Čo sa teda zmenilo? Nová spoločnosť, nové záujmy, nové zážitky, nové úspechy, nové lásky... Život je ako sínusoida. Raz ste hore, inokedy klesnete až na samé dno, aby ste sa potom mohli zase odraziť. Nie nadarmo sa hovorí: mladosť – pochabosť. Ja by som k tomu pridala... naivita. Ale prvotriedna! Vec sa má tak. Zaľúbila som sa. A teda nie do hoci koho! Zamotal mi hlavu práve človek, ktorý mi tak veľmi ovplyvnil život. Nikto to nečakal. Dokonca ani ja sama! Bol o čosi starší a ja som bola práve vo veku, kedy človek ani len netuší čo to znamená, nájsť samého seba. Bolo to nevinné. Čoraz viac som si uvedomovala potrebu nachádzať sa v jeho prítomnosti a on vo mne túto myšlienku zo dňa na deň viac a viac živil. Bol sám a často hovorieval: Nemôžem ľúbiť koho by som chcel. Dokonca nemôžem o nej ani snívať... Bol mojím učiteľom, vzorom, mojou životnou láskou.
Bránila som sa tomu. A ešte ako! Príliš dlho ma ten pocit sužoval. Jedného dňa vyšla pravda najavo. Zdôverila som sa mu, no vzápätí, v tej istej minúte som sa dozvedela, že on moje city opätuje. Srdce mi bilo ako splašené. Tep stúpal závratnou ráchlosťou. Nevedela som, či sa mám vznášať alebo zo zúfalstva vyskočiť z okna. Prešlo niekoľko týždňov. Obaja sme sa snažili ten osudný citový výlev ignorovať a brať náš vzťah čisto kamarátsky, profesionálne. Chvíľu sa nám to darilo, potom prišiel maličký skrat. Opäť sme sa obaja tvárili ako by nič a zase sa veci skomplikovali. Bolo medzi nami zvláštne puto. Nehodili sme sa k sebe ako partneri. No napriek tomu nás toho veľa spájalo. Až z toho išiel strach.
Ako čas plynul, viac a viac sme sa spoznávali. Dozvedela som sa o ňom veľa nepekných vecí, niekoľkokrát mi ublížil. Nie vždy si to uvedomoval, inokedy to bral na ľahkú váhu alebo sa to sanžil obaliť peknými rečičkami. Nedokázala som sa naňho dlho hnevať. Napriek všetkému som verila, že je to dobrý človek. A veru aj je.
Neustále pohľady, sem – tam nenávistné, častejšie tie zamilované, gestá či do očí bijúce žiarlivostné scény. To sa nedá prehliadnuť. Všimlo si to teda aj naše okolie. Tí inteligentnejší tomu prílišnú pozornosť nevenovali. Lenže ostatní sa touto skutočnosťou začali natoľko zaoberať, že im nedalo nejakým spôsobom sa do nej po čase nezaangažovať. Začali sa šíriť nepekné reči, klamstvá a takzvaní „priatelia“ spôsobili viac škody ako osohu. Väčšina z nich sa aj dnes na mňa díva s anjelským pohľadom, o to viac človeka zabolí, aké veci o ňom za jeho chrbtom rozprávajú. A pritom som im nič zlé nespravila!
Vodu človek zahatí, oheň zahasí, ale reči, tie sa šírili, šíria a šíriť budú. Otázkou zostáva, koľkí im v konečnom dôsledku uveria. Je prosté povedať si: jedným uchom dnu, druhým von. No priznajte si, bolo by vám skutočne jedno, že vaša reputácia neustále klesá a priatelia sa vám otáčajú chrbtom len zato, že si niekto z nepochopiteľnej závisti vymyslel nekonečné rozprávky a vrhol na vás nepekné svetlo, hoci v skutočnosti išlo len o nevinnú lásku dvoch nešťastných ľudí? Áno, nevinnú a nepochopenú...
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Dúfam, že som sa dostatočne poučila a chybám, korých som sa dopustila sa v budúcnosti budem vyvarovať. Už viac nebudme hlúpa a naivná. Dospievam. Aj keď nepochybne, nie všetkým by sa to mohlo páčiť...
