V sobotu ráno vyšiel v Denníku N tento rozhovor s Mariánom Leškom.
V tomto rozhovore p. Leško okrem iného hovorí:
„Opäť sme v situácii z roku 1998. Toto nebudú obyčajné voľby, budú to voľby o smerovaní krajiny, o tom, čo z nás bude a kam sa dostaneme. Slovensko je teraz v skupine krajín, pri ktorých sa dá povedať, že krajina má svoju mafiu, to je momentálny stav. Ak by však voľby dopadli tak, že by Smer mohol vo vláde pokračovať, platilo by už, že mafia má svoju krajinu. Toto sú absolútne kritické voľby. Ak počas roka, ktorý nás čaká do volieb, nedôjde k mobilizácii občianskej spoločnosti, a ak každý, komu záleží na osude Slovenska, neprispeje svojím dielom k tomu, aby boli Smer a ďalšie strany porazené, nedopadne to dobre.
V roku 1998 sme sa zmobilizovali tak, že nemečiarovské strany mali po voľbách ústavnú väčšinu. Takto potrebujeme vyhrať voľby aj v roku 2027. Ak nesmerácke hlasy nebudú mať ústavnú väčšinu, niektoré veci sa nebudú dať napraviť alebo sa budú napravovať oveľa dlhšie, než by sa mali. Toto bude náš hlavný slogan: ľudia, uvedomme si, v čom sme, lebo ak sa nespamätáme a neprispejeme, nedopadne to dobre.“
Je to však ešte horšie
Slovensko má pred sebou nepochybne ďalší zo svojich zlomových historických okamihov. Naozaj sa už približne o rok rozhodne o tom, kam Slovensko bude patriť a kam sa historicky v budúcnosti dostane. Paralela s rokom 1998 však, podľa nášho názoru, nedostatočne vystihuje závažnosť situácie. A nielen preto, že v roku 1998 Vladimír Mečiar so svojím HZDS voľby vyhral a len vďaka zjednoteniu spoločnosti a opozície, ktoré je dnes len ťažko predstaviteľné, sa mu nepodarilo zostaviť vládu.
Ten dôvod je iný.
V roku 1998 sme ako spoločnosť čelili snahe o únos štátu smerom k mafii. Marián Leško vníma rovnakú snahu aj dnes. Tento historický vlak nám však už ušiel, pretože mafia už náš štát uniesla. Nie je to možno taká tá „hrubokrká“ mafia ako za Mečiara, o to je však nebezpečnejšia. A je určite veľkou historickou úlohou našej občianskej spoločnosti zastaviť ju rovnako, ako sme zastavili tú mečiarovskú.
To však nebude stačiť.
V pozadí totiž číha ešte horší nepriateľ, než je mafia
Garnitúra, ktorá nám vládne, neskrývane kolaboruje so stále okatejšie stalinistickým režimom vládnucim v Ruskej federácii. Tej Ruskej federácii, ktorá je priamym nástupníckym štátom Sovietskeho zväzu a ktorá vedie dobyvačnú a zločineckú vojnu proti nášmu susedovi – Ukrajine.
Smer sa zároveň vnútropoliticky neštíti koketovať s fašistickým hnutím Republika, k čomu sa tiež núka historická paralela – stačí si spomenúť na rok 1939, kedy Hitler so Stalinom spoločne napadli a rozdelili si Poľsko. Boľševizmus a fašizmus totiž k sebe, hoci sa neraz tvária ako úhlavní nepriatelia, vždy mali bližšie, než si bola ktorákoľvek z týchto genocídnych ideológií ochotná priznať.
Voľby v roku 2027 teda môžu reálne dopadnúť spojením boľševistického Smeru s fašistickou Republikou. Víťazstvo takéhoto červeno-hnedého extrémizmu by znamenalo omnoho vážnejšie ohrozenie demokracie, než akákoľvek mafia.
Ako z toho von?
Jediným riešením je poraziť obe extrémistické strany rovnako, ako sme v roku 1989 dokázali poraziť komunizmus samotný. Titulný obrázok tohto článku ukazuje jasnú cestu – občianska spoločnosť sa musí spojiť v požiadavke na takú zmenu Ústavy, ktorá raz a navždy nasmeruje Slovensko na trajektóriu vyspelých demokracií a preč z gravitačných pascí všetkých typov politických extrémov.
Ak sme totiž v roku 1989 odmietli ústavne zakotvenú vládu jednej strany, čo si mnohí predtým, než sa to stalo, nedokázali ani len predstaviť, môžeme rovnako významnú zmenu dosiahnuť znova. Rovnako ako vtedy sme totiž v situácii, ktorá si vyžaduje aktivizáciu demokratickej občianskej spoločnosti a ústavnú koncovku.
Marián Leško má teda absolútnu pravdu, ak hovorí: „Ak počas roka, ktorý nás čaká do volieb, nedôjde k mobilizácii občianskej spoločnosti, a ak každý, komu záleží na osude Slovenska, neprispeje svojím dielom k tomu, aby boli Smer a ďalšie strany porazené, nedopadne to dobre.“
Jediný rozdiel je v tom, že sa hrá o oveľa viac, než v roku 1998.
