reklama

Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť I)

... alebo ako si sovieti svoj priemysel vybudovali...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (92)

Celé desaťročia sme boli v súvislosti s dejinami ZSSR či Ruska obeťami klamstiev, poloprávd a propagandy. Bludy formovali náš pohľad na najväčší, najstatočnejší a najjedinečnejší národ, kde zajtra už znamenalo včera, a kde hrdinstvá a výsledky sme chodili obdivovať na všakovaké vystavky dostiženij narodnovo chozjajstva. Podsúvali sa nám informácie cielene vykresľujúce sovietov v tých jediných správnych pozíciách, a porovnávania so západom boli citlivo fokusované k jasným víťazstvám socializmu nad vykorisťovateľmi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Že tu dačo nesedí, chápali mysliaci ľudia pri každodennom sledovaní sveta okolo seba. A tí, ktorí mali možnosť žiť nejakú dobu v ZSSR, vracali sa s mierne zmiešanými pocitmi. Kombinácia cielenej propagandy, mnohoročného vymieľania mozgov, nízkeho intelektu a nulového kritického myslenia spôsobili, že dnes ruská propaganda slávi úspechy v podobe svojich podporovateľov u seba i u nás. A pritom stále ide o to samé – klamstvá, s cieľom vytvoriť pocit alternatívnej reality, odtrhnutej od pravdy.

Sledujúc ruské správy človek denno denne je konfrontovaný s takými obludnosťami, že si nevdojak musí povedať, že tomu dokážu veriť iba úplne vymletí magori. Žiaľ, je to tak. Pri príprave predchádzajúceho blogu som napr. narazil na text jedného presvedčeného Rusa : „...Nebol to ZSSR alebo Stalin, kto rozpútal vojnu, ale Hitler, ktorého Západ zrodil, vychoval, priviedol k moci, a to konkrétne USA, Anglicko, Francúzsko. Pomohli Hitlerovi oživiť nemeckú ekonomiku: odpustili dlhy, poskytli pôžičky, investovali miliardy dolárov a vybudovali desiatky vyspelých tovární tej doby. To všetko v záujme Hitlera, ktorý rozpútal vojnu proti prvému socialistickému štátu proti ZSSR..."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Preto neprekvapil Putinov prejav z februára 2022, kde zdôvodňujúc vojnu proti Ukrajine tliachal sprostosti o tisícročnej ruskej ríši. Taká neexistuje. Keď švédski Vikingovia kmeňa Rusov založili Kyjevskú Rus, netušili, že im raz nejaký Slovania z močiarov ukradnú ešte aj názov pre svoj národ, nielen ich históriu.  Dedičstvo Kyjevskej Rusi rozvíjali Ukrajinci pod štátnymi útvarmi, v ktorých žili, resp. v rámci kozáckych mestských štátov v dobe, keď dnešní Rusi sa v bažinách navzájom podrezávali v snahe zapáčiť sa Tatárskym vládcom. A v tom je problém – čo urobiť s národom, ktorý hodnotovo a mentálne ostal ukotvený v časoch Zlatej hordy? Čo urobiť s národom, ktorý bol tak neschopný a nemožný, že až hrôza? Balamutiť. A klamstvami vytvoriť pocit výnimočnosti. Tak silný pocit výnimočnosti a presvedčenia vo vlastnú genialitu, že akýkoľvek iný názor je urážkou, snahou o poníženie, útokom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A v tomto propagandistickom štýle si vytvorili Rusi pár nedotknuteľných kultov. Jedným je slovo POBEDA. To slovo je sväté, a pre to slovo je nutné urobiť čokoľvek. Lebo iba veľký národ je predurčený k veľkým vítazstvám. Víťazstvám za akúkoľvek cenu. Za cenu obetí, klamstiev, podvádzania. A je jedno či sa jedná o víťazstvo vo vojne, v hokeji, alebo názorovej diskusii. Víťazstvo je nutné. A ak sa náhodou neudeje, súpera treba zabiť. Alebo aspoň opľuť. Alebo aspoň nenávidieť a škrípať zubami. Dopujeme v športe? Je to v poriadku, lebo POBEDA. Vraždíme deti a civilistov vo vojne? POBEDA. Niekto mal iný názor a my sme ho presviedčali novičokom? POBEDA. Takí sú Rusi. Majú to v kostnej dreni. Vnútorné presvedčenie o vlastnej výnimočnosti, svoje nedotknuteľné kulty, a nekonečnú nenávisť ku každému, kto ich chce ponížiť. Napríklad iným názorom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozrime sa teda spolu na jeden z ich kultov, a to je ich víťazstvo vo vojne. Tej veľkej vojne v 40-tych rokoch. A aby veci dávali zmysel, musíme trocha načrieť do minulosti. Názov blogu je o Rusoch, hoc mnohé sa bude týkať ZSSR. Ale nik iný ako Rusi si z vlastných zlyhaní, hlúposti a úbohosti nevytvorili takú modlu. Diel prvý, aj vo väzbe na citát vyššie – ako si sovieti svoj priemysel vybudovali.

Obdobie Ruska do boľševickej revolúcie sa nieslo v znamení množstva vládcov, z ktorých iba malý počet bol osvietený a ťahal Rusko niekam dopredu. Reformy v tej dobe realizované sa týkali väčšinou armády, lebo úplne otvorene, ak nejaký ruský vládca neviedol nejakú vojnu, tak ho Rusi ako vládcu ani nevnímali. Ničmenej reforma krajiny v oblasti priemyslu, bankovníctva či dopravnej infraštruktúry nejestvovala (až na Petra I., vykonaná adekvátne svojej doby), kým na trón v roku 1855 nezasadol Alexander II. Ten nielen že zrušil nevoľníctvo, a zreformoval školstvo, cirkev či súdnictvo, ale za jeho panovania bolo v Rusku založených 357 akciových spoločností, z toho 163 tovární. Bol to pokrokový cár, a preto bol časťou Ruska nenávidený ako príliš novátorský, a časťou Ruska nenávidený ako pomalý a váhavý reformátor, a tak ho tí druhí zavraždili. Moc si nepomohli, keďže ho na tróne vystriedal jeho syn, ducha mdlého, zato nábožne zapáleného, ktorý liberalizmus považoval za odporný a reformy svojho otca za príliš revolučné.

Každopádne vďaka Alexandrovi II. vznikli na území Ruska prvé silné priemyselné oblasti. Napríklad Donbas. Obrovské územie rozprestierajúce sa v Doneckej a Luhanskej oblasti, bohaté na uhlie. Až tak bohaté, že v roku 1869 britská spoločnosť Millwall Works Co. postavila na Donbase oceliarne, a miesto tejto fabriky začali domáci nazývať Juzovka, po jej zakladateľovi Johnovi Hughesovi. Treba si uvedomiť, že „postaviť oceliarne“ v tej dobe znamenalo nielen postaviť budovy a doviezť technológie, ale tiež dotiahnuť stovky špecialistov, ktorých úlohou bolo naučiť prechlastaných mužikov žijúcich v podzemných norách vyrábať oceľ. Jonh Hughes teda postavil mesto – nemocnicu, školy, kúpeľné domy, čajovne, hasičský zbor, domy pre robotníkov. Hughesove oceliarne v roku 1913 produkovali 74% ruského železa, a v tej dobe na Donbase žili stovky britských rodín, ktoré dohliadali na výrobu. Tak to bolo až do boľševickej revolúcie, kedy Dekrétom „O znárodnení bánk a priemyslu“ zo 14.12.1917 (... Najvyššia rada národného hospodárstva má právo na konfiškáciu... rôznych odvetví priemyslu a obchodu a ďalšie opatrenia v oblasti výroby, distribúcie a štátnych financií) Briti prišli o svoj majetok a z Donbasu sa stiahli (súdruhovia následne premenovali Juzovku na Stalino a neskôr na Doneck).

A prišla Veľká októbrová socialistická revolúcia. Udalosť, v ktorej za podpory nemeckých peňazí kaviarenský povaľač menom Lenin nahuckal slaboduchú lúzu do budovania socializmu. Akým spôsobom sa to asi malo diať, sa vyjadril Lenin nasledovne:

·       na adresu šľachty (január 1918) : „...podporujte rabovanie buržoázneho majetku, ako metódy nastoľovania spoločenskej spravodlivosti formou odplaty..., čím viac reakcionárskej buržoázie a reakcionárskych kňazov bude zastrelených, tým lepšie...“

·       na adresu inteligencie (15.09.1919) : „...intelektuálne sily robotníkov a roľníkov rastú a posilňujú sa v boji za zvrhnutie buržoázie a jej komplicov, intelektuálov, lokajov kapitálu, ktorí si sami seba predstavujú ako mozog národa. V skutočnosti to nie je mozog, je to hovno...“

A tak záľahy vrahov, násilníkov a nevzdelancov, pod červenou hviezdou zrodených s puškami či dýkami začali v rámci občianskej vojny na spôsob tých najlepších tradícií Zlatej hordy nastoľovať nové zajtrajšky. A boli pomerne dosť úspešní, keďže za ich besnením ostalo 15 miliónov mŕtvych, 2 milióny ľudí hlavne z radov inteligencie z krajiny ušlo, a priemysel sa prepadol na 13% výkonnosti spred prvej svetovej vojny. Zdá sa, že takúto výkonnosť vraždenia a demolovania neočakával ani sám báťuška Lenin, ktorému veľmi rýchlo došlo (na rozdiel od nejakého Fica), že v hlúpom národe sa dá s mrzkou lúzou získať moc, ale je to málo na to aby sa krajina hnula napred. A tak báťuška Lenin začal rýchlo študovať. Bolo mu jasné že v krajine plnej nevzdelaných roľníkov musí vykonať systémovú zmenu smerom k industrializácii či vyššej vzdelanosti. Rýchle zakladanie škôl a vzdelávacie programy síce boli naštartované, ale i báťuškovi došlo to, čo asi nedošlo takým ako Danko, Kollár či Matovič, že vzdelanie nie je o získaní nejakej bumášky, ale o využití vedomostí v praxi. A že škola je iba jedna podmienka úspechu, a tou ďalšou sú zručnosti, znalosti a skúsenosti. Ale čo s národom, ktorého skúsenosti boli v kradnutí a podvádzaní? Kompletne pretvoriť.

Lenin už dlhší čas študoval diela Američana Fredericka Taylora, hlavne oblasť časových a pohybových štúdií pracovníkov. Bolo to logické, keďže ruskí roľníci mali s moderným priemyslom nulové skúsenosti. Taktiež ho zaujali práce Franka Gilbretha v oblasti ergonómie a efektivity pracovných výkonov. Dokonca do tej miery, že v súvislosti s prácami Gilbretha napísal „...vedecké riadenie by mohlo poskytnúť prechod od kapitalizmu k socializmu...“. Lenin veril, že v ním zavedenom „...socialistickom „taylorizme“ nebudú robotníci využívaní na zisk chamtivých kapitalistov, ale namiesto toho zvýši plody produkcie v prospech pracujúcich a hlavne pomôže veľkej skupine nekvalifikovaných roľníkov...“  A tak keď v roku 1918 bola krajina po revolúcii kompletne zničená, Lenin vyhlásil „... Úloha, ktorú musí sovietska vláda nastaviť ľuďom v celom rozsahu, je – naučiť sa pracovať. Musíme v Rusku organizovať štúdium a výučbu Taylorovho systému a systematicky ho skúšať a prispôsobovať našim cieľom...

Keď v roku 1918 jedna americká návšteva v ruskom závode povedala Levovi Trockému, že ruskí robotníci sa 50% pracovnej doby iba flákajú, i Trocký navrhol „militarizáciu“ práce v štýle „taylorizmu“. A tak začiatkom 20-tych rokov sovieti vydávali Taylorove knihy, najali si Waleta Polakova na výučbu princípov vedeckého manažmentu, či založili Centrálny inštitút práce, ktorý mal na základe príručiek a pokynov Alexeja Gasteva naučiť obyvateľov pracovať. A hlavne, padla úvaha pozvať Američanov, aby sovietom postavili priemysel. Samozrejme – zavádzať taylorizmus v tej dobe u sovietov bolo ako učiť šimpanzy počítať na kalkulačkách. Američania sa domov zo ZSSR vracali s humornými príkladmi toho čo zažívali, od detailu, že ťažko čakať že príde niekto do práce, keď ľudia v ZSSR nemajú hodiny, až po fakt, že súdruhovia tak dvíhali plány a normy, že robotníci vedome kazili stroje.

Ukážka návodu "Ako pracovať" vytvoreného Inštitútom práce
Ukážka návodu "Ako pracovať" vytvoreného Inštitútom práce 

Lenže Lenin bol rozhodnutý taylorizmus v ZSSR zaviesť. Veril, že ak parná energia pomohla vytvoriť priemyselný kapitalizmus, tak elektrifikácia a veľké výrobné systémy podporia vytvorenie socialistickej spoločnosti. Preto sa Lenin v roku 1921 pustil do kampane, aby presadil národný plán elektrifikácie, čím chcel zabezpečiť konečné víťazstvo komunizmu nad kapitalizmom. A tak začala spolupráca s Američanmi (!!!), a to spôsobom tak masívnym, že to nikomu nedávalo zmysel. Ale ako sovieti v tej dobe tvrdili : „...nemáme čas naučiť sa utekať, my musíme lietať...“

Tu si treba uvedomiť, že v tej dobe v ZSSR nebola žiadna významná výroba áut, traktorov, tankov, zbraní, ale v podstate ani spotrebného tovaru. Pred revolúciou bolo v Rusku nie viac ako 500 traktorov, a po revolúcii sa nové traktory v ZSSR objavili hlavne vďaka darom Priateľov sovietskej spoločnosti a Židovskej distribučnej spoločnosti, ktoré doviezli do ZSSR americké traktory Fordson a Case. Sovietsky traktorový priemysel bol založený 4.3.1923 a bolo rozhodnuté, že sa pre potreby ZSSR bude vyrábať kópia traktora Fordson. Keď po pár rokoch „tvrdej a intenzívnej“ práce pozvali sovieti na návštevu výrobného riaditeľa Fordu Charlesa Sorensena, toho skoro kleplo : v leningradskom závode „Červený Putilovec“ vyrábali súdruhovia 20 traktorov mesačne z ukradnutých výkresov, a akosi na potvoru z nepochopených materiálových špecifikácií, čiže traktor skôr nefungoval ako fungoval, takže na otázku, kde súdruhovia urobili chybu a čo by sa dalo zlepšiť, im rovno Sorensen povedal, nech vezmú dynamit a fabriku vyhodia do ľuftu.

Totiž v tom roku 1923 si sovieti dali plán vyrábať ročne 60 tisíc traktorov, takže leningradská produkcia tento plán plnila na cca. 4 desatiny percenta. Tiež bolo v pláne postaviť traktorový závod v Stalingrade, ale dopadlo to rovnako ako všetko, čo sovieti robili sami. Čiže nijako. Asi preto Stalin v roku 1924 vyhlásil „ „...Kombinácia ruského revolučného ťahu s americkou účinnosťou je podstatou leninizmu...“, a onedlho sovietska vláda zavolala expertov z Fordu na konzultácie do ZSSR ohľadom pomoci. Lenže tí z dôvodov množstva obáv vrátane bezpečnosti a efektívnosti, ale aj právnej neistoty poslali súdruhov do prachu. A prišiel rok 1928, a súdruh Visarionovič ohlásil prvý 5-ročný plán, v ktorom nadefinoval taký cieľ, že všetkým vyschlo v ústach, a začal sa pretek s časom. Cieľ prvej päťročnice : „...premeniť ZSSR z agrárnej a zaostalej krajiny na priemyselnú a mocnú krajinu nezávislú od rozmarov svetového kapitalizmu a rozvíjať ťažký priemysel vrátane postavenia adekvátnych fabrík, so všetkými potrebnými technickými a ekonomickými predpokladmi na maximálne zvýšenie svojej obrannej schopnosti, aby krajina mohla organizovať rozhodujúci odpor voči všetkým a akýkoľvek pokus o vojenskú intervenciu zvonku“.

Všetkým bolo jasné, že tento plán je nerealizovateľný, ak ho teda sovietom nesplnia Američania. A preto celá sovietska verchuška odovzdala budúcnosť sovietskeho priemyslu do rúk troch ľudí, ktorí tento priemysel napokon aj vybudovali : Ukrajinca Saula Brona, ktorého ako porevolučného emigranta láskavo sovieti požiadali o návrat, Henryho Forda za strojárstvo a Alberta Kahna, legendárneho architekta výrobných systémov, ako Ford, Chevrolet, Oldsmobil, Cadillac a pod.

Saul Bron sa stal riaditeľom ruskej obchodnej spoločnosti Amtorg sídliacej v New Yorku, a ten začal dohadovať spoluprácu s americkými predstaviteľmi. Predstava spolupráce ZSSR s americkými firmami bola ohromujúca – celkový objem 2 miliardy dolárov, doba projektu 10 rokov (2 päťročnice), viac ako 500 výrobných závodov.. A hlavne – Stalin súhlasil vykonať v ZSSR taylorizmus a fordizmus, ako ideologicky neutrálne techniky slúžiace socializmu.

Dňa 8.5.1929 bola podpísaná prvá zmluva na výstavbu stalingradského traktorového závodu. Dňa 30.6.1929 stavební inžinieri John Calder a Leon Swajian prezentovali v Moskve výkresy montážnej budovy, zlievárne a kováčne. O dva dni na to už išli osobne riadiť práce. O šesť týždňov obdržala Moskva všetky výkresy a plány výrobných systémov. Kým ešte v apríli 1929 upozornil predseda Rady ľudových komisárov Rykov „...som znepokojený mnohými otázkami súvisiacimi s našou technikou a našimi technickými kádrami. . . Budeme schopní zvládnuť organizáciu ľudskej sily, technických kádrov, kvalifikovanej práce? . . . Samotné peniaze nestačia na nové stavebné práce. Potrebujeme tiež technické a organizačné kádre, od kvalifikovanej práce až po inžinierov najvyššej kvalifikácie. Musíme vynaložiť veľké úsilie na zvládnutie západoeurópskej a americkej techniky...“, už o pár mesiacov písal Stalin v Pravde : „...Na jar budúceho roka 1930 budeme mať na poliach viac ako 60 000 traktorov, o rok neskôr budeme mať viac ako 100 000 traktorov a o dva roky neskôr viac ako 250 000 traktorov. Pokračujeme v plnej pare smerom k industrializácii. . . . Stávame sa krajinou kovu, krajinou automobilov, krajinou traktorov. A keď položíme ZSSR za volant a prinútime mužikov, aby riadili traktory, potom nechajte kapitalistov, aby sa nás pokúsili dobehnúť...“

Americkí špecialisti v Čeljabinskom závode v roku 1932
Americkí špecialisti v Čeljabinskom závode v roku 1932 

Treba povedať, že plnenie plánu výstavby v takomto tempe znamenalo nielen tvorbu výkresov v USA, ale aj obrovské výrobné nasadenie v stovkách amerických firiem, ktoré sa stali dodávateľmi, tisícov amerických inžinierov a technikov, ktorí v USA pripravovali technickú dokumentáciu, ale aj stoviek amerických technikov, ktorí v Moskve a ďalších mestách zaškoľovali a vychovávali tisíce sovietskych technikov.

Dňa 9.1.1930 podpísal Amtorg a Kahn dohodu o výstavbe štyroch veľkých fabrík na automobily, 9 traktorových a poľnohospodárskych závodov a viac ako 500 ďalších závodov pre ľahký aj ťažký priemysel, pričom nešlo iba o návrh závodov, ale aj o postavenie, osadenie technológiou, zaškolením obsluhy a zahájením výroby. Za tým účelom bola v Moskve zriadená projekčná spoločnosť Gosproekstroj, kde pod vedením Američanov pracovali dňom i nocou stovky sovietskych projektantov a technikov. Následne sa otvorili pobočky v Leningrade, Charkove, Kyjeve a ďalších mestách, kde sa školili ďalšie tisíce sovietskych technikov. A to všetko v situácii, keď v Moskve bol v roku 1930 iba jeden stroj na modrotlač a Američania sa stretávali s takými vecami ako bol nedostatok ceruziek. To najhoršie čo Američania zažívali bol prístup sovietov ku práci, komentovaný Kahnom a Scrymgeourom : „...nedostatok materiálov všetkého druhu, časté nahrádzanie mužov v autorite, príkazy a protinávrhy, nekonečné konferencie a vyčerpávajúce diskusie. Rusi sú schopní teoreticky, ale chýba im systém a schopnosť organizovať sa, každú chvíľu niečo menia, ...nie je o čom hovoriť, okrem oneskorenia pri doručovaní výkresov do a z pobočiek alebo závodov a ruského robotníckeho zvyku sľubovať "zaftra" a zajtrajšok nikdy nepríde...“

Napriek tomu Kahn so svojimi ľuďmi navrhli, postavili a rozbehli traktorové závody v Stalingrade, Čeljabinsku a Charkove, automobilové závody v Moskve a Nižnom Novgorode, výrobňu ložísk v Moskve, oceliarne u Nižného Tagiľu, letecké závody v Kramatorsku a Tomsku, závod na výrobu hliníka pri Leningrade, závod na výrobu azbestu v Jekaterinburgu, chemický závod v Kalinine, kováčne Čeljabinsk, Dnepropetrovsk, Charkov, Kolomna, Luberetsk, Magnitogorsk, Stalingrad, zlievarne Lugansk, Sormovo, elektráreň v Jakutsku, desiatky strojárenských podnikov a pod. Až do polovice 30-tych rokov boli všetky sovietske traktory kópiami amerických, z amerických výkresov, bez úhrady patentov. To je jeden rozmer americkej pomoci, kde ak sa píše „postavenie závodu“, znamená to i vybavenie strojmi, dodaním výrobného programu a zaškolením obsluhy. Ale druhý rozmer bol v technickej príprave inžinierov a projektantov, aby dokázali stavať ďalšie závody podľa odovzdaných projektov a boli schopní sami riešiť technické a organizačné problémy. A toto bol ten hlavný vklad projektu, kde sa Američania pokúsili pretvoriť zaostalý národ prechlastaných a jednoduchých roľníkov na priemyselnú veľmoc. Čiastočne im to vyšlo, „našťastie“ hrdý sovieti si po pár rokoch takejto spolupráce povedali, že svoje si nedajú a cudzie nechcú, a tak to aj dopadlo.

Sovietski inžinieri z Čeljabinského traktorového závodu v roku 1930 počas školenia v Detroite. O pár rokov ich bude čakať popravčia čata
Sovietski inžinieri z Čeljabinského traktorového závodu v roku 1930 počas školenia v Detroite. O pár rokov ich bude čakať popravčia čata 

Ničmenej pár konkrétnych príkladov:

Stalingradský traktorový závod sa postavil s kapacitou 50 tisíc traktorov ročne. Všetky stavebné a technologické časti boli vyrobené v USA. Na každých 30 sovietskych robotníkov bol v Stalingrade jeden americký predák. Stavebná časť – všetky budovy a infraštruktúra boli postavené za 6 mesiacov od zahájenia výroby. A dňa 17.6.1930 bol vyrobený prvý traktor – International Harvester Farmall 15-30. Stalin v ten deň poslal dva telegramy, jeden sovietskym pracovníkov v znení „...Pozdravujem a blahoželám k víťazstvu pracovníkom a lídrom prvého obrovského traktorového závodu v ZSSR. Päťdesiattisíc traktorov, ktoré každý rok dáte našej krajine, je päťdesiattisíc nábojov, ktoré ničia starý buržoázny svet...“, a druhý telegram Američanom : „...ďakujem našim technickým učiteľom, americkým špecialistom a technikom, ktorí nám pomohli pri výstavbe závodu...“.

Stalingradský traktorový závod, rok 1937 a rok 1942
Stalingradský traktorový závod, rok 1937 a rok 1942 

Odbočka 1 : list Serjožu : „...milá mama. Píšem ti z mesta XY. Našiel som si tu prácu, aj ubytovanie. Bývam s ostatnými kolegami z práce na ubytovni, a robím vo fabrike na šijacie stroje. Robota je to dobrá. Aj platia dobre. A kamaráti vždy pomôžu. Len akosi o sebe mierne pochybujem. Vieš, robím na montáži. A nech ten šijací stroj montujem sprava či zľava, furt je z toho guľomet...“

Už pri návrhu fabrík bolo jasné, že okrem traktorov majú sovieti záujem vyrábať v traktorových závodoch aj tanky. Tomu boli prispôsobované oceľové konštrukcie výrobných hál ako aj výrobné linky. To podstatné, čo treba uviesť je, že Američania naučili sovietov vyrábať linkovým spôsobom. V tej dobe to bol absolútny vrchol v rámci produktivity práce, a linková výroba sa následne ukázala ako rozhodujúci faktor porážky nacizmu. Ostatne, kým Nemci dokázali svoj najlepší tank Tiger vyrábať v počtoch do 2 tisíc ks ročne, a najsilnejší tank Panther v počte 4 tisíc ks ročne (v 1944), sovieti v linkovej výrobe vyrábali ročne 15 tisíc tankov T-34, 4 tisíc tankov T-70, 1.500 samohybných húfnic a 2 tisíc ťažkých tankov (KV-85 / IS-2). Akokoľvek precízna manufaktúrna práca Nemcov nemala šancu proti americkej linkovej výrobe chrliacej sovietske tanky.

Obrnený traktor HTZ-16 z Charkovského traktorového závodu
Obrnený traktor HTZ-16 z Charkovského traktorového závodu 

Charkovský traktorový závod mal kapacitu 60 tisíc traktorov a bol postavený ešte rýchlejšie ako stalingradský závod, aj so zapojením nemeckých firem. Vyrábal traktory International Harvester 15-30.

Odbočka 2 : Správa sovietskeho rozhlasu : „...dnes v skorých ranných hodinách zaútočili nepriateľské stíhačky na pokojne orajúci sovietsky traktor. Pokojne orajúci sovietsky traktor paľbu opätoval a po zostrelení stíhačiek sa v bezpečí vrátil späť na základňu...“

Najväčší traktorový závod bol postavený v Čeljabinsku. Bol určený ku výrobe 40 tisíc ťažkých traktorov ročne. Pôvodne si ho začali stavať sovieti podľa americkej dokumentácie sami, ale po pol roku, kedy sa projekt dostal do vážnych problémov, sovieti požiadali o okamžitú pomoc Leona Swajiana a ten so svojimi ľuďmi projekt včas a úspešne ukončil, čím zachránil súdružské zadky, keďže súdruh Visarionovič už dvíhal obočie. Ako i v prvých dvoch prípadoch, aj v Čeljabinsku malo ísť o výrobu traktorov „tankového typu“, čo znamenalo asi toto : od konca 20-tych rokov v ZSSR predpokladali nasadenie traktorov ako ťahačov diel, ale aj ako verzie obrnených vozidiel vybavených zbraňami. Maršal Tuchačevsky poverený výzbrojov Červenej armády ešte v roku 1931 zastával názor, že v prvej vlne tankovej armády by mali byť klasické tanky, v druhej a tretej vlne by mohli stačiť ťažké obrnené traktory. Skutočne v tej dobe vznikli a vyrábali sa v jednotlivých závodoch viaceré obrnené verzie traktorov. Ničmenej prvým vyrábaným produktom v Čeljabinsku bol traktor Caterpillar 1925-31.87, jeho prvý kus zišiel z výrobných liniek 1.6.1933. Okrem výrobného závodu Američania postavili celé mesto – domy, obchody a pod. Pri otvorení závodu vyšiel článok v časopise „ZSSR v budovaní“ (СССР на стройке) nasledovného znenia : „... Čeľjabinský závod bol postavený z našich vlastných peňazí, z vlastnej energie a s pomocou našich vlastných konštruktérov a inžinierov...“ Článok  obsahoval desiatky fotografií osvetlených stavieb ozdobených portrétmi Stalina a ďalších straníckych vodcov (ale neobsahovala žiadne odkazy na Kahna a jeho architektov). Opísal "grandiózne obchody zaplavené svetlom a vzduchom" a najmä chválil montážne a výrobné budovy, "najväčšie na svete", akými "ani Ford, ani Caterpillar sa nemôžu pochváliť.

Čeljabinský závod sa ukázal ako najdôležitejší vo výrobe tankov počas vojny. V závode sa počas vojny vyrobilo 18 tisíc tankov, 48 tisíc tankových motorov a 17 miliónov kusov tankovej munície.

Čeljabinský traktorový závod, 1943
Čeljabinský traktorový závod, 1943 

Súbežne s výstavbou traktorových závodov prebiehala výstavba najväčšej sovietskej hydroelektrárne Dneproges, budovanej americkým staviteľom Hughom Cooperom. Spoločnosť General Electric dodala 5 z deviatich generátorov, zbytok naučili vyrábať Rusov v Leningradskom závode. Spoločnosť Newport News Shipbuilding and Drydock Co. dodala turbíny, a ďalšie americké a nemecké firmy dodali ostatné vybavenie. Stavba stála ohromné množstvo ľudských životov, ale tie pri napĺňaní Leninovho sna o elektrifikácii neboli podstatné. Súbežne s elektrárňou Američania stavali množstvo pridružených podnikov – stavbárskych i strojárskych, ale aj vysokonapäťové elektrické vedenie, elektrifikovanú železnicu a pod.

Zároveň Henry Ford staval v Moskve a Nižnom Novgorode automobilové závody pre výrobu osobného vozidla Ford A a nákladného vozidla Ford AA (a samozrejme ľahko prestaviteľné na výrobu tankov). Firma Arthur G. McKee postavila hutnícky komplex v Magnitogorsku. Firma Koppers Co. postavila koksovú továreň, nemecké firmy v Magnitogorsku stavali valcovne, Nemec Ernst May postavil v Magnitogorsku robotnícke mesto. Freyn Eng. stavala železiarne v Kuznetsku, Angličania stavajú textilné firmy, nemci strojárske firmy...

Prvý sovietsky nákladný Ford AA vyrobený v 1930 v Nižnom Novgorode
Prvý sovietsky nákladný Ford AA vyrobený v 1930 v Nižnom Novgorode 

Samozrejme, Američania nestavali súdruhom priemysel zadarmo. Už to, že im bezplatne poskytli licencie na výrobu traktorov a automobilov bolo niečo nevídané, nič menej za svoje služby si Američania žiadali adekvátnu tvrdú menu. A tú získaval ZSSR vývozom pšenice. Vyhláška politbyra z 29. augusta 1930 zdôraznila, že "včasné zavedenie povinnej kvóty na zber obilia je nevyhnutné pre priemyselný rozvoj v našej krajine a predovšetkým pre takých priemyselných gigantov, ako sú Magnitostroj a Čeliabstroj." Vyhláške predchádzal 24. augusta list V.M. Molotovovi zo Stalinovho dovolenkového domu v Čiernom mori, kde napísal: „...Každý deň prepravujeme cca 20 tisíc ton obilia. Myslím, že to nestačí. Musíme okamžite zvýšiť dennú vývoznú kvótu na minimálne 50 tisíc ton. V opačnom prípade riskujeme, že zostaneme bez našich nových hutníckych a strojárskych závodov. Stručne povedané, musíme urýchliť vývoz obilia šialeným tempom...“ Toto šialené tempo, kombinované tragickou cenotvorbou poľnohospodárskych produktov, kde sa stanovili nízke výkupné ceny chleba, aby ten mohol byť lacný pre robotníkov v mestách, spôsobil nielen hladomor a milióny mŕtvych, ale v konečnom dôsledku drastické zníženie poľnohospodárskej produkcie v ZSSR a následne aj devízových rezerv. Vzhľadom na to Stalin 25.08.1931 zakázal objednávať výstavby nových závodov u amerických firiem, a prebiehajúce americké aktivity presmerovať na európske firmy. Preto už o 5 dní píše Stalin Kaganovičovi : „...Amerika zameriava svoje úsilie na zničenie našich devízových rezerv a chce zásadne narušiť našu menovú situáciu. Amerika je dnes hlavnou silou vo finančnom svete a naším hlavným nepriateľom...“

Stalin dostal v roku 1931 dlhodobý úver z Nemecka, a preto si mohol dovoliť Američanov hodiť cez palubu. Samozrejme, verný tradícii, zahral 25.3.1932 divadlo, kde Američanom navrhol platiť za ich služby rubľami, a keďže tí to odmietli, spolupráca bola, v mnohých prípadoch uprostred dodávok a výstavby, a samozrejme bez nasledovných platieb zo strany ZSSR ukončená. V apríli 1932 opúšťajú ZSSR poslední americkí špecialisti skupiny Kahn (ostáva pár stoviek amerických robotníkov, či už infikovaných socializmom, alebo z rodinných dôvodov), a to aj napriek tomu, že ľudový komisár pre ťažký priemysel tušiac značné problémy žiada o pokračovanie spolupráce. V tej dobe Američania mali postavených mnoho stoviek závodov v 21 oblastiach ZSSR, viac ako 4 tisíc sovietskych architektov, projektantov a inžinierov preškolených hlavne v oblasti štandardizácie a normalizácie.

Pozn. – aký bol efekt takéhoto školenia štandardizácie a normalizácie, ukazujú nasledovné čísla – najdôležitejšie protitankové sovietske delo, ZIS-3 76,2 mm malo pôvodne 719 súčiastok vyrábaných 1.029 hodín, po optimalizácii iba 500 súčiastok vyrábaných 475 hodín. Takýchto príkladov boli stovky, kde neskúsení sovietski technici boli zaúčaní do základných oblastí techniky

Celkový počet podnikov postavených americkou skupinou Kahn bolo 571, k tomu Hooprove energetické aktivity a desiatky firiem stavaných inými západnými krajinami. Nuž a po odchode Američanov mohlo začať obdobie znevažovania americkej pomoci a zvýrazňovania vlastnej geniality najgeniálnejšieho národa. V roku 1932 boli v technických správach uvádzané americko – sovietske špecifikácie, po roku 1933 to už boli iba sovietske špecifikácie. V roku 1932 V.D.Cvetaev napísal knihu ako učebnicu pre sovietskych architektov a inžinierov, čoby záznam dedičstva Alberta Kahna sovietom. Od roku 1935 bola zakázanou. V októbri 1938 vyšiel článok v časopise“Architektúra ZSSR“ : „...V Moskve nikdy neexistovala žiadna "pobočka" firmy Alberta Kahna. Skupina amerických inžinierov bola skutočne pozvaná v roku 1928 do Moskvy na základe dohody s Kahnovou firmou, ale pracovali v sovietskej organizácii Gorstroiproekt a ich činnosť bola prísne obmedzená na technickú pomoc. Sovietski inžinieri, architekti a robotníci, inšpirovaní hrdinskými myšlienkami socializmu, sami postavili závody, ktoré zatieňujú najlepšie priemyselné zariadenia v USA, a tým poškodili obchod pána Kahna, pre ktorého je architektúra deväťdesiat percent biznisu...“

Od roku 1934 sa teda začal dôraz presúvať od výstavby závodov ku skutočnej výrobe. Po odchode zahraničných špecialistov sa preniesla zodpovednosť na súdruhov, a presne tak to vypadalo. Začala rásť nekvalita, naťahovali sa dodacie časy, klesala produktivita. Logickými zdôvodneniami z jednej strany boli reči o to, že to spôsobili zahraniční špecialisti. Začali sa falšovať štatistiky a vykazovať nezmysly, lebo plnenie plánu bolo sväté. Zároveň sa najskôr obmedzil voľný pohyb pracovnej sily, následne sa začalo trestať za porušovanie pracovnej disciplíny či nedbanlivosti, následne prišla trestná zodpovednosť za poškodzovanie strojov a trest smrti za krádeže na pracoviskách, zmena pracovného týždňa, brutálne zneužívanie väzňov z gulagov na pracoviskách, ničmenej stále sa nedosahovali nadsadené plány. Prišli prvé štrajky (v desiatkach závodov) aj razantné tresty. Produktivita klesla, ale nielen kvôli pracovnému nasadeniu, ale aj pre nedostatok komodít v hospodárstve, kvôli masovému hladu, masívnemu prílevu neskúsenej pracovnej sily a nedostatočnému zaškoľovaniu a pod. Je zaujímavé, že produktivita práce z obdobia nábehu výroby pod kontrolou amerických odborníkov sa vrátila na rovnaké hodnoty až v 50-tych rokoch.

Dňa 4.2.1931 mal Stalin prejav na všezväzovej konferencii pracujúcich. Tam odznelo i toto : „....Chcete, aby bola naša socialistická vlasť porazená a aby stratila svoju nezávislosť? Ale ak to nechcete, musíte čo najskôr odstrániť jej zaostalosť a vyvinúť skutočné boľševické tempo pri budovaní socialistickej ekonomiky. Neexistujú žiadne iné spôsoby. To je dôvod, prečo Lenin povedal v predvečer októbra: "Buď smrť, alebo dohnať a predbehnúť vyspelé kapitalistické krajiny." ... Sme 50-100 rokov za vyspelými krajinami. Túto vzdialenosť musíme prejsť za desať rokov. Buď to urobíme, alebo budeme rozdrvení... Hovorí sa, že je ťažké zvládnuť techniku. Nesprávne! Neexistuje takej pevnosti, ktorú by boľševici nemohli dobyť. Vyriešili sme niekoľko najťažších úloh. Zvrhli sme kapitalizmus. Prevzali sme moc. Vybudovali sme najväčší socialistický priemysel. Obrátili sme strednú triedu na cestu socializmu. Z hľadiska výstavby sme už urobili to najdôležitejšie. Zostáva nám len málo: študovať technológiu, zvládnuť vedu. A keď to urobíme, budeme mať tempo, o ktorom sa teraz neodvážime snívať...“

Najbližšie mesiace žiaľ ukázali, že sa nedá len tak ľahko preskočiť desaťročia spoločenského vývoja, zbierania skúseností, znalostí. Na jeseň roku 1931 bol z New Yourku stiahnutý späť do Moskvy Saul Bron. Bol poverený, aby v inštitúcii OGIZ napísal spolu s Michailom Tomským knihu „História závodov a podnikov“, kde mala byť história priemyselných podnikov ZSSR vrátane všetkých priemyselných gigantov postavených v rámci prvého päťročného plánu. Lenže to sa už blížila doba, keď sa hľadali vinníci za nízke plnenie priemyselných plánov. V novembru 1937 Pavel F. Judin v súlade so Stalinovou rozvíjajúcou sa kampaňou bdelosti proti "cudzím elementom" vyhlásil, že OGIZ bol kontaminovaný členmi "trockistov, sociálnych revolucionárov, menševikov, zradcov a špiónov počnúc ... Tomským a Bronom." Požadoval, aby "všetka táto špina bola vyhodená, spálená žeravým železom" a nariadil vedúcim divízií, aby predložili zoznamy všetkých cudzincov a každého, kto bol v akejkoľvek opozičnej strane alebo žil v zahraničí. Po ňom nasledovala 5. novembra správa Stalinovi od komisára obrany L.Z. Mekhlisa (prezývaného "Inkvizítor Červenej armády"), v ktorej stálo: "Súdruh Judin predložil zoznam 29 zamestnancov. Väčšina z nich už bola vylúčená zo strany alebo zatknutá. Ale v OGIZ sú stále desiatky pochybných ľudí, ktorí sú nepriateľskí voči sovietskej vláde." Rukou písaný odkaz na prvej strane Mekhlisovej poznámky znel: "Veliteľovi Ježovovi. Je nutné zatknúť všetku tú OGIZ spodinu. Stalin."

Saul Bron bol zatknutý 25.10.1937. Človek, ktorý dotiahol do ZSSR tých najlepších špecialistov na vybudovanie priemyslu, bol obvinený z protisovietskeho sprisahania. Do konca druhej päťročnice sa priemyselný rast spomalil. Stalin odmietol prijať fakt, že sovietsky priemysel stagnoval kvôli vlastnej neskúsenosti a odmietaniu cudzej pomoci. Dňa 23.1.1937 začal súdny proces s elitou sovietskeho priemyslu. Väčšina obvinených boli sovietski priemyselní lídri z najdôležitejších komisariátov vrátane ťažkého priemyslu, dopravy, energetiky a uhoľného a chemického priemyslu. Obžalovaní boli obvinení zo sprisahania s cieľom "násilne zvrhnúť sovietsku vládu" s cieľom "obnoviť kapitalizmus" a oslabiť ZSSR, aby priniesla svoju porážku v budúcej vojne prostredníctvom "diverzantských a špionážnych aktivít". Proces sa skončil rozsudkami smrti pre trinástich obvinených a dlhodobými trestami odňatia slobody a tvrdou prácou pre štyroch ďalších. Vo februári 1937 pokračovali rozsiahle zatýkania a popravy priemyselných manažérov vo všetkých sovietskych závodoch.

Situácia sa stala obzvlášť vážnou v automobilovom priemysle, ktorý z veľkej časti kvôli nedostatku ocele, ktorá bola  potrebná pre vojenskú výrobu, nebol taký úspešný ako výroba traktorov. Aby to bolo ešte horšie, Fordova zmluva bola ukončená v novembri 1934, o päť rokov skôr, ako sa očakávalo, po sérii nezhôd a v súlade s novou sovietskou politikou ukončenia zahraničnej pomoci (so stratou 578 000 dolárov pre Forda). V tej dobe už neboli v Gorkom žiadni americkí špecialisti, ktorí by trénovali sovietskych pracovníkov obsluhovať dodané stroje. 7. októbra 1937, ako súčasť Stalinovej kampane proti "špiónom a sabotérom", denník Pravda vydal článok, v ktorom obvinil závod Gorkyj z "poľutovaniahodnej" práce: drahé dovážané stroje zostali nečinné alebo boli rozbité kvôli nedbanlivosti a nedostatočnej údržbe. Len počas prvých šiestich mesiacov roku 1938 bolo v závode zatknutých 407 špecialistov. Nebola to náhoda, že sa v závode, ktorý bol postavený s pomocou zahraničných expertov, našlo toľko „špiónov", kde väčšina inžinierov a kvalifikovaných pracovníkov absolvovala školenie v zahraničí. Prakticky každý sovietsky inžinier, ktorý mal akékoľvek spojenie s Detroitom, bol zatknutý, väčšina z nich bola obvinená zo špionáže. Po zatknutí produktivita klesla ešte viac. Americkí robotníci, ktorí prišli do ZSSR vo veľkom počte počas hospodárskej krízy, tiež zmizli z Gorkého. V roku 1937 sa väčšina z nich buď vrátila do USA, alebo bola zatknutá. Niektorí z nich sa nikdy nevrátili, zrejme zahynuli v gulagu, zatiaľ čo iným sa podarilo vrátiť do Ameriky až o desaťročia neskôr.

Spolu s represiami voči cudzincom a tým, ktorí absolvovali výcvik v USA, sa Stalinov hnev obrátil na tých, ktorí pomohli Albertovi Kahnovi vybudovať sovietsky priemysel. Počas druhej vlny Stalinových represií sa tí, ktorí pracovali v komisariátoch pre zahraničný obchod, stali obzvlášť zraniteľnými. Medzi hlavné terče patrila aj technická inteligencia, vrátane vysokokvalifikovaných špecialistov, ktorí boli vyškolení v predrevolučných časoch alebo v zahraničí. Predĺžený pobyt alebo časté návštevy v zahraničí a pravidelné kontakty s cudzincami sa stali dostatočným dôvodom na obvinenie zo špionáže. Pod titulkom "Červení vodcovia sa obávali obetí čistenia", The New York Times 30. novembra 1937 informoval, že päť vysokých sovietskych úradníkov zmizlo z verejného života a že medzi nezvestnými bol Saul G. Bron. Správa bola obzvlášť alarmujúca vzhľadom na 704 popráv na základe obvinení z vlastizrady, špionáže a sabotáže počas predchádzajúcich štyroch mesiacov.

Saul Bron bol súdený dňa 21.04.1938. Súd trval 15 minút. Podľa zápisnice bol Bron "aktívnym členom pravicovej protisovietskej teroristickej organizácie a spolupracovníkom jedného z jej vodcov Tomského, s ktorým sa podieľal na podvratnej činnosti publikovaním trockej kontrarevolučnej literatúry"; že "pripravoval teroristický čin proti súdruhovi Stalinovi"; bol "agentom britskej spravodajskej služby". Bol odsúdený na smrť zastrelením a v ten istý deň bol popravený. Jeho manželka Klara Bron zomrela v pracovnom tábore pre manželky "nepriateľov štátu". Saul G. Bron bol pochovaný v masovom hrobe v Kommunarke, Butovo, neďaleko Moskvy.  Tiež v Kommunarke odpočívajú pozostatky Valerija I. Mezhlauka, ktorý spolu s Bronom podpísal zmluvu s Fordom v roku 1929. Bronovi kolegovia, ktorí s ním v roku 1928 prišli do New Yorku, tam tiež ležia - Innokentij A. Chalepsky a Mark L. Sorokin. V Kommunarke je pochovaný aj Sergej Diakonov, prvý riaditeľ závodu Gorky Auto Plant, ktorý dostal fotografiu podpísanú "od amerického Fordu po sovietsky Ford"; Stefan Dybets, šéf Avtostroi, ktorý podpísal zmluvu s Austinom; a Eliazar I. Gurjevič, ktorý kedysi pracoval v kancelárii Čeljabtraktorstroj v Detroite a neskôr sa stal hlavným inžinierom čeľjabinského závodu. Väčšina špecialistov a pracovníkov v závode, ktorí pracovali v New Yourku alebo absolvovali školenie v Detroite, sa stali obeťami Stalinových represií koncom 30. rokov. Prvý riaditeľ traktorovej továrne Čeľjabinsk, Kazimir P. Lovin, ktorý založil úrad pre konštrukciu traktorov v Detroite, a prví riaditelia závodov Stalingrad a Charkov,  V.I. Ivanov a P.I. Svistun boli tiež popravení. Prakticky každý, kto sa podieľal na zabezpečení zmlúv o zahraničnej pomoci a nákupe vybavenia na výstavbu priemyselných gigantov prvého 5-ročného plánu, ktorý cestoval do zahraničia alebo pracoval bok po boku so zahraničnými špecialistami v Rusku, zahynul počas Stalinových čistiek. Ich likvidácia pomohla zakryť pravdu o pôvode počiatočných etáp zrýchlenej industrializácie v ZSSR, ktorá sa mala zapísať do histórie ako bezkonkurenčný úspech brilantného génia "veľkého architekta komunizmu", súdruha Stalina. Vo svojom prejave pred Ústredným výborom o výsledkoch päťročného plánu zo 7. januára 1933 Stalin predniesol tri základné zdroje zodpovedné za tento historický úspech: nadšenie pracujúcich, vedenie strany a výhody sovietskeho hospodárskeho systému.

Pre Stalina bolo šťastím, že ešte pred represiami komisár ťažkého priemyslu Ordžonikidze (tesne pred tým ako sa preventívne zabil) poslal Eliziara Gurjeviča do USA, aby tam požiadal firmu Ingersoll Machine Tools o pomoc pri vývoji naftového motora pre ťažké traktory a tanky. Vďaka tomu, ešte skôr ako bol Gurjevič popravený, sovieti sa dostali k dieslovému tankovému motoru, ktorý bol výrazne výhodnejší pre podmienky boja. A aby toho nebolo málo, ešte v roku 1936 sovietov Lisunova a Mjasiščeva školili v USA k výrobu lietadla Douglas DC-3 Dakota, ktoré následne začali v ZSSR vyrábať ako hlavné dopravné a zásobovacie lietadlo s označením Li-2.

 

Záver

Nie je pravdou, že si sovieti poslavili svoj priemysel sami. Sovietsky priemysel kompletne vystavali západné krajiny. Napriek tomu, že v 20-tych rokoch ZSSR zaostávalo 50 rokov za okolitým svetom technologicky, hlavný problém bol ten, že ZSSR v tej dobe za civilizovaným svetom zaostávalo 100 rokov spoločensky a 500 rokov hodnotovo. Západné krajiny síce naučili mužikov vyrábať autá, traktory, motory, lietadlá a pod., ale mužikovia nepochopili to hlavné – že sila priemyslu nie je v robotníkoch a v strojoch. Ani stroje, a už vôbec nie robotníci nie sú tvorcami hodnôt. Tvorcami hodnôt sú myšlienky, veda, výskum, vývoj, inovácie. A toto nevzniká tam, kde človek nesmie slobodne myslieť. Preto i dnes rusi vyvážajú železnú rudu, a nie kvalitnú oceľ. Preto i dnes rusi vyvážajú ropu, a nie kvalitné mazivá a oleje. Za sto rokov rusi nepochopili nič. Západný svet vytiahol ZSSR zo zaostalého sveta poľnohospodárstva na určitú priemyselnú úroveň, a tá vlastnými inovačnými impulzami nenapreduje. Preto civilizovaný svet nemá vo svojich domácnostiach nič z ruského priemyslu. Preto sa aj Čína priemyselne a inovačne prehnala okolo Ruska ako okolo kamenného stĺpa. A preto treba úplne vážne povedať, s vedomím čo svetu dali vyspelé krajiny v oblasti priemyslu, technológií, inovácií a metód riadenia, že bez západnej pomoci by Rusko bolo stále niekde hlboko v minulosti.

Navyše to, čo sa ukázalo v rámci budovania priemyslu v ZSSR je, že prijímateľ tejto pomoci tam niekde v Kremli je necivilizovaný, amorálny a zadubený magor, ktorý si žiadnu pomoc neváži. Je pritom úplne jedno, v akom storočí ten magor v Kremli sedí, lebo tam sa čas zastavil. A dnes svet vie, že Rusku pomáhať je čisté šialenstvo, ktoré sa vždy obráti proti tomu kto pomáhal. A nič na tom nezmení občasný prejav slušnosti konkrétneho obyvateľa krajiny spod Kremľa.

Napriek všetkému, v roku 1942 bolo Kahnovo meno v ZSSR stále nezabudnuté. Philip A. Adler z Detroit News oznámil zo Stalingradu v septembri 1942, že meno Alberta Kahna bolo "známe každému dieťaťu v Stalingrade". Na rozdiel od oficiálnej línie telegram od jedného z popredných sovietskych architektov Viktora A. Vesnina Ernestine Kahnovej po smrti jej manžela v decembri 1942 znel:

„...Sovietski inžinieri, stavitelia, architekti vám posielajú úprimnú sústrasť v súvislosti so smrťou vášho manžela pána Alberta Kahna, ktorý nám poskytol skvelé služby pri navrhovaní mnohých veľkých závodov a pomohol nám zvládnuť americké skúsenosti v oblasti stavebného priemyslu. Sovietski inžinieri a architekti si vždy vrelo zapamätajú meno talentovaného amerického inžiniera a architekta Alberta Kahna...“

 

Dovetok

Bola kedysi za socializmu taká riekanka na adresu sovietov : „...vsjo búdet, tóľka fabríky pastrójim...“. Vzhľadom na to, ako to bolo v skutočnosti, mala znieť tá riekanka skôr : „...vsjo búdet, tóľka amerikánci nam fabríky pastrójat...“. Je to už pomaly sto rokov od momentu čo sovietom civilizovaný svet postavil stovky závodov a kompletne vybudoval priemysel. A napriek tomu do dnes tieto závody vo väčšine prípadov nevyrábajú vlastné konkurencieschopné výrobky, ale vyrábajú licenčné produkty. Takže nielen sovietom niekto postavil fabriky, dal výrobný program, a naučil ich robiť, ale ten výrobný program sa im dáva celých sto rokov, lebo sami nevymyslia nič.

Teda... – nevymyslia nič... Predstavte si koncom 70-tych rokov minulého storočia, ako stojí v Moskve na chodníku jeden nenápadný občan. Občas sa pri ňom niekto zastaví, občan mu niečo predá, a takto celý deň. Nedá vám to tak sa ho spýtate čo predáva. A on že vypálené žiarovky. Jedna nefunkčná žiarovka za pár kopejok. Logicky sa spýtate načo je komu vypálená žiarovka, jemu sa rozžiaria oči a povie : nuž, pozri, keď budeš vo fabrike alebo na úrade, a tam ukradneš žiarovku, aby si mal doma čím svietiť, tak po tebe pôjdu, to je krádež. Ale ak tú dobrú žiarovku vymeníš za moju nefunkčnú, no kto by ťa už len mohol obviniť? A za pár kopejok si môžeš doma svietiť...

Samozrejme – nie žeby sovieti a rusi nemali aj vlastné, svetovo akceptované produkty. Majú. Samopaly, guľomety, nášlapné míny, bombardéry, jadrové hlavice. Samé praktické veci pre národ Zlatej hordy. A to je asi tak všetko.

Zdroj : internet

Juraj Kumičák

Juraj Kumičák

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  87
  •  | 
  • Páči sa:  3 998x

Názorovo som väčšinou na strane menšiny. Názor väčšiny väčšinou nemám rád. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradenéVojnové príbehy

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu