrabcov. Záhrady boli zelené, remízky plné srniek a na poliach ste bežne stretli zajace, bažanty a koroptvy (jarabice). Všetko malo svoj prirodzený reťazec, kde aj ten zdanlivo „otravný“ alebo „nejedlý“ tvor mal svoje nezastupiteľné miesto.
A čo máme dnes? Chceme mať všetko sterilné, vydezinfikované a pokosené na milimetrový anglický trávnik. Lenže ľudia nevedia len tak žiť, my vieme skvele hubiť. Vyhubili sme hmyz intenzívnym poľnohospodárstvom a tonami chémie. A výsledok? Spustil sa desivý dominový efekt. Nie je hmyz, takže miznú vtáky, vrabce sú dnes na pokraji vyhynutia, v Európe zmizli stovky miliónov vtákov, pretože ich mláďatá jednoducho nemajú čo žrať.
Namiesto toho, aby sme polia nechali dýchať, vymýšľame technologické nezmysly. Chémia sa na polia sypala už dávno pred nariadeniami z Európskej únie. Lenže kedysi bol základom poľnohospodárstva stále maštaľný hnoj, pôda mala život a jedla bolo pre všetkých dosť. Potom ale úradníci zistili, že kravy prdia a grgajú metán. Výsledok? Chovy sa likvidujú, prirodzený hnoj kvôli byrokratickým limitom mizne a dieru v pôde opäť zapĺňajú len umelé granulované jedy. V Číne už kvôli chemickej likvidácii hmyzu ľudia lezú po stromoch a opeľujú kvety ručne štetcami, zatiaľ čo vedci v laboratóriách vyvíjajú robotické včely. Vyrobíme si obrovský problém a potom ho chceme liečiť ďalším umelým zásahom
Keď „ochrancovia“ vraždia
Vrcholom všetkého sú moderné ekologické organizácie a aktivisti. Česť výnimkám, ale väčšina z nich svojou neznalosťou a fanatizmom planétu skôr ničí. Bojujú za ideológie od zeleného stola, ale chýba im zdravý sedliacky rozum. Ako inak si vysvetliť „ochrancov“, ktorí sú schopní na slepačej farme v noci vypnúť elektrinu, aby zablokovali prevádzku? Nedôjde im, že tým vypnú ventiláciu a tisíce sliepok sa do rána v hrozných mukách udusia? To nie je ojedinelý prípad. Najlepšie na tom je, že títo istí ľudia, čo takto povraždili úbohé sliepky, idú na druhý deň protestovať na námestie proti chovu hospodárskych zvierat a chemickému hnojeniu. Samozrejme, hrdo držia transparenty s heslom „Zachráňte planétu“. Potom prídu domov, vyzlečú si kožené nohavice alebo vyzujú kožené topánky, vojdú do kúpeľne a vezmú svoj obľúbený šampón či mydlo v plastovej fľaši, ktorú po spotrebovaní bez mihnutia oka vyhodia do odpadu. Dajú si teplú sprchu s hrejivým pocitom uspokojenia, ako dnes pomohli zachrániť svet. Je to vizitka ľudí, ktorí sa pasovali do roly záchrancov, ale o reálnom živote a skutočnej prírode nevedia absolútne nič.
Skutoční ochrancovia vracajú život
Tam, kde vládnu skutoční ochrancovia zvierat a planéty, ľudia, ktorí prírode naozaj rozumejú, tam sa nerobia byrokratické zákazy. Tam sa vyhlási rezervácia a vypustia sa do nej divoké kone, zubry alebo bizóny.
A svete div sa, aj tá najviac neúrodná, zanedbaná zem alebo polopúšť sa za pár rokov zmení na zelenú oázu. Živým dôkazom je rezervácia El Uno v Mexiku, kde stáda bizónov svojimi kopytami rozbili stvrdnutú púštnu kôru. Keď prišiel dážď, voda neodtiekla z vyprahnutej krajiny preč, ale zachytila sa v ich stopách, vsiakla hlboko do pôdy a suchá pustatina sa zmenila na úrodnú zelenú prériu. Nemusíme však chodiť ani za oceán. Skvelým príkladom je rumunská časť delty Dunaja, kde na zdevastované a umelo vysušené ostrovy vypustili divoké kone a vodné byvoly. Tieto zvieratá sa váľajú v bahne a vydupávajú v zemi hlboké tûne. Bez drahých ľudských bagrov a projektov tak sami obnovili mokrade a vrátili do krajiny vodu a tisíce vtákov.
Rovnaký zázrak sa stal v českých Miloviciach, kde divoké kone a zubry svojím pohybom a trusom prebudili pôdu tak, že v nej po desiatkach rokov samé od seba vyklíčili stovky druhov vzácnych byliniek. Krajina, ktorú človek svojou chémiou umŕtvil, vďaka prítomnosti zvierat ožíva a drží vodu. To je jasný dôkaz, že zvieratá pôdu neničia, ale liečia.
Ide to aj inak. Tichá zodpovednosť
Skutočná ochrana prírody totiž nekričí na demonštráciách ani nevypína ističe. Začína doma, bez veľkých gest. Sám sa snažím žiť v maximálnom súlade s tým, čo nám príroda dala. V mojej domácnosti nenájdete okrem jedlej soli žiadnu chémiu. Perieme v biologicky odbúrateľných prostriedkoch, rovnako tak umývame riad. Používame iba tuhé rastlinné mydlá bez plastových obalov.
A lieky? Už si ani nepamätám, kedy som nejaké potreboval. Kým som ich bral, bol som stále chorý. Nahradil som ich bylinkami a telo si poradilo samo. Presne ako tá príroda. Keď jej nediktujete, čo má robiť, a prestanete ju otravovať jedmi, ukáže vám svoju neuveriteľnú silu.
Ak chceme, aby tu naše deti mohli žiť, musíme odhodiť tie prázdne heslá. Prestaňme sa snažiť prírodu prerábať na svoj obraz. Najviac jej pomôžeme vtedy, keď do nej prestaneme systematicky vŕtať a necháme ju jednoducho žiť.
