Deklaráciou ľudských práv sa v roku 1948 vytýčil krásny etický cieľ, ale politika a biznis išli svojimi cestami. Dnešný stav je, že v politike a biznise sa k ľudským právam, teda k etike, musí prihliadať. Nie je to však podstatná náležitosť, mocipáni prihliadajú len práve toľko, aby sami neskončili na kandelábri v dôsledku zúrivosti davu. Tú však vedia aj umne využiť, štvú nás proti sebe (Divide et Impera), a tak vo verejnom živote dominujú osobnosti akoby vystrihnuté z učebnice o poruchách osobnosti.
Verím, že sa to dá aj inak. Nebude to jednoduché, ani rýchle, ale za to … logické. Ak vás zaujíma, či existuje cesta von z tohto kolotoča, čítajte ďalej. Netvrdím, že mám všetky odpovede, ani, že všetky odpovede, ktoré mám sú správne, ale práve preto by som týmto rád odštartoval verejnú diskusiu na tému ako spraviť zo štátu miesto, kde sa dá žiť.
Každému človeku by sa ľahšie hľadala cesta k šťastnému životu, keby ho nekvárili dve veci. Po prvé, ako zabezpečiť pre seba a svojich blízkych životné potreby v stále horších podmienkach, a po druhé, ako nebyť zavalený bezpočtom hrozných povinností (dane, administratíva, dane, dane, atd.), ktoré zdá sa nemajú žiaden zmysel, lebo štát síce poskytuje elementárne bezpečie a elementárnu slobodu, ale za šialenú cenu. Pri súčasnom zdanení ide štátu viac než polovica všetkého, čo zarobíte. Keď niekedy ide niečo naspäť ku vám, tak musíte preukazovať a dokladovať, skrátka strácať čas a nervy, len aby ste sa k podpore dostali. Niekedy sa ani nedostanete. Načo je to všetko? Je to pozostatok monarchie.
V dnešnej dobe sme tisícročia vzdialený od 20.storočia. Neveríte? Emergentné technológie v oblasti AI, robotiky, energetiky, materiálovej vedy atd, sú na takej úrovni, že spoločnosť by bez problémov mohla tvoriť rámec pre bezpečný a slobodný život pre všetkých, ak by neľpela na starých rárohách. Poďme na ne.
Volebné systémy
Raz za čas si volíme delegátov do spoločenských pozícií, aby výkonávali verejné úlohy. Stanovovali zákony, a v rámci platných zákonov viedli spoločnosť. Ale! Prečo preboha používame volebný systém, v ktorom sa naozaj oplatí klamať, kričať, osočovať, polarizovať a démonizovať? Keďže sa to oplatí, bude sa to diať, teda spoločnosť bude stále viac inklinovať k extrémizmu. Jednému alebo druhému.
Riešenie: zmeniť volebný systém na taký, ktorý dá každému voliteľovi minimálne 2 (ešte lepšie 3) rovnocenné hlasy a k tomu jeden negatívny. Napríklad volebná metóda D21. Vďaka nej budú uchádzači alebo strany, ktoré sa venujú polarizácii a rozoštvávaniu vynulované. Dostanú práve toľko voličských hlasov pozitívnych ako negatívnych. Do popredia vystúpia tí, ktorí sú volení ako alternatíva č.2 a nedostávajú negatívne hlasy. Teda tí, ktorí aspoň do nejakej miery vyhovujú všetkým, držia sa v strede spektra, komunikujú konštruktívne. Ta daááá. Ako by sa asi zmenila ľudská spoločnosť?
Digitalizácia? So yesterday…
Nie digitalizácia, ale UX. Cieľom nie je veci zdigitalizovať a nechať ich absurdne zložité. Všetky interakcie občana so štátom si zaslúžia UX design, tak aby boli nielen digitálne, ale predovšetkým pochopiteľné, praktické a pohodlné. Skrátka PPP.
Riešenie: Budujme občianske iniciatívy, ktorá navrhnú, ako si my občania predstavujeme interakciu so štátnymi službami a potom príjmime zákon, ktorý zaviaže inštitúcie, aby sa tomu prispôsobili. Nemôžeme čakať, že sa budú zlepšovať sami od seba, lebo to bude trvať dlho a bude to zle.
Keď sme pri kultúrnych témach…
Kultúrne témy sú nám predkladané na to, aby nekultúrne témy nebolo vidieť. Kým utíchne krik ohľadom správneho používania záchodov transgender ľuďmi (u nás ich nie je veľa, prečo je to téma?), stihne sa aj ukradnúť, aj skartovať. Ale hlavne - hádame sa ako psi.
Riešenie: Prečo nespraviť veľký portál, kde bude možné položiť “veľké otázky národu”, kde bude možné hlasovať za pomoci čítačiek eID? Ankety sa nebudú uzatvárať a každý človek bude môcť kedykoľvek zmeniť názor. Graf vývoja za / proti v čase môže byť veľmi informatívny pre každého, namiesto kričania na seba v krčme budeme vedieť, aký názor prevláda. Môže byť aj nejaká analytika, napríklad podľa veku, regiónu, pohlavia, vzdelania.
Štátne výdavky
Problém netreba asi popisovať. Je v dostatočne vysvetlený názvom témy.
Riešenie: Každá platná štátna zmluva, s výnimkou tých utajených, by mala byť digitalizovaná pod unikátnym číslom a viditeľná každému, dostupná pre big data AI analýzu. Už vidím, ako sa budú zmluvy robiť na zákazku, keď sa hocikto môže spýtať Clauda, či niekde vidí potenciál pre korupciu.
Ale počkajte, to nie je všetko! Aj každá štátna platba by mala byť realizovaná na blockchaine, s informáciou akej zmluvy / objednávky / faktúry sa týkala. Aby bola naveky dostupná pre akúkoľvek analýzu a preukazovanie. Skôr než ma zlynčujete kvôli súkromiu štátnych zamestnancov - je možné použiť anonymné blockchainy (ako napríklad Monero, alebo nejaké L2 nad Bitcoinom alebo Ethereom). Štát zverejní sumárnu transakciu s mnohými výstupmi, overíme si, že je platná a podľa rozpočtu, ale nebudeme konkrétne vedieť kam išlo koľko. Dá sa nad tým uvažovať?
Štátne príjmy
Príjmy sú vždy malé, aj keď ich nevládzeme platiť. Kedysi som bol trémista. Už som sa vytrénoval na mnohých verejných vystúpeniach a považujem sa preto za ex-trémistu. A preto si aj dovolím úvahu, ktorá jednému zdvihne mandle, a druhú vykotí z kresla.
Riešenie: Zrušme dane a nahraďme ich sponzorstvom.
Pozrite sa, dnes sú zákony priamo kupované vplyvovými skupinami. Deje sa to tajne, zatiaľ čo my, občania, platíme 50% z príjmu štátu, a zo zvyšku ešte DPH a spotrebné dane. Načo? Nech je tvorba verejného rozpočtu systematická a verejná, nech sú v každej kategórii jasne dané životne dôležité a prioritné činnosti na viac rokov. Sponzori môžu smerovať svoje dary buď rozpočtu ako celku, alebo jednotlivým častiam, ak majú ešte nenaplnené chlieviky. Dá sa to pekne vizualizovať - namiesto daňového priznania potiahnete svoj príspevok do požadovaného chlieviku, podpíšete na blockchaine prevod a ešte máte aj dopamín a pocit, že ste podporili spoločnosť.
Veľkí hráči budú sponzorovať veľa. Štát sa stane zvonka reklamným priestorom, budeme vidieť, ktorý mecenáš dáva koľko a kam. Znútra sa stane UX orientovanou službou s transparentným riadením.
Koľko nervov, koľko morálnych dilem odpadne! Prečo mám ja úradníkovi priznávať moje výnosy a preukazovať náklady? Je to nedôstojné, ľudí to núti do ťažkých dilem a dvojtvárnosti. Vytvára to priestor na zneužívanie moci, ktoré sa v realite často naozaj deje . Načo? Nesmierne veľa psychickej energie by sa takto uvoľnilo a pocit šťastia v spoločnosti by vyletel exponenciálne nahor.
Samozrejme, takáto zmena sa nemôže udiať len tak. Viem si predstaviť najprv zaviezť sponzorstvo, potom ho umožniť odpisovať z daní a po niekoľkoročnej praxi môžu byť dane finálne zrušené. Nech je náš svet miestom, kde sa dá človeku žiť. Kde zúfalé davy nevolia pomätených psychopatov, aby to všetko zbúrali.
Peniaze
Štát nesmie mať možnosť tvoriť peniaze. Ani EÚ. To je zastaralý atavizmus z monarchických čias, ktorý sa štáty snažia zachovať preto, aby sa cez ne dalo čo najviac ukradnúť alebo aby sa nemuselo hospodáriť efektívne.
Riešenie: Koniec s monetárnou politikou, infláciou atd. V digitálnej dobe sa nikto nemusí báť, že bude “málo peňazí v obehu brzdiť ekonomiku”. Digitálne peniaze sú nekonečne deliteľné, keby už išlo o toto. Každopádne Bitcoin & Co. s týmto nešvárom zatočí. Pretože v medzištátnom prostredí chýba strážca a samotné štáty nutne potrebujú mechanizmus finálneho zúčtovania, ktorý žiaden z nich nemôže mať pod kontrolou. Najprv získa Bitcoin status rezervnej meny, proti ktorej sa budú vydávať tie štátne, a nakoniec tie štátne zaniknú. Aby som nekrivdil, vidím veľmi pozitívne aj Ethereum a niekoľko ďalších kryptoaktív. Vo svete postkvantovej kryptografie to budú najbezpečnejšie platobné systémy.
Prosím, berte načrtnuté body ako námety na ďalšie úvahy a formovanie diskurzu.
PS: pre krypto anarchistov - prosím napriek tomu, že situácia je stále iná, ako popisovaná vyššie, vždy choďte k voľbám - voliť menej zlé pred viac zlým. Nedá sa rezignovať na legacy systém, pretože je to aktuálne vládnúci systém. Keď nepôjdu voliť ľudia, čo si vážia slobodu, prevážia hlasy tých, ktorým sloboda veľa nehovorí. A potom ani nebude. Vzhľadom k technológiám možno už nikdy.
