Musím uznať, že návrat do práce mi veľmi prospel. Síce som sa zrútila pomaly pri každom, kto sa ma opýtal, ako sa mám, ale aj to je terapia. Vraciam sa z práce, doma vládla typická večerná pohoda, až na tatkove frfľanie, ktorému som však nevenovala veľkú pozornosť. Sadnem si za počítač, do izby vletí mama ako víchor. V ruke košík na bieližeň, v ňom deka. A na deke sa vyvaľuje šteniatko. Kým mi došlo, čo sa deje, mama odpochodovala z izby a ja som v izbe ostala sama. Havinka som vybrala a v tej sekunde mi došlo, že toto je to stvorenie, ktoré ma dostane z mojich depiek. A tak aj bolo.
Moju maminu si Puky získal hneď. A môjho ocina - veľkého odporcu psov v byte, asi za 5 minút. Milovala som každú jednu prechádzku s mojim malým mopslíkom, každé jedno ranné vstávanie, každú jednu mláčku som s láskou vyčistila. Toľké roky som túžila po psíkovi, ale on si ma vybral až v mojich dvadsiatichdvoch rokoch. Dokonalé načasovanie. Mala som komu dať lásku a on mi ju vracal dvojnásobne.
Vrátil do môjho života radosť a úsmev, a je tak tomu aj dodnes. Ďakujem za každú voľnú chvíľu, ktorú môžeme byť spolu a za každé jeho spokojné chrápanie, ktoré počuť aj cez dvoje zatvorené dvere. Keď je chorý, som chorá aj ja, keď je spokojný, som šťastná aj ja. Ďakujem mojim rodičom, ktorí ho berú ako svoje vnúčatko a starajú sa o neho, keď ja nemôžem. Ďakujem im, že všetky moje cvičiace metódy vyšli nazmar, ďakujem, že ho tak dokonale rozmaznávajú. A že sa skromne tlačia na štvrtine gauča, aby môj Puky mohol ležať natiahnutý cez jeho trištvrtinu. Som vďačná za všetky ohryzené nohy zo stola, obžužľané papuče a rozžuté dva mobily.
Je to náš miláčik a nedali by sme ho ani za svet. Môžeme si iba priať, aby bol s nami čo najdlhšie. Aby mi raz stúpal po svadobných šatách a strážil moje deti.
