Sedela na posteli a cítila ako jej po chrbte steká šteklivý prúd studeného potu. Márne sa snažila vybaviť si v hlave celistvý obraz toho, čo jej ešte pred malou chvíľou sužovalo myseľ. Ten desivý sen zmizol ako para vychádzajúca z úst v to mrazivé novembrové ráno. Mala pocit, akoby za tých posledných pár hodín spánku zostarla najmenej o desať rokov. Zmrznutými nohami nahmatala neďaleko pohodené papuče a rozmazaným pohľadom sa snažila zaostriť na štyri cifry žiariace kdesi spoza obrovského neporiadku na písacom stole. 5:48. Budík mala nastavený na pol siedmu. Vedela, že keď sa zobudila len o necelú trištvrte hodinu skôr ako obvykle, už sa jej nepodarí znova zaspať. Zbytočne by ležala v posteli a rozmýšľala nad rozsiahlou administratívou, na ktorú sa už o pár minút bude musieť znova pozrieť. Do noci sedela nad hromadou papierov, ktoré si doniesla domov z práce, ale nad ránom ju zmohla únava a usúdila, že bude asi múdrejšie keď svojmu telu dopraje aspoň krátky odpočinok.
Vstala, zažala malé svetlo a pretrela si oči suchou skostnatelou rukou. Za posledné mesiace neuveriteľne schudla. Mama jej vyčítala, že sa čoraz viac podobá na vešiak na šaty ako na mladú, dvadsaťsedemročnú ženu, ktorá už niekoľko rokov bojuje kdesi medzi prácou a skutočným životom, ktorý žila v čase, keď ešte verila v sny a detské ideály. Keď bola na strednej, zo všetkého najviac túžila po tom stať sa lekárkou, mať manžela, ktorý by jej zniesol aj modré z neba a dve zdravé, šikovné deti. Dievčatko by chodilo na klavír a na husle a chlapec by hral futbal. Ako jeho otec. V lete by chodievali spolu k moru a zimné večery by trávili pred kozubom vo vysokohorskej chate. Ich pes, zlatosrstý retriever, by chodil všade s nimi.
Nie nadarmo sa hovorí: človek mieni, pán Boh mení. Realita je totiž na míle vzdialená od toho, čo si kedysi to naivné dievča vysnívalo. Nie žeby v živote nestretla princa na bielom koni, s ktorým si tak detailne vysnívala svoju dokonale šťastnú budúcnosť. Práve naopak. No osud z nejakého nepochopiteľného dôvodu nechcel, aby jej bolo toto šťastie dopriate.
Blúdila tmavým chladným bytom, až kým nenatrafila na kúpeľňu. Pohľad jej padol do veľkého zrkadla nad umývadlom. Kedysi v tejto miestnosti trávila veľa času. Dbala o seba o mnoho viac ako teraz. Bolo o nej všeobecne známe, že u mužov vždy zanechávala ten najlepší dojem. Dnes sa na ňu spoza hromady skla díval ktosi iný. Oči mala večne začervenané od nekonečného hľadenia na monitor, líca vpadnuté a jej najväčšia pýcha, dlhé havranie vlasy za posledné roky celkom stratili prirodzený lesk. No nebol to len zovňajšok, čo signalizoval, že sa s ňou niečo deje. V poslednom čase akoby sa uzavrela do seba. Upriamila svoju pozornosť na prácu a všetko ostatné pre ňu od určitého času prestalo existovať. Priatelia, ktorí ju náhodou stretli na ulici lebo na večerné žúry či vysedávania na káve nemala čas ľútostivo krútili hlavou. Už dávno si nekúpila niečo na seba hoci o peniaze nemala núdzu. Celú večnosť nezablúdila do fitness centra či ku kaderníčke. Všetok čas trávila v ateliéri alebo sama v byte na najvyššom poschodí s výhľadom na vysvietené mesto, v ktorom už síce žila niekoľko rokov, ale aj tak sa cítili stratená a osamelá.
Opláchla si tvár, siahla po zubnej kefke a napokon si zviazala vlasy do provizorného uzla. Nemala rada keď jej pri práci lietali pred očami. Privádzalo ju do šialenstva keď si ich musela pri kreslení stále dávať za ucho a oni nie a nie zostať na svojom mieste. Bola úspešnou architektkou a zároveň i ekonómkou či právničkou pre vlastnú potrebu. Hovorila plynule štyrmi jazykmi a mala vrodený talent na nadväzovanie nových kontaktov.
Už štyri roky sa predierala životom sama, statočne niesla svoj kríž a snažila sa prostredníctvom práce prísť na iné myšlienky. Boli to presne štyri roky, čo prišla o najmilovanejšiu osobu v jej doterajšom živote. Lásku, ktorá prichádza raz za život a zanecháva za sebou nenapraviteľnú spúšť.
Bolo mrazivé jesenné ráno, presne ako toto. Pamätá si na ten deň akoby to bolo len včera. Otvorila oči a prvé čo zacítila bolo teplo človeka ležiaceho vedľa nej. Pohľadný, o čosi starší muž ešte ponorený hlboko do snov už na prvý pohľad dokonale ladil s jej žiarivou tvárou a malými plamienkami v tmavých očiach. Zoznámili sa keď ešte ako sedemnásťročná brigádovala vo firme, v ktorej v tom čase pracoval. Bol taký istý workoholik aký sa stal s odstupom času z nej, no na rozdiel od nej, on mal popri tom dôvod na radosť. Bolo to nečakané, ich láska vzplanula tak náhle, že si to ešte ani oni sami nestihli poriadne uvedomiť a už sa ich ľudia vypytovali na dátum svadby. Bezhlavo sa vrhli do vášnivého vzťahu plného harmónie a porozumenia. Od prvej chvíle plánovali svoju spoločnú budúcnosť.
Kto to vôbec povedal, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch? Niet väčšieho žiaľu ako stratiť milovanú osobu, bez ktorej si človek nedokáže predstaviť svoj život. Prečo sa to muselo stať práve jemu? Prečo nie mne či niekomu koho doma nikto nečaká a kto si už prežil nejaký ten rôčik nazvyš? Kladieme si otázku, no vieme, že odpoveď zostáva naveky skrytá kdesi v premúdrelom vesmíre. Rokmi si človek zvykne, že život nie je vôbec fér. Že to, čo si želá zo všetkého najviac častokrát dopadne úplne inak a jemu nezostáva nič iné, ako sa nečinne prizerať ako sa mu priamo pred očami rúca svet a on kdesi v hĺbke svojho srdca tuší, že sa rúti do záhuby.
Nebolo to ľahké, najmä spočiatku nie. Keď v ten podvečer zazvonil telefón a ona akosi tušila, že čosi nie je v poriadku, neverila, že by sa mu ozaj mohlo niečo stať. Bol predsa skúsený, v horách doslova vyrastal tak prečo by sa k nemu mali zachovať tak kruto a nedať mu nijakú šancu na boj? Život nie je vôbec fér! A my len hlúpo kráčame a neprestajne opakujeme: všetko má svoj zmysel! Vôbec nie. Veď predsa aký zmysel má stratiť najbližšiu osobu bez akéhokoľvek varovania?
Vrátila sa do izby, zhasla lampu a povytiahla roletu, aby vpustila dnu prvé lúče začínajúceho sa dňa. Potom zapálila sviečku neďaleko od veľkej fotografie v ráme stojacej na špeciálnej poličke a pustila sa do nedokončenej práce. Nechcela zabudnúť. Už pochopila, že človek, ktorý raz stretol svoju osudovú lásku na ňu do smrti nezabudne. No nemohla dopustiť, aby jej žiaľ vzal to málo, pre čo bola ešte ochotná žiť. Otvorila spodnú zásuvku stola a začala sa v nej prehrabávať. Po chvíli nervózneho vyhadzovania papierov a drobných predmetov vytiahla akúsi malú knižku. Bola to rozsiahla, ručne viazaná zbierka básní na ktorej obálke stálo: „Láska, ktorá sa zrodí odrazu, sa najdlhšie lieči“.
