Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť II)

...alebo ako sovieti svetovú vojnu rozpútali...

Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť II)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (35)

Dňa 8. mája civilizovaný svet oslavuje ukončenie druhej svetovej vojny na území Európy a porážku fašizmu. Celý civilizovaný svet, okrem kedysi ZSSR a dnes Ruska. ZSSR a dnes Rusko skôr oslavuje víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá bola jednou časťou tej veľkej vojny. Prečo je to tak? Dôvod je prostý – bol to ZSSR, kto sa spojil s nacistickým Nemeckom a bok po boku rozpútal druhú svetovú vojnu prepadnutím Poľska. Bol to Stalin, kto bol hlavný spojenec Adolfa Hitlera, a kto s ním dohodol rozdelenie Európy medzi svoje dve krajiny. A preto, aby ZSSR a dnes Rusko nevyzneli ako úplní blbci, nebudú oslavovať koniec svetovej vojny, ktorú sami rozpútali, a radšej sa budú vykresľovať ako obete vojny. ZSSR ale žiadnou obeťou nebolo. Bol to agresor, ktorého konanie viedlo k miliónom obetí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

To, či má vôbec nejaký ZSSR alebo Rusko dôvod na oslavu víťazstva, bude riešené v ďalších blogoch. Nič menej, dnes Rusko nekompromisne trestá akýkoľvek názor iný od oficiálneho na tému príčin vojny. Aj na Slovensku je dosť silná komunita rusofilných fanatikov имени Любошко alebo Едушко, ktorí vnímajú ZSSR ako obeť vojny, a preto by sa patrilo pripomenúť pár faktov. Lebo ako povedal Indiana Jones v Poslednej krížovej výprave, „... archeológia (a ja parafrázujem : história) je o faktoch. Kto chce hľadať pravdu, štúdium filozofie je na konci chodby...“

To čo sa odohralo v roku 1939, a teda rozpútanie svetovej vojny Adolfom a Josifom, pritom nebola žiadna náhoda, ale logické vyvrcholenie mnohých príčin, z ktorých dve popíšem.

SkryťVypnúť reklamu

Prvá príčina bola daná osobnosťami Hitlera a Stalina a ich charakterovými črtami. Obaja boli fanatici, neveriaci nikomu a ničomu. Obaja patologicky túžili po moci a uznaní. Obaja boli podozrievaví a hlavne obaja boli nakomplet vymletí zvrátenými ideológiami. Stalin (podobne ako Hitler) neprekypoval žiadnym extra vzdelaním. Štúdium v kňazskom seminári nebolo asi to, čo by ho formovalo k normálnym hodnotám. Reči neovládal, bol paranoik, jediné reálne skúsenosti mal z prepadávania, krádeží a vraždenia, takže bol ideálny adept na komunistického lídra. V niečom bol ale dokonalý. Dokonale vedel vycítiť, z koho si môže urobiť onucu, kto mu môže slúžiť, kto ho môže zradiť, a koho kedy treba zavraždiť. Ideálna vlastnosť pre budovanie socialistického raja na zemi.

SkryťVypnúť reklamu

Druhá príčina tkvela v dobe, ktorú Európa žila. Skončila prvá svetová vojna, a preto dajme rýchly exkurz.

Dňa 28.6.1919 bola uzatvorená mierová zmluva zvaná Versailská, ktorá definitívne ukončila prvú svetovú vojnu. Pre Nemecko táto zmluva znamenala, že Nemecko bolo jediné zodpovedné za rozpútanie tejto vojny, že Nemecko musí uhradiť štátom poškodeným vojnou 132 miliárd mariek, že Nemecko stratilo všetky svoje kolónie, že Nemecko nesmie mať armádu väčšiu ako 100 tisíc mužov, že Nemecko nesmie mať okrem minimálneho loďstva žiadne tanky, delostrelectvo, ponorky, letectvo, a taktiež že v nemeckej armáde nesmú vojaci slúžiť kratšie ako 12 rokov, čím sa malo eliminovať regrutovanie brancov a zlikvidovať vojenský výcvik. A logicky, Nemecko stratilo značné územia svojej pôvodnej krajiny a dostalo sa do medzinárodnej izolácie.

SkryťVypnúť reklamu

Čo sa týka Ruska, dňa 3.3.1918 podpísala boľševická vláda Brestlitovský mier s Nemeckom (a jeho spojencami), kde boľševici prijali podmienky Nemecka, čím prišli o Ukrajinu, Poľsko, Fínsko, pobaltské štáty, Krym či Kaukaz. Po skončení prvej svetovej vojny došlo európskym krajinám, že októbrová revolúcia nie je izolovaná aktivita ruských komunistov, ale extrémne výbušný exportný artikel, ktorý sa začal Európou šíriť ako metastázy. Postihoval krajinu za krajinou, kde komunistami zbuntovaná lúza išla nastoľovať vládu proletariátu a viaceré krajiny mali čo robiť, aby toto šialenstvo včas zastavili. Nakoľko ruskí boľševici znárodnili všetky priemyselné podniky na svojom území, vrátane tých zahraničných, čo v reči normálnych ľudí znamenalo že ich ukradli, stali sa pre civilizovaný svet neprijateľný a dostali sa do podobnej izolácie ako Nemecko.

A nakoľko Lenin a Stalin boli bytostne presvedčení, že ideu triedneho boja treba šíriť a bojovať za ňu, spustila sa občianska vojna na území Ruska a v jeho blízkom okolí. A práve jedna epizóda tejto občianskej vojny je obzvlášť dôležitá pre pochopenie toho čo malo nasledovať. Bola to rusko – poľská vojna v rokoch 1919 až 1920, kde Poliaci chceli späť územia, o ktoré ich pripravila Versailská dohoda. Zaútočili na Červenú armádu, ale tá útok odrazila a od Kyjeva začala Poliakov tlačiť až ku Varšave. Faktom je, že tento útok boľševikov sa vnímal ako snaha ovládnuť celú Európu, kde sa Červená armáda mala spojiť s armádami vedenými francúzskymi, nemeckými a maďarskými komunistami, a cieľom malo byť nastolenie diktatúry proletariátu nielen v Poľsku, ale v celej Európe. To sa nestalo. Ničmenej Stalin ako jeden z vojenských veliteľov v túžbe vojensky uspieť pri Ľvove oslabil pozície svojho generála Tuchačevského útočiaceho na Varšavu, čím Červená armáda bola doslova rozprášená, a Poliaci nielen zahnali boľševikov späť hlboko na ruské územie, ale tiež ich donútili kapitulovať.

Táto vojna sa na Stalinovi podpísala v troch smeroch – skúsil ofenzívnu vojnu s cieľom dobyť Európu, prehrou vrátane straty území bol Poliakmi ponížený, a bol ponížený i tvrdou kritikou generála Tuchačevského za hrubú chybu seba čoby vojenského veliteľa. A nech bol Stalin akýkoľvek, toto si zapamätal a pamäť mal dobrú.

Skončila sa prvá svetová vojna a jedným z jej dôsledkov boli dve neuznávané krajiny  - Nemecko a ZSSR. Nemecko, ktoré ešte spred obdobia vojny bolo priemyselnou veľmocou, a ZSSR, ktoré po pár rokoch diktatúry robotníkov a roľníkov bolo v troskách. Nemecko, v ktorom nevyhasol duch veľkonemectva a silnela túžba po pomste za Versailskú zmluvu, a ZSSR chorobne túžiace stať sa silným a uznávaným. A tu niekde začína príbeh, ktorého vyvrcholením bolo spoločné rozpútanie svetovej vojny.

Prvá svetová vojna bola vojnou statickou. Znamená to, že proti sebe stáli tisíce chlapov krytých zákopmi, a občas sa chlapi z jedného zákopa rozbehli voči druhým až kým ich tí nerozstrieľali. V polovici vojny toto vnímania bolo narušené dvomi novinkami, a to letectvom a tankami. Kým počiatok leteckých aktivít bol v znamení toho, že pilot sediaci v okrídlenej vani vybavenej vrtulou (Voisin) hádzal po Nemcoch v zákopoch tehly, ku koncu vojny už prebiehali ozajstné letecké súboje stíhačov a reálne bombardovanie. Podobne to bolo s tankami, ktoré zrazu zákopovú vojnu zdynamizovali. Preto po prvej svetovej vojne príslušník nemeckej armády Hans von Seeckt začal pripravovať stratégiu smerovania nemeckej armády. Hlavný dôraz bol kladený na mobilitu vojska. Z východného frontu vedel, že i početne slabšia nemecká armáda spôsobovala ruskej armáde výrazné straty, pokiaľ bola technologicky silnejšia a aspoň trocha mobilnejšia.

Druhý dôraz, kladený von Seecktom na budúcnosť nemeckej armády, bola príprava dôstojníkov. Uvedomil si, že iba špičkoví dôstojníci dokážu viesť úspešné boje. Pre von Seeckta bol tento aspekt tak významný, že zo 100 tisíc vojakov, ktorých povoľovala Versailsá zmluva, bolo 60% dôstojníkov, ktorých držal ako garanciu úspechu následného utajeného rastu armády. A tak v roku 1922 malo Nemecko vo svojej armáde dôstojníka s víziou, armádu plnú skúsených dôstojníkov, krajinu s technologicky silnými firmami, ale so zákazom zbrojiť, vyrábať tanky, cvičiť vojakov na moderný spôsob boja.

Červená armáda sa formovala v bojoch občianskej vojny. V roku 1920 mala už 5 miliónov vojakov, čo ju robilo najpočetnejšou armádou sveta, ale iba 12% z tohoto počtu boli vojaci reálne použiteľní v boji. Preto sa množili prehry (napr. s Poľskom) a dezercie (a preto boli zriadené jednotky ČEKA na trestanie dezertérov). Našťastie pre boľševikov v radoch ich armády pôsobili dvaja schopní velitelia : Michail Tuchačevskij a Michail Frunze, ktorí dokonca v snahe neprehrávať ďalšie boje stiahli do radov Červenej armády cárskych dôstojníkov. Frunze v roku 1924 vypracoval vojenskú teóriu, kde jednak požadoval prioritnú industrializáciu krajiny vzhľadom na nedostatok zbraní (viď predchádzajúci blog), a potom profesionálnu armádu v čele s elitnými dôstojníkmi. Znížil počty v Červenej armáde až na pol milióna vojakov v 1925, a vzhľadom na žalostné technologické zaostávanie ZSSR začal hľadať partnera pre posilnenie Červenej armády. Po smrti Frunzeho pokračoval v definovaní stratégie Červenej armády Michail Tuchačevskij, ktorý presadzoval vysokú mobilitu armády, vysokú koncentráciu obrnenej techniky a kombinovanú armádu, čiže hlavne tankové vojsko s podporou letectva.

V roku 1922 bolo obom krajinám – Nemecku i ZSSR jasné, že úzka spolupráca bude obom na prospech. Hospodárska spolupráca medzi Nemeckom a ZSSR, ako aj normalizácia vzťahov boli podpísané 16.4.1922 v talianskom Rappale. Onedlho na to 11.8.1922 bol generálmi oboch krajín podpísaný tajný dodatok, v zmysle ktorého sa umožnilo Nemecku postaviť svoje vojenské základne na území ZSSR. Týmto krokom definitívne získalo Nemecko možnosť vykonávať vojenský výcvik, testovať svoju techniku, pracovať na raste odbornosti svojich dôstojníkov, a beznádejne technologicky zaostalí boľševici spoluúčasťou a technickou podporou spoznávať nové zbrane a zapájať sa do tréningov. To všetko samozrejme za maximálneho utajenia.

Už v roku 1923 stavia Nemecko v ZSSR neďaleko Moskvy fabriku na výrobu bombardérov. Tu niekoľko stoviek nemeckých pracovníkov firmy Junkers pomohlo sovietom s výrobou bombardérov TB-1 a TB-3.

Dňa 15.7.1925 bola otvorená letecká základňa Lipeck (neďaleko Voroneže), ktorá slúžila ako letecká škola a výskumné stredisko. Škola disponovala cca. 60 lietadlami rôznych typov, venovala sa konštrukcii lietadiel, taktikou leteckého boja, bombardovaním, spoločným výcvikom nemeckých a sovietských pilotov, ale aj využitím rádia v lietadlách a rozprašovaniu nervových látok z lietadla. Na základni pôsobili budúce nemecké esá a vysokí dôstojníci Luftwaffe, ako Hugo Sperle, Karl Student, Martin Fiebig, Hans Jeschonnek, Johannes Trautloft, Günther Lützow, Wolfgang Falk, Günter Radurch . Základňa začala s 50 lietadlami Fokker D.XIII, ktoré v utajení došli do Ruska loďou. Následne boli na leteckú základňu dodané lietadlá Heinkel (HD 17, HD 21, HD 40), Albatros L.68, a následne sa na základni testovali stroje značiek Focke-Wulf, Heinkel, Arado, Junkers či Dornier. Nemeckí piloti nosili kvôli utajeniu ruské uniformy a nacvičovali vzdušné súboje, taktiku leteckého boja, lietanie podľa prístrojov a pod.

Lietadlá Heinkel HD-17 na základni Lipeck
Lietadlá Heinkel HD-17 na základni Lipeck 

V roku 1925 organizovali nemeckí a sovietski piloti súťažné lety na svojich lietadlách, aby si porovnávali kvality pilotov i výhodnosť vojenských investícií. Taktiež bola spolupráca rozšírená na aktivity pozorovateľských pilotov u prieskumných lietadiel, v oblasti leteckého fotografovania, streľba z guľometov na ťahané ciele a pod. Testovali sa nalievacie zariadenia určené k rozptylu jedovatých plynov z lietadla, o čo bol veľký záujem na nemeckej i sovietskej strane. Vzájomná spolupráca prebiehala aj v podobe účasti nemeckých pilotov na vojenských cvičeniach Červenej armády, napr. v roku 1931 pri Voroneži.

V Lipecku Nemci napokon vyškolili cca. 120 bojových pilotov, cca. 100 leteckých pozorovateľov, vypracovali si metodiky leteckých súbojov a otestovali viac ako 20 typov lietadiel. Práve testovanie sa stalo kriticky dôležitým od roku 1930, nakoľko Nemci začali vyvíjať nové typy lietadiel v omnoho väčšom rozsahu. Jeden testovaný typ v Lipecku – Heinkel HD-37 prevzali sovieti do svojej výroby pod označením I-7. Práve táto oblasť zaujímala sovietov prioritne, keďže potrebovali nové informácie o smerovaní leteckého vývoja a novinkách na nemeckej strane. Sovieti v roku 1930 prezentovali nemeckej strane svoje najnovšie bombardéry a ich výzbroj a mali vážny záujem o čo najužšiu spoluprácu. O takúto spoluprácu ale prestávali mať záujem Nemci, keďže technologický a znalostný potenciál oboch krajín bol neporovnateľný. V marci 1932 sovieti požiadali nemeckú stranu o prezentáciu najnovšieho nemeckého výškového bombardéra a informácie o pripravovanom vrtuľníku Focke-Wulf, čo Nemci odmietli. Tým sa vystupňovala nespokojnosť sovietov, ale to už sa pomaly k moci dostával Hitler, a v Nemecku sa zbrojenie a vojenský výcvik už viac nemuseli vykonávať tajne. Preto v roku 1933 spoločná nemecko – sovietska letecká základňa Lipeck prestala mať zmysel a zanikla.

Celkový počet nemeckých pilotov vyškolených v Lipecku nebol veľký. Bol ale vhodne načasovaný, takže Nemci v roku 1930 mali pripravených skúsených školiteľov pre rýchle budovanie vlastného letectva. To isté sa týka aj vývoja moderných nemeckých lietadiel, ktoré nezriedka stavalo na skúsenostiach z Lipecka. Koľko sovietov sa vyškolilo v Lipecku nie je známe, nič menej nemecká misia v Lipecku mala významný vplyv na rozvoj vojenskej taktiky Červenej armády a v roku 1933 sa nemecké vojenské príručky používali v ZSSR pomerne často.

Zaujímavosťou je, že absolventi vojenskej základne Lipeck sa stretli v roku 1936 v Španielskej vojne ako nepriatelia. Za tých šesť rokov Nemecko dokázalo vyvinúť výkonné stíhačky, ktorým sovietski piloti dokázali čeliť iba zriedka. Ničmenej tí Nemci a sovieti, ktorí prežili Španielsku vojnu, sa opäť stretli v roku 1939 ako spojenci v leteckých súbojoch nad Poľskom, aby sa už o dva roky definitívne stali nepriateľmi vo vojne Nemecka a ZSSR.

V roku 1928 začala spolupráca Nemecka a ZSSR pri vývoji chemických bojových látok. Vznikla vojenská základňa Tomka v Saratovskej oblasti, kde sa vyrábali a testovali yperit a fosgén. Napriek tomu že tento výskum sovietov veľmi zaujal, Nemci od neho v roku 1933 odstúpili, keďže nasadenie bojových látok bolo v konflikte s predstavou mobilnej vojny.

Najdôležitejšia vojenská základňa vznikla v roku 1926 a jej úlohou bolo testovanie nemeckých tankov, príprava posádok, tvorba metodiky vedenia bojových operácií a príprava veliteľov. Samozrejme všetko v maximálnom utajení. V tom roku bola podpísaná medzi Nemeckom a ZSSR Berlínska zmluva čoby pakt vzájomnej neutrality a Nemecko poskytlo ZSSR vládne pôžičky. Tanková základňa vznikla ďaleko od akýchkoľvek zvedavých očí, v Tatarstane, neďaleko Kazane pod názvom KAMA (sovieti ju uvádzajú ako TEKO).

V roku 1927 Nemci dodali dva traktory Hanomag, ktoré sa osadili zbraňami a tie sa testovali. Zatiaľ v Nemecku v prísnom utajení prebiehal vývoj prvých nemeckých tankov po prvej svetovej vojne. V roku 1929 došlo na základňu prvých 6 tankov firiem Rheinmetall, Daimler-Benz a Krupp, a plne personálne vybavená základňa začala fungovať naplno. Školili sa posádky tankov, testovala sa funkčnosť vozidiel a efektivita výzbroje. Tanky mali rôzne veľkosti a rôznu výzbroj a boli označené ako Grosstraktor. Súbežne si nemeckí inžinieri začali testovať aj prvé návrhy obrnených transportérov a samohybných húfnic. Testovali sa podvozky, otočné veže, kanóny. Jeden tank – Grotte, bol dokonca spoločným výsledkom nemeckých a sovietskych konštruktérov.

Vývojová rada stredných tankov, ktorá sa do roku 1932 testovala v ZSSR : Grosstraktor (1929), Grosstraktor (1933), Panzer III (1936)
Vývojová rada stredných tankov, ktorá sa do roku 1932 testovala v ZSSR : Grosstraktor (1929), Grosstraktor (1933), Panzer III (1936) 

Hlavným prínosom tankovej základne Kama bolo pre Nemcov vytvorenie konštrukčnej rady tankov postavených na Grosstraktoroch smerujúcich až ku verziám Panzer III, a vetvy ľahkých tankov, počnúc „ľahkým traktorom“ VK-31 až po tanky Panzer II. Testovanie nemeckých tankov malo vplyv aj na sovietskych konštruktérov. M.I. Grjaznov, zodpovedný za mechanizáciu Červenej armády napísal, že skúsenosti z testovania nemeckých tankov boli využité pri vývoji sovietskych tankov T-28, T-26, BT ako aj T-35, napríklad riešenie podvozku, optické a zameriavacie systémy, elektronika, Kruppove technické riešenia a pod. Na tankovej základni pôsobil Walter Model, Werner von Blomberg, v úlohe inšpektora pôsobil Heinz Guderian. V 1932 mali Nemci a sovieti spoločné tankové cvičenie, pričom za nemeckú stranu sa ho zúčastnili Hermann Hoth, Friedrich Paulus, Gotthard Heinrici, Hans Krebs, Erich von Manstein, Wilhelm von Thoma, Ernst Volckheim, Theodor Kretschmer, Josef Harpe, Georg-Hans Reinhardt, Wilhelm Keitel. Aj na základe tohoto cvičenia a skúseností z tankovej základne KAMA Michail Tuchačevskij potvrdil napredovanie vo vízii hlbokej vojny, na ktorú sa Červená armáda pripravovala. Základňa v roku 1933 splnila svoj účel a jej činnosť bola ukončená.

Vývojová rada ľahkých tankov, ktorá sa do roku 1932 testovala v ZSSR : Leichttraktor VK-31 (1930), Panzer II B (1937), Panzer II (1942)
Vývojová rada ľahkých tankov, ktorá sa do roku 1932 testovala v ZSSR : Leichttraktor VK-31 (1930), Panzer II B (1937), Panzer II (1942) 

To čo si sovietili neuvedomili pri sledovaní nemcov v KAME, bol význam rádia pre komunikáciu tankových posádok. Toto Nemci vnímali ako absolútnu dôležitosť a následné roky urobili maximum pre vývoj komunikačných prostriedkov vo svojej armáde. Na druhej strane pre elimináciu akejkoľvek komunikácie dal Stalin vyvraždiť koncom 30-tych rokov väčšinu vysokých dôstojníkov Červenej armády, ktorí spolupracovali s Nemcami či inými zahraničnými štátmi. Čistkám sa nevyhol ani autor stratégie moderného boja Červenej armády maršál Tuchačevskij, popravený v júni 1937 vo veku 44 rokov.

Ako bolo uvedené, Nemci využili možnosť testovať svoje konštrukčné nápady na území ZSSR s maximálnym efektom. Od roku 1933 už prebiehal vývoj a testovanie nemeckých tankov v Nemecku. Vzhľadom na technologické a znalostné zaostávanie neostávalo sovietom nič iné, ako kopírovať iné nápady a konštrukčné riešenia, ktoré pre svoje potreby akurát tak viac či menej úspešne upravovali. Ostatne, ich prvé návrhy tankov – Tank Cár a Tank Vezdechod boli také rarity, že asi naozaj nemalo zmysel v tomto šialenstve pokračovať. A tak sovieti z tanku Renault FT vytvorili T-18, z tanku Vickers E si vytvorili tank T-26, z tanku Vickers A1E1 vytvorili tank T-28, z amerického tanku Christie M1930 vyvinuli radu tankov BT, a z tanku Carden Loyd Mark VI vytvorili tank T-27.

Prvotné návrhy ruských tankov : Tank Cár a Tank Vezdechod, oba z roku 1915. Ten prvý zapadol v prvej kaluži a skončil. Ten druhý pri prezentácii sklamal
Prvotné návrhy ruských tankov : Tank Cár a Tank Vezdechod, oba z roku 1915. Ten prvý zapadol v prvej kaluži a skončil. Ten druhý pri prezentácii sklamal 

Po období cca. 10 ročnej spolupráce Nemecka a ZSSR bol pár rokov „pokoj“ spestrený Španielskou vojnou a Stalinovými čistkami v Červenej armáde. Dňa 10.3.1939 Stalin vo svojom prejave obvinil západné krajiny, že chcú vyvolať medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom vojnu. Vyhlásil že nepripustí, aby ktokoľvek zatiahol ZSSR do vojny. Napadol britských a francúzskych novinárov, ktorí mali úmyselne rozširovať chýry o údajných vojnových zámeroch Nemecka, len aby poštvali sovietov proti Hitlerovi. Odkázal im, že k tomu nedôjde, a že ZSSR nebude za nikoho vyberať horúce gaštany z ohňa. Tento prejav zdá sa že nebol ani tak určený sovietskym komunistom, ako skôr Hitlerovi, ktorý pochopil že cestu na Československo má voľnú.

Keď v marci 1939 došlo ku rozbitiu Československa a obsadeniu Čiech a Moravy nemeckou armádou, začala diplomacia európskych krajín pracovať naplno. Problém ale tkvel vo vzájomnej nedôvere pomaly všetkých navzájom, kde hlavní hráči ako Británia, Francúzsko, Nemecko, Poľsko a ZSSR hrali rôzne povinné tančeky s jediným reálnym výsledkom – vzájomnou dohodou Nemecka a ZSSR. Už od apríla 1939 sovietski a nemeckí diplomati a úradníci popisovali potenciál možnej spolupráce oboch krajín. Koncom júla 1939 boli detaily dohody uzavreté, a to ako v časti hospodárskej, tak postupne i v časti vojenskej. Dňa 24.8. 1939 podpísalo Nemecko a ZSSR zmluvu o neútočení, o hospodárskej spolupráci, ale hlavne o rozdelení si sféry vplyvu pri vojenskom útoku na európske krajiny. Dňa 31.8.1939 vyhlásil Molotov na zasadaní Najvyššieho sovietu : „...ešte nedávno robili nemeckí nacisti zahraničnú politiku, ktorá bola voči Sovietskému zväzu zásadne nepriateľská. Áno, až donedávna Sovietsky zväz a Nemecko boli nepriatelia v oblasti zahraničnej politiky. Situácia sa ale teraz zmenila a my sme prestali byť nepriateľmi... Obzvlášť niektorí francúzski a britskí socialistickí vodcovia ostro odsúdili túto dohodu. Títo ľudia sú presvedčení, že ZSSR musí bojovať proti Nemecku na strane Británie a Francúzska. Jeden by si naozaj pomyslel, či sa títo vojnoví štváči nezbláznili..., ak majú títo páni tak neodolateľnú chuť ísť bojovať, nech teda idú do vojny sami, bez ZSSR. Uvidíme, akí z nich budú bojovníci...“

Dňa 1.9.1939 zaútočilo Nemecko na Poľsko. O 17 dní neskôr sa ku tomuto útoku pripojil ZSSR. Začala druhá svetová vojna, ktorá už veľmi skoro mala pokračovať zo strany Nemecka smerom na Dánsko, Holandsko, Francúzsko a Britániu, zo strany ZSSR na Fínsko, Pobaltie, Rumunsko. V decembri 1939 ZSSR uzavrel Československé veľvyslanectvo v Moskve a potvrdil nesúhlas s obnovením Československa.

Dňa 19.9.1939 podpísalo Nemecko a ZSSR zmluvy o úveroch, následné hospodárske zmluvy sa podpisovali 11.2.1940 a 10.1.1941. Nemecko dodalo do Sovietskeho zväzu vyše 6 tisíc obrábacích strojov pre zbrojárske podniky, ZSSR začal dodávať do Nemecka kukuricu, bavlnu, mangánovú rudu, chróm, fosfát, azbest, obilie. Dňa 26.10.1939 prišla do Nemecka sovietska delegácia, ktorej boli prezentované najnovšie nemecké zbrane – lietadlá Ju 88, Bf 109 a pod. Dňa 28.3.1941 prišla nemecká delegácia na inšpekčnú návštevu sovietskych zbrojoviek. Správa Nemcov, že jeden sovietsky závod na výrobu leteckých motorov je väčší ako všetky nemecké závody dokopy bola pochopená ako chyba. Tiež padol návrh zo strany sovietov ponúknuť nemeckým ponorkám základňu v Murmansku a množstvo ďalších ústretových návrhov.

Po nemeckom útoku na Francúzsko dňa 10.5.1940 sa dodávky zo ZSSR do Nemecka ešte zrýchlili. ZSSR dodávalo do Nemecka palivo i obilie aj za dumpingové ceny, snažiac sa z Nemecka dostať čo najviac hliníka. To sa už ale blížil útok Nemecka na ZSSR, a jeden z dôvodov prečo neútočiť bol nedostatok pneumatík na nemeckej strane. Keď v máji 1941 dodal ZSSR do Nemecka 5 tisíc ton indického kaučuku, nič už nebránilo Nemecku zahájiť operáciu Barbarossa.

Kým sa ale tak stalo, nemecká a sovietska armáda porazili Poľsko a rozdelili si ho podľa dodatku zmluvy z 24.8.1939. Dňa 22.9.1939 bolo Poľsko porazené a tak nemecká a sovietska armáda usporiadali vo viacerých poľských mestách vojenské prehliadky. Tá najznámejšia bola v Brest-Litovsku, kde za účasti kamarátov z tankovej základne KAMA, generálov Heinza Guderiana a Semiona Krivošeina defilovali nemecké a sovietske vojská. Nad hlavami čnel symbol vojenského bratstva v podobe kosáka, kladiva a hákových krížov, a úsmevy na tvárach nacistov a komunistov dávali vedieť, že prvá fáza vojny skončila a nastáva druhá fáza, vyvražďovanie Poliakov.

Symboly vojenského partnerstva dvoch spriatelených armád v Breste
Symboly vojenského partnerstva dvoch spriatelených armád v Breste 

Heinz Guderian a Semion Krivošein v družnom rozhovore na pódiu pri vojenskej prehliadke nemeckého a sovietského vojska dňa 22.9.1939
Heinz Guderian a Semion Krivošein v družnom rozhovore na pódiu pri vojenskej prehliadke nemeckého a sovietského vojska dňa 22.9.1939 

Vojenská prehliadka nacistov a sovietov v Breste
Vojenská prehliadka nacistov a sovietov v Breste 

Bratia v zbrani, Poľsko 1939
Bratia v zbrani, Poľsko 1939 

Už dňa 28.9.1939 je podpísaná medzi Nemeckom a ZSSR Zmluva o hraniciach a priateľstve. V jednom z jej dodatkov je uvedené: „...vláda ZSSR nebude brániť štátnym príslušníkom Nemeckej ríše, ako aj ostatným osobám nemeckého pôvodu žijúcim na území pod jej právomocou, ak sa rozhodnú emigrovať do Nemecka alebo na územia pod jeho právomocou. Súhlasí, aby tieto presuny riadili zástupcovia ríšskej vlády v spolupráci s miestnymi úradmi a aby boli chránené majetkové práva emigrantov. Odpovedajúci záväzok preberá aj vláda Nemeckej ríše voči osobám ukrajinského a bieloruského pôvodu žijúcim na území pod jej právomocou...“ O čo išlo? Po nástupe Hitlera k moci mnoho ľavicovo orientovaných Nemcov opustilo Nemecko a emigrovalo do ZSSR. Týmto dodatkom zmluvy sovieti týchto nemeckých utečencov vydali gestapu a to ich smerovalo priamo do koncentračných táborov. Podobne z druhej strany – tí ktorí opustili ZSSR a chceli žiť slobodnejší život v Nemecku, boli vydaní gestapom do rúk NKVD. Osudy týchto ľudí končili v lepšom prípade v gulagoch.

Bratia v zbrani, Poľsko 1939
Bratia v zbrani, Poľsko 1939 

Toľko na tému : kto rozpútal druhú svetovú vojnu. Svetová vojna nebola svetovou preto, lebo nejaké Poľsko. Svetovou sa stala preto, lebo Poľsko bolo prvou krajinou na zozname dvoch šialencov, ktorí si začali porcovať Európu a napádať jej krajiny. A toto besnenie sa postupne rozšírilo na celú Európu a nepriamo na celý svet. A jediní dvaja pôvodcovia tohoto besnenia boli a na večné časy ostanú nacistické Nemecko a Sovietsky zväz. Dlhodobo sa spoločne na vojnu pripravovali, podporovali sa pri zbrojení, pri vývoji zbraní, pri zdieľaní skúseností. To sú fakty. Všetko ostatné sú drísty. Reči o tom, čo by bolo keby, a ako by bolo, ak by sa... tu neplatia. V septembri roku 1939 rozpútali nacisti a sovieti druhú svetovú vojnu. Bodka.

Dovetok : bolo zaujímavým sledovať správanie sa komunistov po tom, ako Hitler napadol Poľsko, po tom ako sa ZSSR spojilo s Hitlerom, a po tom ako Hitler napadol ZSSR. Komunisti v niečom, čo si sami nazvali Kominternou, od svojho založenia v roku 1919 vyzývali ku zvrhnutiu buržoázie a za vytvorenie medzinárodných sovietskych republík. Od roku 1933 vyzývali k boji proti fašizmu a nacizmu. Takže keď Hitler a Stalin prepadli Poľsko a zverejnila sa zmluva medzi oboma krajinami, komunisti celého sveta gúľali očami a dva mesiace nevedeli čo na to povedať.

Prvé vyjadrenie spísali Dimitrov, Molotov a Žukov, kde sa uvádzalo, že s vojnou vlastne ZSSR nemá nič, že vojna je imperialistická, a komunisti sa v žiadnom prípade nesmú zastávať Poľska, ktoré sa zrazu začalo označovať za fašistické. Taktiež bolo treba privítať aktivity ZSSR pri oslobodzovaní Ukrajiny a Bieloruska (tak sa prezentoval vpád ZSSR do Poľska), a nemalo by sa pokračovať v aktivitách smerovaných voči Hitlerovi a jeho nacizmu. Takže : príkaz z Mosky komunistom všetkých krajín : nepodporujte otvorene Hitlera, neohrozujte priateľské vzťahy medzi Nemeckom a ZSSR, lebo iba Hitler a Stalin sú tie správne garancie boja proti svetovému imperializmu.

Už 26.9.1939 posielajú československí komunisti rádiogram do Moskvy, kde konštatujú silnú dezorientáciu ohľadom charakteru vojny a politiky ZSSR. Keď českí komunisti dňa 28.10.1939 organizovali protesty proti nacistickej okupácii Poľska, zahriakol ich sám Gottwald a oznámil, že strana sa nesmie pridávať na stranu imperialistických agentov. A tak sa postupne nakláňalo presvedčenie súdruhov na stranu paktu Molotov – Riebentrop. Ilegálny časopis „V boj“ písal, že dohoda Stalina a Hitlera je „...skvelý ťah sovietskej diplomacie...“, Rudé právo napísalo, že pakt „... je čin, ktorým ZSSR zmaril intrigy západoeurópskych reakcionárov a zahnal celý zhnitý kapitalistický svet do slepej uličky, čím si uvoľnil cestu pre svoju vlastnú politiku mieru...“ A napadnutím Poľska sa ZSSR priblížil o 500 km viac ku Československu a o to je Československo bližšie socializmu.

Keď sa rozpadlo Československo, tisíce mužov emigrovalo do zahraničia. Postupne sa dávali dokopy na juhu Francúzska, a následne sa presťahovali do Británie, kde v tábore Cholmondeley už tvorili v počte viac ako 10 tisíc mužov základ československej armády. V júli 1940 týchto vojakov začali navštevovať československí komunisti na čele s Vladimírom Clementisom, a tí sa začali vyjadrovať na tému vojny Hitlera a Stalina v Poľsku, ako aj snahy vojakov bojovať proti Hitlerovi. Ich rétorika bola štandardná komunistická : ...toto nie je naša vojna..., ...čo my s touto vojnou máme..., ... prečo bojovať proti spojencovi súdruha Stalina..., ...prečo sa nevrátiť a nebojovať proti pravému nepriateľovi, proti imperializmu... a pod. Clementis svojimi rečami zbuntoval asi 5 stoviek vojakov, ktorí skončili v internačnom tábore ako nespoľahliví.

Keď Hitler následne prepadol ZSSR, zasa sa všetkým komunistom zvrtla v tele chémia, a od druhého dňa zas tvrdili niečo iné. Dokonca aj tým Clementisom zbuntovaným vojakom došlo, akí sú idioti, že počúvali komunistu. Lebo reči komunistu sú vždy rovnaké drísty. Tí vojaci v Chalmondoley pred viac ako 80 rokmi to pochopili vďaka vojne. Tá dnešná lúza počúvajúca komunistov napr. na nitrianskom námesti to ani napriek vojne nepochopila.

Záver : ešte jeden uhol pohľadu – rusi tvrdia, že priniesli najväčšie obete v boji proti fašizmu. To samozrejme nie je pravda ani percentuálne, ani absolútne, nič menej nezaškodí si uvedomiť, že do počtu obetí si rusi radi pripočítavajú vojakov, ktorých stratili pri útoku na Poľsko (a to nie sú obete v boji proti fašizmu, to sú obete agresora stojaceho na strane nacistov), ako aj obete gulagov, kam si svojich ľudí posielali sami (napr. tých, ktorých si NKVD menilo s Gestapom po prepadnutí Poľska).. A nakoľko o ďalších takýchto „obetiach“ bude nasledovný blog, nateraz všetko na tému „...ako sovieti svetovú vojnu rozpútali“.

Juraj Kumičák

Juraj Kumičák

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  68
  •  | 
  • Páči sa:  585x

Názorovo som väčšinou na strane menšiny. Názor väčšiny väčšinou nemám rád. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradenéVojnové príbehy

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

711 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu