Cítiš tú vôňu?
Prichádza jar.
Teplé lúče slnka nesmelo vykúkajú
spoza rozkvitajúcich stromov
a mne sa odrazu zachcelo tancovať.
Pamätaš?
Viem, je to už dávno.
Mal si vtedy o čosi menej vrások
a celý svet ťa poznal ako bláznivého človeka.
Obaja sme boli blázniví.
Bláznovstvo.
Čo je to vôbec?
Správanie vymikajúce sa spod normálov spoločnosti?
Nie.
Bláznovstvo je odvaha vzoprieť sa tým,
čo sa naučili prispôsobovať.
Zabudli aký je význam slova snívať,
uverili, že všetko krásne je len ilúzia.
Človek si dokáže zvyknúť na čokoľvek,
pokiaľ nie je bláznivý.
A práve tie prekliate zvyky
z neho robia čosi neľudské.
Hrôzostrašné monštrum.
Aké by to bolo
keby sme boli všetci rovnakí?
Bezduché bytosti nepociťujúce bolesť ani strach,
nekonečné šťastie zamilovaných,
nádhernú bezstarostnosť
či zúfalstvo z neopätovanej lásky.
Každý blázon je jedinečný.
Má odvahu žiť,
nie napodobňovať životy iných.
Sníva a je mu báječne.
No zrazu niekto
svojvoľne zatiahne oponu
a všetkým snom je odrazu koniec.
Aké smutné.
A hlúpe.
Pamätáš?
Hovorieval si,
že pravda je len jedna.
Pravdu sa oplatí nájsť
a rovnako má význam za ňu bojovať.
Pravda je ukrytá hlboko v nás,
treba len pozorne načúvať
a sama časom vypláva na povrch.
Viem je to už dávno.
Obaja sme sa zmenili.
Akoby sme z ničoho nič
prestali byť blázniví.
Každý deň spomínam
na tie nezabudnuteľné okamihy.
Obyčajné maličkosti v živote
dvoch jedinečných ľudí.
Nezmyselné telefonáty
so zárukou dlhotrvajúceho úsmevu,
prosté slová pre niekoho
znamenajúce tak veľa.
Nekonečné tajomstvá,
pocit, že stačí, aby človek chcel
a život začne byť opäť krásny.
Prichádza jar
a mne je odrazu akosi smutno.
Nehybne ležím v tráve
a spomínam na dni
keď ešte vzduch voňal
bláznovstvom.
Chýba mi čas,
kedy nám svet mlčky závidel,
že my dvaja sme ešte stále trochu iní.
Tak nádherne a rovnako iní.
Milo blázniví.
