Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť IVb)

...alebo kto to porazil nacistov?...

Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť IVb)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

Tanky a lietadlá dodané sovietom západnými spojencami boli nezriedka vnímané ako najznámejšia časť vojenskej podpory. Bola to významná pomoc, ale zďaleka nie jediná. V blogu Pekný kráľ som písal o víťazstve postavenom na azda jedinej výhode Angličanov pri Azincourt – dlhých lukoch. Tá bitva však bola pred 600 rokmi. Od tej doby sa vojny zmenili a dnes o víťazstve rozhodujú stovky drobných detailov. Drobných, ale podstatných. Pozrime si niektoré z nich. 

Tesne po útoku nacistov na ZSSR vyvstala spojencom otázka, ako zásobovať sovietov. Najkratšia cesta viedla severnou námornou trasou cez Atlantik a Nórske more do Murmanska, ale bola najnebezpečnejšia. Ostatne 85 obchodných a 16 vojnových britských lodí potopených Nemcami a stovky britských námorníkov, ktorí zahynuli pri pomoci ZSSR sú toho jasným dôkazom. Preto sa súbežne riešilo zásobovanie z juhu. Briti zmodernizovali prístavy v Perzskom zálive a Trans-Iránsku železnicu do Teheránu. Stade viedli cestné trasy Teherán – Ašchabad, Teherán – Baku, Teherán – Ordžonikidze. No ak sa už tovar dostal na územie ZSSR, rýchlo sa prišlo na fakt, že sovietske železnice nie sú schopné prepravovať ťažké transporty. Takže ešte v roku 1941 prichádza do ZSSR tím amerických technikov, aby v zmysle návrhov Great Northern Railroad sfunkčnili sovietske trate. Nasledovala úprava tratí na úrovni 622 tisíc ton dodaných koľajníc (čo je 5.500 km tratí), signálne zabezpečenie železníc na dĺžke 10 tisíc km (keďže do tej doby sa železnice v ZSSR riadili vlajkami, alebo princípom šialených rozostupov medzi vlakmi, čo logistiku zabíjalo).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Následne spúšťajú americké firmy ALCO a Baldwin výrobu parných lokomotív konštrukčne upravených pre sovietske podmienky, s prioritou na verzie 2-10-2 triedy „Ea“, aby ich dodali do konca vojny v počte 1.900. K tomu dodávky 66 dieslových lokomotív, 9.920 ks plošinových vozňov, tisíc ks výklopných vozňov a 120 ks cisternových vozňov. A dodávky mohli začať.

Tento typ lokomotív 2-10-2 prioritne dodávali USA sovietom počas vojny (o5m6.de)
Tento typ lokomotív 2-10-2 prioritne dodávali USA sovietom počas vojny (o5m6.de) 

Súbežne s modernizáciou železníc musela prebehnúť modernizácia a navýšenie kapacít v hutníckom priemysle. Ostatne – Rusi dodnes vyvážajú železnú rudu, keďže schopnosť vyrábať kvalitnú oceľ vo veľkých objemoch akosi za celé desaťročia nepochytili. Železo je pomerne mäkký kov nepoužiteľný na praktické použitie, pokiaľ sa nepretvorí uhlíkom a legujúcimi prísadami na oceľ. A v prípade zbraní na vysoko pevnú oceľ. Takže aby sa tak stalo, bolo z USA so ZSSR dodané 9 tisíc ton kriticky dôležitého molybdénu, 7 tisíc ton ferosilícia, 3 tony ferochrómu, 370 ton kobaltového kovu, nikel, wolfrám, zirkónium, berýlium, 12 ton cézia. Taktiež bolo dodaných 9 tisíc ton grafitových elektród do pecí k výrobe kovu a 48 tisíc ton elektród pre galvanické pokovovanie. Dodaný bol aj zinok (34 tisíc ton) a ďalšie položky, ktoré umožnili sovietom vyrábať zbrane, a bez ktorých by bola schopnosť ZSSR pokryť svoje výrobné potreby o viac ako 40% nižšia.

SkryťVypnúť reklamu

Ďalšia kritická surovina dodaná z USA do ZSSR bolo 32 tisíc ton hliníka. Bolo to takmer 60% celovojnovej spotreby hliníka v ZSSR, ale predovšetkým bez tejto dodávky by výroba stíhacích a bitevných lietadiel v ZSSR bola o 50% nižšia. A tu si treba v súvislosti s lietadlami uvedomiť ďalšie tri dôležité fakty:

  • USA dodali 12 tisíc ton etylénglykolu, čo je objem nemrznúcej zmesi pre 250 tisíc leteckých motorov

  • USA dodávali pre letecké motory vysokooktánový benzín, ktorí sovieti robiť jednoducho nevedeli. Preto v sovietskych stíhačkách bol tankovaný benzín priamo dodaný z USA (720 tisíc ton), alebo benzín dodaný z USA (1.117 ton vysokooktánového benzínu 95 – 100) miešaný s ruským benzínom na hranu použiteľnosti, alebo 1.161 ton benzínu použiteľného pre stíhačky vyrobili v Baku po dodaní americkej technológie. Skrátka – bez tejto dodávky benzínu by životnosť leteckých motorov sovietskych stíhačiek bola fatálna

  • USA dodali sovietskemu letectvu 2.379 kompletných palubných rádií, 6.900 rozhlasových vysielačov, tisíc rádiových kompasov, 12 tisíc sluchátok

Tým pádom mohli byť sovietske stíhačky konečne vybavené funkčným komunikačným systémom, čo bol základ akéhokoľvek budúceho úspechu vedenia leteckých súbojov. Navyše USA dodalo sovietom 370 leteckých radarov, čím účinnosť komunikácie výrazne vzrástla.

A ak už sme pri komunikačných systémoch, USA dodali 29 tisíc rádiových staníc pre pozemné vojská vrátane 2.092 veľkých 400W rádiostaníc SCR-399 na podvozkoch Studebaker, vďaka čomu bola zaistená komunikácia na fronte. Plus k tomu 11 tisíc prenosných rádiových staníc SCR-284, vyše 600 tisíc telefónnych súprav, 600 telegrafných staníc, takmer 2 milióny kilometrov telefónneho drôtu a pod. Behom pár mesiacov dostalo USA Červenú armádu čo sa týka komunikačných možností na úroveň armády nemeckej. Myslím, že každý kto sa obtrel o armádu chápe, aký význam mali tieto dodávky pre ZSSR.

SkryťVypnúť reklamu

400W rádiostanica SCR-399 na podvozku Studebaker
400W rádiostanica SCR-399 na podvozku Studebaker 

Ak už boli spomenuté rádiové stanice pre lietadlá a pozemné vojsko, nesmie sa zabudnúť na 15 tisíc rádiových staníc dodaných do sovietskych tankov. Tu si treba uvedomiť, že v roku 1941 mali vysielačky iba veliteľské tanky, aj to nekvalitné a s krátkym dosahom. Preto sa používala medzi veliteľským a ostatnými tankami komunikácia signálnymi vlajkami postavená na veľmi striktnom spôsobe riadenia vozidiel s minimálnou mierou improvizácie. Takže ak kolóna sovietskych tankov bola napr. prepadnutá nepriateľom zboku, sovieti to zistili neskoro a neboli schopní sa koordinovať. Čo by sa asi tak dialo v prípade zničenia veliteľského tanku, radšej nemyslieť.

SkryťVypnúť reklamu

Kolóna sovietskych tankov s veliteľským vozom
Kolóna sovietskych tankov s veliteľským vozom 

Samostatnou, a rovnako dôležitou kapitolou boli dodávky nákladných vozidiel. USA dodalo počas vojny do ZSSR 375 tisíc nákladných vozidiel, 50 tisíc džípov, 35 tisíc motocyklov, 8 tisíc traktorov. Tu si treba uvedomiť, čo do vojny jazdilo po ZSSR v rámci vlastnej výroby – GAZ AA (ako licenčný Ford AA vyrábaný od 1932 do 1946), GAZ AAA (ako licenčný Ford AAA vyrábaný od 1933 do 1943), ZIS 5 (licenčne upravený z Brandt AMO vyrábaný od 1933 do 1955) a ZIS 6 ako trojnápravová verzia ZIS 5 vyrábaná od 1933 do 1941. Všetky 4 typy boli vyrábané masovo, a aj keď už boli technicky zastaralé, stále boli použiteľné. Navyše pred vojnou americké firmy postavili viacero automobilových firiem v ZSSR – v Samare firma Holley, v Jaroslavli firma Seiberling, okrem toho aj Studebaker a pod.

Sovietmi vyrábané americké vozidlá GAZ AA, GAZ AAA, ZIS-5 a ZIS-6
Sovietmi vyrábané americké vozidlá GAZ AA, GAZ AAA, ZIS-5 a ZIS-6 

Po prepadnutí ZSSR začali relatívne rýchlo z Británie a USA dodávky nákladných vozidiel, ktorých výhodou oproti uvedeným sovietskym typom bolo to, že boli výrazne modernejšie, no predovšetkým išlo o vojenské špeciály. Vďaka tomu si rýchlo našli využitie, ktoré bolo pre sovietsku armádu zásadné – nosiče raketometov, ťahače a cisterny.

Už v zime 1941 boli dodané sovietom britské nákladné vozy Austin K6, na ktorých sa následne testovali prvé Kaťuše M-13-16. Hneď začiatkom roka 1942 začali prichádzať do ZSSR vozidlá Chevrolet G-7117, ktorých napokon bolo dodaných 60 tisíc, a boli prvými vozidlami, na ktoré sa nasadzovali Kaťuše BM-8-48 a BM-13-16.

Chevrolet G-7117 + BM-13-16
Chevrolet G-7117 + BM-13-16 

Od roku 1942 sa taktiež používal na testovanie raketometov model Ford-Marmon.

Ford-Marmon + BM-13-16
Ford-Marmon + BM-13-16 

Najvýznamnejší nákladný automobil dodaný do ZSSR bol Studebaker US6, ktorý sa v apríli 1943 stal hlavným nosičom ruských raketometov Kaťuša. Toto vozidlo bolo dodané v počte 152 tisíc (6x6 ako aj 6x4), pričom sa stalo najpoužívanejším vozidlom Červenej armády. Jeho význam však nebol iba ako nosič raketometov, ale predovšetkým ako cisterna zásobujúca tankové vojská.

Studebaker US6 s raketometmi Kaťuša
Studebaker US6 s raketometmi Kaťuša 

Studebaker sa stal do značnej miery symbolom sovietskeho víťazstva. Delostrelec Iľja Marjasin napísal: „...Studebaker si zaslúži pomník rovnako ako náš slávny tank T-34...“ Poručík Pavel Gurjevič zo 6. samostatného gardového mínometného práporu porovnával Studebakery so sovietskymi vozmi ZIS-5 a GAZ-AA: „...Studebaker bol, samozrejme, lepší. ZIS bol dvojnápravový a zastavil sa, ak bola cesta zlá. Studebaker však bolo terénne vozidlo s pohonom predných aj zadných kolies. Navyše bolo manévrovateľnejšie. V močiaroch Karélie Studebakerovci nikdy nemeškali...“ A signalista Semjon Bredo dodáva: „...Bolo tam veľa nákladných áut, ale uviazli na cestách a museli byť vytiahnuté z blata doslova ručne. Americké nákladné vozidlá Studebaker boli záchranou. Prišli s oceľovým káblovým navijakom nad predným nárazníkom ... Nákladné vozidlo sa mohlo vytiahnuť, pokiaľ bolo k čomu pripojiť koniec kábla, a mohlo by ťahať aj iné nákladné vozidlá. Mať jedného alebo dvoch studebakerov v kolóne bol rozdiel medzi úspechom a neúspechom...“ Studebakery boli sovietmi veľmi obľúbené. Kabína priestranná, vnútri možnosť pospať. Jediná nevýhoda bola že vozidlo vyžadovalo kvalitnejší benzín.

 Studebaker ako klasické nákladné auto, ako ťahač dela aj ako pojazdná opravárenská autodielňa
Studebaker ako klasické nákladné auto, ako ťahač dela aj ako pojazdná opravárenská autodielňa  

Okrem ťažkej techniky boli dodané sovietskej armáde tisíce ľahkých terénnych vozidiel, ktoré sa stali základnými ťahačmi sovietskeho delostrelectva. Išlo hlavne o typy Willis MB a Dodge WC52. Celkový objem dodaných vozidiel do ZSSR bol počas vojny výrazne vyšší ako bola celá sovietska výrobná kapacita nákladných vozidiel. Vďaka americkým vozidlám fungovalo v Červenej armáde raketometné delostrelectvo, vďaka tažkým ťahačom Studebaker, Harvester či GMC fungovalo ťažké delostrelectvo, vďaka ľahkým terénnym vozom fungovalo protitankové delostrelectvo a tankové vojská boli držané v chode americkými cisternami..

Ťahače sovietskeho delostrelectva - Willis MB, Dodge WC52 a Studebaker
Ťahače sovietskeho delostrelectva - Willis MB, Dodge WC52 a Studebaker 

Až 20 tisíc amerických vozidiel bolo použitých ako nosiče pod Kaťuše. Generál Razuvajev zhodnotil americkú pomoc v podobe automobilov nasledovne: „...V mojej armáde neboli takmer žiadne naše vozidlá. Armádu zabezpečovali najmä americké vozidlá. Išlo o Studebakery, Fordy, Dodge a ... džípy. Všetko naše delostrelectvo a muníciu viezli Studebakery. Boli na nich nainštalované takmer všetky naše impozantné Kaťuše. Boli veľmi výkonné a bezproblémové. Žiadna špina pre nich nebola prekážkou. Navijak namontovaný na prednom nárazníku umožnil dostať sa z akéhokoľvek močiara bez pomoci. Každý, kto prešiel vojnovými cestami, dobre vie, akú úlohu zohrali tieto zázračné stroje vo vojne...“

Studebaker US6-U2 BZ-35 Tanker
Studebaker US6-U2 BZ-35 Tanker 

Ak už boli spomenuté raketomety, nutné je spomenúť aj muníciu. USA dodali do ZSSR 46 tisíc ton dynamitu, 140 tisíc ton strelného prachu, 146 tisíc ton TNT, čo v sumáre znamenalo viac ako tretinu celkovej spotreby sovietov vo vojne. K dodávkam munície, a nielen tej sa vyjadril po skončení vojny maršal Žukov: „...Teraz sa hovorí že spojenci nám nepomohli, ale nemožno poprieť, že Američania nám dali toľko materiálu, bez ktorého by sme neboli schopní ... pokračovať vo vojne... nemali sme výbušniny ani pušný prach, nemali sme čím nabíjať naše zbrane... a koľko nám dali ocele?... ako by sme mohli vyrábať naše tanky bez americkej ocele?... bez amerických áut by sme nemali ako ťahať naše delá...“

Ruský historik Boris Sokolov napísal : „...Aby sme mohli skutočne posúdiť význam Lend-Lease pre sovietske víťazstvo, stačí si predstaviť, ako by Sovietsky zväz musel bojovať, keby neexistovala pomoc... bez Lend-Lease by Červená armáda nemala asi tretinu munície, polovicu svojich lietadiel alebo polovicu svojich tankov. Okrem toho by bol neustály nedostatok ...  pohonných hmôt. Železnice by sa pravidelne zastavovali. A sovietske sily by boli oveľa horšie koordinované s neustálym nedostatkom rádiového vybavenia. A boli by večne hladní bez amerického konzervovaného mäsa a tukov...“

Ľudový komisár pre letecký priemysel Šachurin spomínal, ako robotníci v leteckých závodoch vládali pracovať iba vďaka potravinovej pomoci Američanov. USA dodalo 238 miliónov kg mrazeného mäsa, 218 miliónov kg konzervovaného mäsa, milióny kíl kuracieho mäsa, oleja a margarínu, syra či sušeného mlieka. Vojaci i robotníci celé mesiace fungovali iba vďaka potravinám z USA, keďže operáciou Barbarossa sovietske poľnohospodárstvo skolabovalo. USA dodalo aj banány, ovocné sirupy a kondenzované ovocie, ale to už k vojakom v zákopoch nedorazilo, keďže to požrali súdruhovia na ústredí.

Všetky vyššie uvedené dodávky zbraní a tovaru boli síce významné, ale boli dve položky ktoré boli ešte významnejšie – náhradné diely a palety. Značná časť techniky používanej v ZSSR bola totiž technika alebo kúpená z USA, alebo vyrábaná sovietmi na základe amerických licencií, alebo to bola americká (...nemecká / francúzska...) technika na chrapúňa súdruhmi opajcnutá. A táto technika sa vo vojne poškodzovala. Sovieti síce mali závody, ktoré mali ohromnú výrobnú kapacitu a po roku 1942 chrlili nové zbrane, avšak ani to nepostačovala vzhľadom na obrovské straty ktoré sovietom spôsobovala nemecká armáda. Preto okrem výroby novej techniky fungovalo v ZSSR mnoho opravárenských podnikov, a tie vyžadovali množstvo náhradných dielov (častokrát v podobe motorov, prevodoviek, rámov, elektromotory, kolesá, batérie...). Dnes, s odstupom mnohých desaťročí od vojny na území ZSSR viacero odborníkov zhodne tvrdí, že významnými príčinami neúspechu na strane Nemeckej armády boli nevýkonná logistika a tragický nedostatok náhradných dielov.

Druhý zázrak spojeneckej pomoci mal podobu obyčajnej drevenej palety. Dnes sa to síce nezdá, ale v dobe vojny, keď častokrát rozhodovala rýchlosť, akou sa výzbroj dostane na front, bolo zásadné za aký čas sa vyloží tovar z vagóna. Tovar dodávaný spojencami bol nakladaný na palety a manipulácia s týmto tovarom (loď - auto v Perzskom zálive, auto – vlak Teherán – ZSSR, vlak – auto v rámci ZSSR na miesto určenia) trvala mnohonásobne rýchlejšie. Dalo by sa pokračovať ďalšími položkami – liekmi, obväzmi, vitamínmi a pod., ale to nemá zmysel. 

Dňa 5.7.1943 začala v oblasti Kurska operácia Citadela. Bol to posledný pokus Hitlera zvrátiť priebeh vojny na východnom fronte a vrátiť nemeckú armádu späť do ofenzívnych aktivít. Hitler v tejto operácii neuspel. V celej operácii stratil 1.200 tankov oproti 6 tisíc tankov sovietov. V legendárnej tankovej bitke pri Prochorovke Nemci stratili 48 tankov, sovieti stratili 400 tankov. Nakoľko však strata tisíc tankov bola pre Nemecko tragédia a strata 10 tisíc tankov pre ZSSR bola iba nepríjemnosť, Hitler pochopil že stratil svoje ostatné rezervy na východnom fronte, vzdal pokračovanie operácie a časť tankovej armády presunul do Talianska na pre neho významnejší front. Tým sa definitívne víťazstvo v Kurskom oblúku pripisuje sovietom a hlavným hrdinom tohoto víťazstva sa stal sovietsky tank T-34.

Sovietsky? V zmysle toho čo bolo skôr uvedené treba povedať nasledovné: v roku 1930 je náčelník Správy mechanizácie a motorizácie Červenej armády Chalepskij poverený odkúpiť dokumentáciu plus dva prototypy amerického tanku Christie M1931, ktorý v nasledujúcich rokoch v charkovskom závode dotvorili na rýchly tank BT-7 a ten použili na vývoj stredne ťažkej verzie T-34. S použitím viacerých konštrukčných riešení pôvodného amerického návrhu – systém odpruženia, systém náhonu, pohonná jednotka...

Americký tank Christie M.1931 a jeho konštrukčné pokračovanie v podobe sovietskeho ľahkého tanku BT-7M
Americký tank Christie M.1931 a jeho konštrukčné pokračovanie v podobe sovietskeho ľahkého tanku BT-7M 

Tank T-34 sa vyrábal v závodoch postavených Američanmi (Čeljabinsk, Stalingrad), strojmi dodanými Američanmi. Bol vyrábaný z americkej ocele, vybavený bol americkým rádiom, munícia využívala americký pušný prach. Naftu tankoval z amerických cisterien, delostreleckú podporu mu zabezpečovali raketomety na amerických nosičoch, leteckú podporu stíhačky vyrobené z amerického hliníka lietajúce na americký benzín. Len čo sa týka tankovej bitky pri Prochorovke – ak by v sovietskych tankoch neboli americké rádiá, tak by navádzanie sovietskych tankových zborov signálnymi vlajkami viedlo k ešte väčšiemu debaklu (pardón – k ešte menšiemu víťazstvu), aké sovieti utrpeli.

Konštrukčno - vývojová rada A-8 (BT-7M) / A -20 / T-34 model 1940 / T-34 model 1942
Konštrukčno - vývojová rada A-8 (BT-7M) / A -20 / T-34 model 1940 / T-34 model 1942 

Tak kto to vlastne porazil tých nacistov? Sovieti vložili do víťazstva na východnom fronte to, čoho mali najviac a čo si vážili najmenej. Ľudí. Všetko ostatné bolo s väčším alebo menším prispením spojencov, ktorí svojou podporou a dodávkami vykryli stovky kriticky dôležitých oblastí, o ktorých sovieti ani nechyrovali alebo na ich výrobu nemali kapacity. Takže kto to teda porazil nacistov?

Predsa Sovietsky zväz. Lebo tak rozhodla sovietska verchuška, a tak stanovila propagandistický smer na najbližšie storočia – vykresliť sa ako hlavný a dominantný víťaz nad fašizmom a všetko ostatné treba spochybňovať a znevažovať. Skrátka vytvárať alternatívne dejiny formou poloprávd a klamstiev, ako napísal Viktor Kravčenko, ktorý počas vojny koordinoval americkú pomoc sovietom a po vojne emigroval do USA. Zo strany sovietov nemalo ísť iba o falšovanie faktov, či ich svojské interpretovanie, išlo aj o úplné bludy a klamstvá. Niektoré udalosti sa úplne vymazali, vymysleli sa nové. Knihy, písomnosti a dôkazy ktoré nevyhovovali zmizli bez stôp. Žijúci svedkovia zmizli taktiež. Týkalo sa to spojeneckej pomoci sovietom počas vojny, ale aj okupácie ČSSR, vojny v Afganistane či súčasnej agresie na Ukrajine. Scenár stále rovnaký.

Všetka vyššie uvedená pomoc a podpora počas druhej svetovej vojny mierila do Sovietskeho zväzu na základe Dohody o pôžičke a prenájme. Táto dohoda definovala, že spojenci (USA napriamo alebo sprostredkovane cez Veľkú Britániu) dodajú Sovietskemu zväzu „...rôzny tovar a materiál potrebný pre boj...“. Za realizované dodávky sa pritom vyžadovala platba v prípade že dodaný tovar nebol počas vojny zničený, a po vojne sa naďalej využíval. Všetko, čo bolo dodané, a bolo v boji zničené, stratené alebo poškodené, bolo z povinnosti platby vyňaté.

Počas vojny takto realizovalo USA dodávky tovaru v hodnote 50 miliárd USD, z toho pre ZSSR vo výške 11,3 miliardy USD. Kým sovieti boli pod mohutným tlakom nemeckej armády a išli od prehry k prehre, ďakovali spojencom za ich pomoc. Avšak už skoro po stalingradskom víťazstve prišli prvé spochybňovania spojeneckej pomoci. Už v marci 1943 veľvyslanec USA v ZSSR William Standley sa na tlačovej konferencii sťažoval na neúctivé postoje sovietov k západnej pomoci. Následne Averell Harriman píše „...Sovietska vláda pravdepodobne chce skryť, že dostáva pomoc od iných krajín. Je zrejmé, že chce ubezpečiť sovietsky ľud, že Červená armáda vedie túto vojnu sama...“

Vojna skončila a nastalo vyúčtovanie. Z hodnoty 11,3 miliardy USD žiadali Američania zaplatiť 2,6 miliardy USD za to, čo ostalo sovietom nepoškodené. ZSSR platby odmietlo. V roku 1948 USA navrhlo sovietom uhradiť polovičnú sumu po dobu 30 rokov, na čo Stalin vyhlásil, že „...ZSSR plne splatil svoje dlhy za prenájom pôžičiek krvou svojich vojakov...“ V roku 1972 sa jednania o platbách obnovili, pričom ZSSR akceptoval platby vo výške 722 miliónov USD vrátane úrokov. Po ďalšom nesplácaní sa na novej sume dohodli v roku 1990 Bush a Gorbačov, a to vo výške 674 miliónov USD. Táto suma bola napokon uhradená Ruskom v auguste 2006. Takže za pomoc vo výške 11,3 miliardy USD (roku 1945) uhradili Rusi doslova smiešnu cenu.

Už v roku 1947 kolektív sovietskych ekonómov v čele s Nikolajom Voznesenským hodnotil, akou významnou bola západná pomoc pre sovietske víťazstvo. Táto otázka vraj bola kolektívom študovaná hlboko a komplexne, a súdruhovia dali na ňu vyčerpávajúcu, krátku a presnú odpoveď. Tá odpoveď znela „...4,8%...“ a bola uverejnená v knihe „Vojenská ekonomika ZSSR v priebehu druhej svetovej vojny“, kde je uvedené: „...USA ako hlava antidemokratického sveta a bojovník imperialistickej expanzie po celom svete prispeli počas vojny hodnotou, ktorá predstavovala iba 4,8% vlastnej vojnovej produkcie Sovietskeho zväzu, ... veľkosť hospodárskej pomoci spojencov bola v medziach štatistickej chyby..."

Síce súdruh Stalin dal súdruha Voznesenského hneď po vydaní knihy popraviť, ale už nik v ZSSR sa nepokúsil vysvetliť, akou metodikou dotyční súdruhovia prišli k uvedenej sume. A tak je v mysliach propagandou kŕmených rusov zafixované, že pomoc vlastne bola taká malá, že vlastne ani nebola, lebo čo je to 4,8%? Je to akoby niekto porovnával hmotnosť stabilizátora hlavne tanku s hmotnosťou tanku. Tank dnes hodnotu bez stabilizátora nemá, ale čo tam po tom ak môžem niečo znevážiť? V roku 2010 člen ruskej akadémie vied A.N. Sacharov v televízii tvrdí: „...bolo dohodnuté, že USA a spojenci výrazne pomôžu Sovietskemu zväzu prostredníctvom tzv. systému pôžičky a prenájmu... Amerika požadovala platbu v zlate a nie niekedy, ale už behom vojenských operácií, v priebehu samotnej vojny... v tomto zmysle Američania vedeli ako počítať peniaze ... boli úplne bez hanby a cynickí...“ Čo na tom že išlo o klamstvá v priamom prenose, ak je cieľom iného znevážiť a seba vykresliť ako jediného dobrého, udatného, statočného... A klamstvá naďalej pokračujú, a pripája sa ku nim kopec zákonov, ktoré budú trestať v Rusku každého kto by chcel uvádzať niečo iné ako je oficiálna línia.

Hitler svoju vojnu prehral. Prehral, lebo hoc mal najmodernejšiu armádu sveta, bol to blbec. Blbec, ktorému nedošlo, že sa síce dá zaútočiť na veľké územie, ale to sa nedá dlhodobo vojensky ani ekonomicky kontrolovať. Navyše po strategických chybách, po nezfunkčnení vlastného priemyslu a po chybách v logistike nemal do budúcna šancu. A navyše absolútne mu unikol význam spojeneckej pomoci, ktorou západ dlhodobo kryl potreby svojho spojenca. Tento odstavec mimochodom takmer do slova platí aj na aktuálneho blbca útočiaceho na Ukrajinu, kde jediný rozdiel je v tom, že aktuálny blbec nemá najmodernejšiu armádu.

V roku 1943 sa vývoj na východnom fronte začal otáčať. Prichádzali prvé sovietske víťazstvá. A hlavne sovietsky vojenský priemysel, aj za výraznej pomoci západu začal masovo produkovať. Sovieti mali k dispozícii výrobné závody, suroviny, a podporu. Nemci svoje výrobné závody strácali masívnym bombardovaním spojeneckými vojskami, strácali dostupnosť surovín vďaka spojeneckému loďstvu, a stratili i podporu vlastných spojencov (Talianska a Japonska) valcovaných USA a Britániou.

Takže záverom – kto to vlastne porazil nacistov? A skutočne to bol Sovietsky zväz, ktorý mal najväčšiu zásluhu na porážke Hitlera? Odpoveď je jednoduchá, a naznačuje ju Chruščov vo svojich pamätiach: „...takmer všetko naše delostrelectvo malo americký pohon. Dajme všetky autá, ktoré vyrobíme, našej armáde, lebo je to už proste trápne sa na to pozerať : máme tu prehliadku našej armády a všetky autá americké. Skoro celá naša armáda v NDR jazdí na amerických Studebakeroch. Je to zahanbujúce, je to pre nás naozaj trápne. Toľko rokov uplynulo od konca vojny a my sme stále závislí na amerických vozoch...“

Sovietske Kaťuše na Červenom námestí. Na amerických vozidlách Studebaker US6 a  GMC CCKW
Sovietske Kaťuše na Červenom námestí. Na amerických vozidlách Studebaker US6 a GMC CCKW 

Ešte dlho po vojne hľadeli sovieti na Američanmi dodanú elektroniku ako neandertálec na zapaľovač a snažili sa pochopiť ako to tam vnútri funguje. Všetky typy amerických áut sovieti po vojne rozmontovali a skúsili opajcnúť. Niekde sa mierne zadarilo, niekde ani ťuk. Ostatne, známa otázka na súdruhov : čo sa stane ak okopírujem americký Studebaker, len ten bude o tonu ťažší, a mrte horší a o generáciu škaredší? Predsa ZIS-151. A z neho následne ZIL-157... Nuž, autá sa dajú okopírovať, aj elektronika, aj kdejaký výrobok. Len zdá sa že Rusi sa naučili kopírovať aj ľudské povedomie. Už 70 rokov sú Rusi presviedčaní o svojej výnimočnosti v boji proti nacizmu. Preto prekvapia slová Marka Solonina vo videu s názvom „Kto zvíťazil v druhej svetovej?“, kto vie po rusky nech si video pozrie. A pochopí, prečo USA a Británia majú najväčšie zásluhy na porážke nacizmu v Európe.

Nuž a nakoľko si tento fakt Rusi uvedomujú, opakovanie spúšťajú svoje alternatívne dejiny. Napríklad o tom, ako hrdinský národ v pote tváre sťahoval tisícky svojich výrobných firiem za Ural. Čo je samozrejme blud a klamstvo. Postup nemeckej armády bol tak rýchly, že sovieti nestíhali sťahovať ani svojich vojakov a tí padali do zajatia po státisícoch. Ako napísal Viktor Kravčenko: „... Sovietska propaganda narobila veľa hluku okolo evakuácie fabrík z Ukrajiny a Bieloruska na Sibír... V skutočnosti sa z nich premiestnila len malá časť. Nič sa nehovorilo o stovkách podnikov zanechaných Hitlerovi ako dar... Každá fabrika, s ktorou som bol nejako pracovne spojený - v Dnepropetrovsku, Krivom Rogu, Záporoží, Taganrogu - padla do nepriateľských rúk takmer neporušená.. Stalinova pomýlená dôvera v Hitlera bola zodpovedná za to, že sme nechali padnúť do rúk nepriateľa priemysel, ktorý produkoval ročne asi 10 miliónov ton surovej ocele a navyše asi dva milióny ton hotovej ocele. To všetko sa k nám vrátilo v podobe smrtiacich tankov, kanónov, granátov a bômb. Nemenej tragické to bolo aj v iných priemyselných odvetviach...“

Klamstiev ktorými kedysi sovieti a dnes Rusi kŕmia svojich ľudí sú tisíce. V útrpnej snahe odpútať pozornosť od faktu, že boli príliš zaostalí a neschopní, aby nacistov porazili sami. Preto tlačia do hláv svojich ľudí ďalšie a ďalšie obludnosti. Napríklad o tom, aké nesmierne hrdinstvá vykonali v boji proti nacizmu, alebo aké obrovské obete priniesli v boji proti nacizmu. Preto sa na tieto dve skupiny báchoriek pozrieme v ďalších blogoch.

Titulný obrázok: sovietska pechota na amerických džípoch Willis

Nakoľko uvedená téma je pre mnoho čitateľov neznámou, uvádzam časť zdrojov. Ako prvé je spomínané video s názvom "Kto zvíťazil v druhej svetovej?..."

Zdroje:

https://www.youtube.com/watch?v=SjOSW9M1l0M

https://www.solonin.org/article_kak-sovetskiy-soyuz-pobedil-v

https://www.rferl.org/a/did-us-lend-lease-aid-tip-the-balance-in-soviet-fight-against-nazi-germany/30599486.html

https://babel.ua/en/texts/65179-79-years-ago-ussr-entered-the-lend-lease-program-the-us-supplied-it-with-everything-tanks-aircraft-even-stew-and-felt-boots-the-ussr-dragged-with-payment-until-the-collapse-archival-photos

https://www.rbth.com/defence/2016/03/14/lend-lease-how-american-supplies-aided-the-ussr-in-its-darkest-hour_575559

https://www.historynet.com/did-russia-really-go-it-alone-how-lend-lease-helped-the-soviets-defeat-the-germans/

https://press.armywarcollege.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1918&context=parameters

https://www.airuniversity.af.edu/Portals/10/AUPress/Books/B_0012_MURRAY_STRATEGY_FOR_DEFEAT.pdf

https://www.iwm.org.uk/history/operation-barbarossa-and-germanys-failure-in-the-soviet-union

http://www.nadhlad.com/content/stalinove-vojnove-plany-prednaska-marka-solonina-v-bratislave

http://www.airwar.ru/aww2.html

https://weaponsandwarfare.com/barbarossa-to-berlog-soviet-air-force/

http://www.armchairgeneral.com/rkkaww2/galleries/Lendlease/Matilda.htm

https://www.o5m6.de/redarmy/studebaker_us6_u3_bm_13_16.php

https://tanks-encyclopedia.com/ww2/soviet/matilda-ii-in-soviet-service

http://www.warmech.ru/vse_dlia_fronta/153_a.html

http://wio.ru/aces/ace2.htm

https://amikamoda.ru/sk/lend-liz-istoriya-amerikanskoi-voennoi-pomoshchi-sssr-mark-solonin.html

https://www.valka.cz/513-Americke-koreny-sovetskeho-tanku-T-34

https://blog.aktualne.cz/blogy/radek-havelka.php?itemid=8411

http://www.ihist.uran.ru/files/120-letie_G.K._ZhUKOVA_SBORNIK_STATEY.pdf

https://www.benning.army.mil/armor/earmor/content/issues/2014/MAR_JUN/Innocenti.html

https://blog.sme.sk/ludekkratochvil/veda-a-technika/vznik-rychlych-tank-tank-bt-2

https://www.armyweb.cz/clanek/vyznam-dodavek-lend-lease-do-sovetskeho-svazu

Juraj Kumičák

Juraj Kumičák

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  71
  •  | 
  • Páči sa:  1 285x

Názorovo som väčšinou na strane menšiny. Názor väčšiny väčšinou nemám rád. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradenéVojnové príbehy

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

278 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

47 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu