reklama

Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť III)

...alebo ako sovieti slobodu prinášali...

Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť III)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (50)

V septembri 1939 zaútočilo nacistické Nemecko a Sovietsky zväz na Poľsko. Naplnila sa tak dlhoročná spolupráca Nemecka a Sovietskeho zväzu v oblasti hospodárskej ako aj vojenskej, formalizovaná sovietsko – nemeckým Paktom, na základe ktorého obe krajiny útokom na Poľsko rozpútali druhú svetovú vojnu. ZSSR tento svoj krok komentoval v predvečer svojho útoku slovami : „...Poľský štát sa zrútil a prestal existovať. Preto všetky dohody uzatvorené s Poľskom stratili platnosť ... Sovietsky zväz sa cítil povinný intervenovať, aby ochránil svojich ukrajinských a bieloruských bratov...“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tu treba povedať, že poľské územie, na ktoré ZSSR zaútočil, je dnes územím západnej Ukrajiny a Bieloruska. A práve túto oblasť začali sovieti oslobodzovať, aby jej obyvateľom „...zaistili mierovú prácu...“ Aby sme pochopili, o aký druh sovietskej ochrany a oslobodenia išlo, musíme sa vrátiť o dva roky späť, do roku 1937.

Sovietsky zväz, 1937 - 1938

Dňa 25.7. 1937 začína platiť príkaz NKVD č. 00439, ktorého úlohou je eliminácia obyvateľov ZSSR nemeckého pôvodu. V tej dobe žili na území ZSSR tisíce Nemcov, ktorí sympatizovali so socialistickým zriadením. Nezriedka išlo o komunistov, ktorí zrazu v zmysle pokynov NKVD začali byť vnímaní ako „...nemeckí špióni, ktorí sa infiltrovali do vojenských tovární...“. V priebehu 16 mesiacov bolo popravených 42 tisíc obyvateľov, 12 tisíc ľudí bolo poslaných do gulagov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Logicky, tak ohromné množstvá ľudí nemohli prejsť štandardnými právnymi postupmi. Neexistovala tu obžaloba a civilizovaný súd, zato tu existovalo niečo hodné sovietskeho socializmu – plánovanie a prekračovanie plánu. A tak verchuška začala plánovať, koľko ľudí má byť v ktorom konkrétnom regióne zastrelených, a koľko „iba“ odsúdených na nútené práce (z ktorých sa tiež poväčšine ľudia nevracali...). A keďže v tomto šialenstve normálne súdy fungovať nemohli, fungovali tu na úrovni okresov mimosúdne trojky, čiže šéf oblastnej NKVD, lokálny prokurátor a nejaký stranícky funkcionár, ktorí schvaľovali masové popravy na základe normalizovaných žalôb a obvinení. Nuž a pokiaľ masové zabíjanie na úrovni okresu pod kontrolou okresnej trojky bolo málo výkonné, dopĺňala ich na celoštátnej úrovni tzv. dvojka, čiže Komisia NKVD ZSSR a Prokuratúra ZSSR, ktorá tiež chystala vlastné zoznamy na popravy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dňa 30.7.1937 začína platiť NKVD príkaz č. 00447 o vyčistení ZSSR od kulakov, zločincov a rôznych kontrarevolučných elementov. Od tohoto príkazu sa začína prejavovať invencia okresných popravcov, ktorí v túžbe vyniknúť opakovane žiadali navyšovať plány popráv. Pod tento príkaz sa dalo v rámci boja proti protisocialistickým živlom skryť takmer všetko, a tak nie je divu že výsledkom bolo cca. 440 tisíc ľudí popravených a 380 tisíc ľudí odsúdených na nútené práce. Pod príkazom 00447 napríklad prebiehalo masové zatýkanie a popravy Fínov. V tej dobe na území ZSSR, v Karélii a okolí Murmanska žilo množstvo pôvodných Fínov, ale aj Fínov, ktorí sa prisťahovali z Kanady alebo USA. Taktiež v snahe postrieľať čo najviac ľudí si vyšetrovatelia NKVD vyberali ženatých mužov s rodinami, kde bola vyššia pravdepodobnosť, že ich dotlačia do nejakého predpripraveného priznania. Samozrejme náčelníci NKVD s najviac prekračovanými plánmi popráv dostávali vyznamenania a mohli postúpiť na vyšší okres. Choré? Zvrátené? Nie. Ruské...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dňa 11.8. 1937 spúšťa NKVD prostredníctvom príkazu č. 00485 v rámci všeslovanskej vzájomnosti tzv. Poľskú operáciu. Jej úlohou malo byť vyčistenie územia ZSSR od ľudí poľskej národnosti či pôvodu. Vymyslela sa fiktívna „Poľská vojenská organizácia“, a Poliaci, často krát členovia komunistickej strany, boli označovaní za členov tejto organizácie a išli na popravu. Rozkaz bol doplnený tajným listom Ježova, v ktorom boli špecifikované rôzne obvinenia proti Poliakom, predpripravené moskovským vedením. Rozkaz smeroval k zatknutiu všetkých Poliakov, doslova „...Poliakov treba úplne zničiť...“. A keď súdruh Stalin doplnil Ježova slovami : „... Veľmi dobre! Vykopajte a vyčistite toto poľské špionážne bahno... zničte ho v záujme ZSSR...“, nič nebránilo zapáleným súdruhom z NKVD, aby sa s vervou ich vlastnou pustili do práce. A boli nielen usilovní, ale aj invenční. Aby navýšili počty popráv, hľadali možné obete v telefónnych zoznamoch. Ak nejaké meno znelo poľsky, hneď sa tam poslali NKVD chlapci, a dotyčný nešťastník po pár dňoch mučenia, najviac však do 10 dní od zatknutia bol popravený. Či ako hovorievali popravcovia NKVD, obdarúvali obete darčekom v podobe deviatich gramov olova priamo do tyla. Postrieľaných bolo 110 tisíc ľudí a 28 tisíc išlo do gulagov. Choré? Zvrátené? Nie... Iba ruské...

Dňa 15.8. 1937 začal platiť ďalší príkaz NKVD, č. 00486. Nakoľko po prvých troch príkazoch rýchlo pribúdali popravení „zradcovia“, a súbežne s nimi aj vdovy po týchto zradcov, sovietske vedenie navrhlo opatrenia proti manželkám zradcov vlasti a opatrenia na zabezpečenie ich detí. A tak 40 tisíc žien išlo do ženských gulagov v Kazachstane na 5 až 10 rokov, a ich deti boli porozvážané do detských domovov v ZSSR na prevýchovu. Tú pravú. Sovietsku.

Dňa 30.11.1937 začal platiť ďalší „národný“ príkaz NKVD, č. 49990, známy ako Lotyšská operácia. Podobne ako v prípade Poliakov išlo o masové vyvraždenie ľudí, ktorí mali tentokrát lotyšský pôvod. V mnohých prípadoch išlo o tých Lotyšov, ktorí so zbraňou v ruke bojovali za sovietov v občianskej vojne. Títo ľudia v 30-tych rokoch zastávali vysoké funkcie v štátnom aparáte, dokonca boli funkcionármi Čeky. Doplatili však na agresívnu rusifikáciu, kde ľudia neruského pôvodu museli byť zbavení funkcií a pozícií a na ich miesta mohli byť prijatí iba Rusi. Lotyši boli príkazom NKVD označení za nacionalistov a nepriateľov ľudu vrátane členov Lotyšskej komunistickej strany v ZSSR. Do novembra 1938 bolo vyvraždených 16 tisíc ľudí, a asi 5 tisíc skončilo v gulagoch. Sovieti boli dôslední – popri vraždení ľudí Rusi likvidovali aj akékoľvek pozostatky lotyšskej kultúry na území ZSSR.

Okrem uvedených príkazov NKVD existovali ďalšie príkazy a vyhlášky smerované na rôzne skupiny a komunity. Napríklad Estóncov bolo v uvedenom období popravených 5 tisíc, Fínov 20 tisíc, Grékov 50 tisíc, podobne Rumunov, Iráncov, Afgancov, ale taktiež napr. 77 Čechov a Slovákov zo Žitomyrskej oblasti a pod. A tak za obdobie 16 mesiacov bolo popravených strelou do tyla 800 tisíc ľudí (t.j. v priemere 1.700 popráv denne po dobu 500 dní) plus ďalšie státisíce skončili v gulagoch. Ako to asi vypadalo dokladá záznam, kde prvý náčelník správy NKVD v Žitomyrskej oblasti Lavrentij Jakušev dňa 28.11. a 29.11. 1937 osobne zastrelil 553 ľudí. A v marci 1938 nový ľudový komisár ZSSR Alexander Uspenskij povedal Grigorijovu Vjatkinovi, inému náčelníkovi NKVD : „...ak nechceš, aby som ťa zavrel, bež tam a zorganizuj trojku, je nutné postrieľať denne najmenej 500 ľudí. A ak budeš mudrovať, pred nami sa neschováš, dozvieme sa to, zavrieme ťa a zastrelíme...“ Azda ešte dodám, že tých obetí bolo omnoho viac ako som uviedol – odsúdený, jeho manžel / manželka, a rodičia oboch prišli o majetok, a stratili možnosť pokračovať ďalej v normálnom živote. Ak teda život, ktorý do tej doby viedli, sa dal za normálny považovať.

Takto teda oslobodzovali sovieti svojich občanov neruského alebo nedôveryhodného pôvodu. Oslobodzovali ich od života a boli viac ako výkonní. Toto vraždenie sa dialo na území ZSSR v rokoch 1937 a 1938 a vošlo do dejín ako Veľká čistka, kde hordy sadistických ruských šialencov pod hlavičkou NKVD plošne vyvražďovali státisíce ľudí, ktorí škodili, alebo mohli byť mentálne spôsobilí prísť niekedy v budúcnosti na nápad škodiť. Pričom vymyslené ideologické dôvody zakryli ten hlavný dôvod vraždenia, a totiž že ZSSR sa čistil od nerusov. Dnes historici nemeckí, poľskí či pobaltskí nazývajú toto dianie genocídou. Rusi to tak samozrejme nenazývajú. Faktom ale je, že akýkoľvek ruský nacista vie, že veľké Rusko bude veľkým iba ak bude čisté, a čistým bude bez Poliakov, Lotyšov a podobných nerusov. Na webe sú tisícky príbehov z tohoto obdobia. Nemá zmysel ich spomínať, kto chce nájde si ich. Všetky ale majú niečo spoločné – barbarské správanie sa ruských vrahov pri nulovej úcte k životom svojich obetí. Presne tak ako to bolo v časoch Zlatej hordy, a presne tak ako je to i dnes. Ale zas aby sme neboli úplne negatívni – týmto vraždením si NKVD spojila príjemné s užitočným – sadisti si prišli na svoje, a nazbierali dostatočné skúsenosti nato, aby tento typ slobody začali šíriť mimo hranice vtedajšieho ZSSR.

Poľsko, 1939 - 1941

A prišiel rok 1939. Tu treba uviesť, že Poľsko z roku 1937 malo 45 miliónov obyvateľov, z toho Poliakov 65%, Ukrajincov 16%, Židov 10%, Bielorusov 5% a Nemcov 2%.V auguste 1939 bol podpísaný nemecko – sovietsky Pakt. Bol podpísaný za vzájomnej veselosti. Ostatne, v roku 1940 sa Joachim von Ribbentrop zveril svojmu talianskemu kolegovi, že „...v Kremli som sa cítil ako medzi svojimi starými straníckymi spolupracovníkmi...“, a po podpise Paktu Stalin pripíjal na zdravie Hitlera a Himmlera so slovami : „...zabezpečujú stabilitu nacionálneho poriadku v Nemecku“. Bratstvo bolo teda dokonané, a v septembri Nemecko a ZSSR bok po boku napadli Poľsko a rozpútali svetovú vojnu. Poľsko týmto útokom stratilo v prospech ZSSR 51% územia s 13 miliónmi obyvateľmi, z ktorých značná časť boli Ukrajinci a Bielorusi.

Už od februára 1940 začali sovieti deportovať obyvateľov obsadeného územia. V transportoch z februára, mája a júna 1940 a júna 1941 vyviezli okolo pol milióna ľudí (podľa Olexandra Bojka to mohlo byť až 1,1 milióna ľudí, podľa Stanislava Ciesielskeho 700 tisíc ľudí vrátane väzňov, vojnových zajatcov a ľudí nasadených na nútené práce). Väčšina skončila na východe ZSSR, pričom organizátormi týchto presunov boli Chruščov a Žukov.

Po prvotných odsunoch ľudí na Sibír začali sovietske represie a teror. Napriek tomu, že pod správou ZSSR skončilo 13 miliónov obyvateľov Poľska a pod správou Nemecka 32 miliónov, represie v sovietskej okupačnej zóne boli 4x vyššie ako u Nemcov. Súbežne s represiami prebiehala intenzívna rusifikácia, kde tisíce Rusov prišli na obsadené územie do rôznych riadiacich pozícií. V obsadených mestách a dedinách začalo zatýkanie, mučenie a vraždenie. Známe sú prípady, kedy väzňov v Bobrku obárali Rusi vriacou vodou, v Przemyslanoch urezávali väzňom nosy, uši či prsty, vo väznici v Czortkowe urezávali väzenkyniam prsia, podobné zverstvá sa diali v Sambore, Stryji a na ďalších miestach. Ako píše poľský historik Ján T. Gross : „...sovietske orgány štátnej bezpečnosti týrali svojich väzňov nielen preto, aby sa priznali, ale aby ich aj usmrtili. Nie že by NKVD mala vo svojich radoch sadistov, ktorí sa zbláznili; skôr to bol systematický postup...“.

A tak na území okupovanom ZSSR rýchlo pribúdali počty väznených a mučených Poliakov, Ukrajincov, ale aj Bielorusov a Židov. Desivé je, že po útoku Nemecka na ZSSR v júni 1941 bol Stalinom vydaný príkaz NKVD č. 00803 na okamžitú popravu všetkých politických väzňov. Viac ako 40 tisíc ľudí bolo v priebehu pár dní zmasakrovaných, a to skôr než stihli sovieti a popravcovia NKVD ustúpiť pred nemeckými vojskami. A keďže v tej dobe šla v tesnom závese za nemeckými vojskami aj Slovenská armáda, aj slovenskí vojaci mohli prinášať očité svedectvá z vraždenia ľudí sovietmi. Mučiareň NKVD v Zločove, stovky ľudí stiahnutých z kože, s odrezanými hlavami či inak zmasakrovaní v solivare Salino, tisíc obetí v Drohobyczi, tisíc obetí v Stryji, z nich mnohé rozštvrtené, v Zločové 700 obetí, v Tarnopole do tisíc obetí, v Ľvove vyvraždilo NKVD od 22.6. 1941 so 30.6. 1941 asi 4 tisíc ľudí, vrátane 10-ročných chlapcov či žien. Zachovali sa svedectvá väzňov popisujúce správanie sa ruských sadistov z NKVD v jednotlivých väzniciach a rôzne spôsoby mučenia a vraždenia. Nemá zmysel to bližšie uvádzať. Žiaľ, na území Ukrajiny Rusi predviedli v plnej paráde, čo znamená „ochraňovať“ svojich slovanských bratov. A slovanskí bratia, aspoň teda tí, ktorým ostala historická pamäť a úplne neosprosteli, na toto ruské správanie nikdy nezabudnú.

Fínsko, 1939 - 1945

Dňa 21.1. 1932 bol medzi ZSSR a Fínskom podpísaný Pakt o neútočení, ktorý bol v roku 1934 potvrdený na 10 rokov. Avšak dňa 26.11. 1939 sovieti informovali, že Fínsko tento pakt porušilo tým, že ostreľovalo pohraničnú obec Majnila. O dva dni, 28.11. 1939 sovieti Pakt o neútočení jednostranne vypovedali a dňa 30.11. 1939 útočí Červená armáda na Fínsko. Tým sa začala sovietsko – fínska vojna známa ako Zimná. Tu treba povedať dve veci – obec Majnila bola asi tak strategicky významná, ako je na Slovensku obec Osturňa. Samotná predstava fínskej provokácie cez túto obec je čistý blud. Avšak už 4 dni po ruskom zinscenovaní fínskej provokácie dokázala Červená armáda zaútočiť na fínske hranice z 9 smerov na úseku dlhom 700 km. Nuž raz darmo – ak Rusi chcú prepadnúť nejakú krajinu, žiadne klamstvo im nie je cudzie. Platilo to vtedy a platí to stále.

A pritom tak málo stačilo aby vojna nebola. Sovieti sa pred útokom obrátili na Fínsko s množstvom návrhov, ktoré keby Fínsko akceptovalo, vojna byť nemusela. Napr. vstúpiť na fínske územie za účelom pomoci aj bez žiadosti či súhlasu fínskej vlády, právo zriaďovať na fínskom území sovietske vojenské základne, presúvať svoje vojská po fínskom území, právo vojensky využívať prístav Petsamo, záväzok Fínov pomáhať sovietom vojensky, ak by sovieti viedli s niekým vojnu, vzdať sa niektorých ostrovov v prospech ZSSR, presunúť hranice na Karelskej šiji viac na západ v prospech ZSSR a podobné ústretové drobnosti. Fíni div sa svete nesúhlasili, a tak sa sovieti rozhodli vziať si všetko nasilu.

Plán sovietov bol jednoduchý: celé Fínsko poraziť do 14 dní a na 21.12. 1939 darovať súdruhovi Stalinovi ako darček k narodeninám kapituláciu Helsínk. A samozrejme zorganizovať v Helsinkách slávnostnú prehliadku vojsk za zvukov novo skomponovaného pochodu a nainštalovať hneď na dobytom fínskom území bábkovú vládu s nejakým súdruhom Ottom Kuusinenom (...čo mne toto pripomína...?...). Lenže Fíni si akosi viac cenia svoju slobodu ako napr. Slováci, a tak veľmi rýchlo zbuntovali 400 tisíc mužov a 100 tisíc žien a vytvorili obranné vojsko. A pod vedením Carla Gustava Mannerheima sa pustili do kombinácie zdržiavacích a ústupových operácií.  

Prvá fáza Zimnej vojny trvala do 21.12. 1939 a sovieti v nej utrpeli niekoľko ťažkých porážok na celej šírke frontu, a to napriek tomu že ich prevaha v bojovej technike bola ohromná. Preto v januári 1940 sovieti presunuli na front čerstvé sily, pomenili veliteľov a s ohromnou presilou, ale aj za cenu značných strát vytlačili Fínov z Karelskej šije. Dňa 13.3. 1940 Zimná vojna skončila Moskovským mierom, kde Fínsko odstúpilo ZSSR veľkú časť svojho územia, ktoré sa následne stalo Karelsko – fínskou sovietskou socialistickou republikou. Sovieti stratili v Zimnej vojne 150 tisíc mužov a ďalších 200 tisíc skončilo s ťažkými zraneniami, a taktiež stratili 600 lietadiel a 3.500 tankov.

Po útoku Nemecka na ZSSR obnovili Fíni svoje bojové aktivity proti ZSSR s cieľom získať späť územia stratené v Zimnej vojne. Behom dvoch mesiacov Fínsko vytlačilo sovietov zo svojich pôvodných území a následne viedlo so ZSSR pozičné boje. Po porážke Nemcov na východnom fronte sa ale opäť karta obrátila a sovieti opäť Fínsko porazili. Opäť zabrali fínske územia, a to pri ďalších stratách 200 tisíc mŕtvych a 400 tisíc zranených.

V zmysle tradícií sa sovieti dopúšťali zverstiev na civilnom obyvateľske aj vo Fínsku. Hlavne sovietski partizáni v rokoch 1941 – 1944 prepadávali fínske dediny, vraždili deti, znásilňovali a vraždili ženy. Známe sú masakre v Seitajärvi či Lokka. Radšej bez fotiek.

V roku 1997 po rokoch pátrania našiel Jurij Dmitriev popravisko 9 tisíc ľudí pri obci Sandormokh, neďaleko fínskych hraníc (hraníc z roku 1937). Ľudia z viac ako 58 národností tu boli povraždení agentami NKVD a nahádzaní do 236 spoločných jám. Boli tu popravení ukrajinskí spisovatelia a básnici, predstavitelia cirkvy, ľudia označení za kulakov či nepriateľov štátu. Jurij Dmitriev a jeho tím zistili, že obete boli vraždené katmi NKVD Michailom Matvejevom a jeho asistentami Bondarenkom a Šondyšom. Starší kat NKVD (ako funkcia) Michail Matvejev už v roku 1936 dostal Rad červenej zástavy za „...boj za zabezpečenie socialistického systému...“, a za povraždenie tisícov ľudí v Sandormokhu dostal „...za svoju nezištnú prácu v boji proti kontrarevolúcii...“ pamätný dar a súbor gramofónových platní. Neskôr za vraždenie ľudí v Leningrade dostal Leninov rád, a v roku 1971 dožil ako dôchodca svoj spokojný život. Avšak onedlho po zverejnení náleziska obetí v Sandormokhu spustila ruská propaganda informácie, že sa nejednalo o občanov ZSSR povraždených katmi NKVD, ale o sovietskych vojnových zajatcov popravených Fínmi počas Zimnej vojny. Tieto klamstvá vyvrátili samotní Rusi venujúci sa histórii Stalinovských čistiek. Žiaľ ukazuje sa, že tak ako sa Rusi snažili lacnými klamstvami vyviňovať zo svojich zverstiev kedysi, presne tak postupujú i dnes.

Estónsko, 1939 - 1949

Estónsko sa od získania nezávislosti v roku 1920 do roku 1939 stalo modernou krajinou. Zakladali sa školy, prekvitala kultúra, bola garantovaná kultúrna autonómia pre menšinové skupiny. Krajina presadzovala politiku neutrality. Žiaľ iba do 24.9.1939, keď ZSSR vyhlásil, že neutralitu Estónska neakceptuje a žiada o možnosť zriadiť si na estónskom území svoje vojenské základne. Estónska vláda ultimátum sovietov prijala vrátane kontingentu 25 tisíc vojakov Červenej armády.

Dňa 12.6. 1940 bol vydaný rozkaz na úplnú vojenskú blokádu Estónska sovietskou Baltskou flotilou a dňa 16.6. 1940 Estónsko bolo napadnuté zo strany ZSSR na základe obvinenia zo sprisahania proti ZSSR vysloveného Molotovom. Síce bez dôkazov, zato s 90 tisíc vojakmi. Nasledoval štandardný postup – zmanipulované voľby s vopred pripravenými víťazmi, nový parlament, ktorý vyhlásil Estónsko za súčasť ZSSR, popravy tých, ktorí nehlasovali za prosovietskych kandidátov, a následné popravy a transporty do gulagov. Ešte v roku 1940 bolo popravených 2 tisíc popredných politikov a vojenských dôstojníkov, 10 tisíc hlavne žien a detí bolo deportovaných na Sibír a severný Kazachstan, 32 tisíc mužov pod zámienkou mobilizácie išlo do pracovných lágrov.

Nakoľko Estónsko po júni 1941 vítalo nacistickú armádu ako osloboditeľku, a tisíce estónskych mužov bojovali po boku nacistov proti ZSSR, po porážke nacistov deportácie Estóncov pokračovali. Ešte v roku 1949 sovieti vyviezli na Sibír behom troch dní 20 tisíc ľudí, väčšinou žien a detí. Uvoľnené pozície v Estónsku okamžite obsadzovali Rusi v rámci masívnej rusifikácie. Deportácie Estóncov riadil osobne Chruščov, ktorý po Stalinovej smrti tieto deportácie komentoval ako „...obludné činy a hrubé porušenie základných leninských princípov národnostnej politiky ZSSR...“

V roku 1995 opäť nezávislé Estónsko vyhlásilo deportácie za zločin proti ľudskosti a odsúdilo tých obyvateľov Estónska, ktorí sa na deportáciách podieľali. Rusko deportácie z Estónska ako zločin uznať odmietlo, odmietlo vyplatiť kompenzácie a odsúdenie organizátorov deportácii nazvalo pomstou.

Lotyšsko, Litva, 1939 - 1945

Tak, ako akceptovalo sovietske ultimátum dňa 28.9. 1939 Estónsko, podobne sa chrapúnskemu správaniu sovietov podvolilo aj Lotyšsko (5.10. 1939) a Litva (10.10. 1939). A rovnako ako Estónsko aj Lotyšsko bolo napadnuté zo strany ZSSR dňa 16.6. 1940. Už dňa 19.6. 1940 oznámilo ZSSR mená novej lotyšskej vlády, o deň na to bola nová lotyšská vláda schválená, a dňa 30.6. 1940 povedal Molotov litovskému ministrovi zahraničných vecí pamätné slová : „...Musíte sa dobre pozrieť na realitu a pochopiť, že v budúcnosti budú musieť zmiznúť malé národy. Vaša Litva spolu s ostatnými pobaltskými krajinami vrátane Fínska by sa mala pripojiť k slávnej rodine Sovietskeho zväzu. Preto by ste teraz mali začať zasväcovať svojich ľudí do sovietskeho systému, ktorý bude v budúcnosti vládnuť všade, v celej Európe...“

A ako cez kopírák – 15.7.1940 zmanipulované voľby, následne popravy tých, ktorí nevolili pripojenie Lotyšska k Sovietskemu zväzu, popravy politických oponentov, deportácie. Sú materiály, v zmysle ktorých Moskva naplánovala deportácie iba z Litvy na úrovni 700 tisíc ľudí. Pre obyvateľov Pobaltia preto nacistická okupácia bola v tej dobe vnímaná ako záchrana.

Dňa 13.6. 1941 prebehla deportácia 15.600 Lotyšov na Sibír, pričom celkové deportácie z Pobaltia sa týkali okolo 200 tisíc ľudí. Väčšina týchto ľudí zomrela počas prvej zimy, mnohí ale ešte skôr, počas transportov a pre neľudské podmienky v lágroch. Ako uvádza Olaf Mertelsmann, sovietske zverstvá v Estónsku spôsobili 5x viac obetí ako nacistickí Nemci. Podobný pomer bol aj v Litve a Lotyšsku.

To čo spôsobil Sovietsky zväz v Pobaltí jasne ukazujú čísla: v roku 1940 žilo v Lotyšsku 75% Lotyšov, v roku 1991 iba 52%, v Estónsku v roku 1940 žilo 90% Estóncov, v roku 1991 už iba 65%, v oboch krajinách boli pôvodní obyvatelia nahradení Rusmi. Okrem politických popráv a deportácií páchali Rusi v rámci NKVD ďalšie zverstvá na civilnom obyvateľstve.

Známy je masaker v litovskom Rainiai, kde 24.6. 1941 bolo popravených 80 politických väzňov. Vlastne išlo o 18-ročných chalanov, ktorí boli členmi skautingu, a než dostali guľku do tyla, boli im rozdrvené čeľuste, urezané genitálie, dokaličené končatiny. Tváre boli tak znetvorené, že bolo možné identifikovať iba 27 obetí. Po ústupe Rusov z tejto oblasti sa mŕtvoly našli a ich pohreb sa premenil na celoštátne masové demonštrácie proti Rusom. A to aj napriek tomu, že ruské lietadlá zhadzovali letáky, podľa ktorých mali masaker spôsobiť Nemci. Fakty a výpovede svedkov však potvrdili, že vrahmi boli Rusi (Ždanov, Jermolajev), litovskí komunisti (Nachmanas Sušanskis), prípadne litovskí Rusi (Peter Raslan), všetci agenti NKVD. Ďalšie miesta masových popráv boli v estónskom Tarte, litovskom Vilniuse, vo väznici Pravieniškes pri Kaunase a pod.

Záver

Nemá zmysel ďalej pokračovať v opise týchto ruských zverstiev. Pár krajín, stovky miest popráv, státisíce obetí a milióny zničených životov. Takto vypadalo oslobodzovanie bratských národov a susedov v podaní Rusov a ich NKVD. Ten rukopis je pritom už od čias Ivana Hrozného rovnaký. Rusi sa správajú ako kobylky. Niekam prísť, všetko zničiť, a obzerať sa po ďalšom smere útoku. Za celé stáročia nič nepochopili. Možno sa naučili telefonovať, riadiť autá, poniektorí i prdieť do hajzlovej misy, ale hodnotovo je to stále tá istá horda z čias chanátov. A pritom človek vlastne ani nevie pochopiť, čo je motiváciou tohoto barbarského správania. Moc? Pocit veľkosti?

Na kieho paroma bolo treba Rusom útočiť na Fínsko a obsadiť Karéliu? A čo tam dosiahli? Pred pár desaťročiami bola Karélia jednou oblasťou. Dnes je preťatá rusko – fínskou hranicou. Na fínskej strane, ako píše Juraj Buzalka, sú upravené drevené domčeky, chránená príroda, spokojní ľudia, kvalitná infraštruktúra. Na tej ruskej strane hladné psy na čerpačkách, smutní ľudia v rozpadajúcich sa domoch, beznádej a zúfalstvo bývalých zamestnancov skrachovaných textiliek či konzervární, a najzachovalejšia budova na ruskej strane je sídlo putinovej bezpečnosti FSB, v ktorom strašia namosúrení pasováci a korpulentné odfarbené bárišne v uniformách. Tak na kieho paroma sa tí Rusi rozťahujú a obsadzujú cudzie územia, keď nie sú schopní sa postarať ani o svoje vlastné. Milióny Rusov pozná asfaltové cesty iba z časopisov, zato typy ruských samopalov a tankov pozná každé ruské dieťa. Choré? Zvrátené? Nie. Iba také ruské.

Ten pocit, že čím som väčší, tým som silnejší, a tým mi musia všetci preukazovať viac úcty? A čím viac tankov, tým väčšia sila a tým väčší rešpekt vzbudzujem? No, možno rešpekt, ale iste nie dôveru a úctu. Ale o tú barbari nestoja. Barbarom stačí, ak sa ich iní boja, a ak môžu beztrestne šíriť smrť a strach.

Dnes Rusi často spomínajú, ako sú obkľúčení nepriateľskými vojskami. Navrhujem iný pohľad – pozrime sa s kým dnes Rusko susedí a dajme reč o to, koho zo susedov Rusi nenapadli a nevyvražďovali. Pekne od severu môžeme – Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, kedysi Poľsko, dnes Bielorusko, Ukrajina... tu všade vraždili kati z NKVD, tu všade nahrádzali povraždených a deportovaných ľudí ruskými občanmi. A všetky tieto krajiny majú na Rusov rovnaký názor a považujú ich za teroristickú krajinu. Historická skúsenosť, ale aj udalosti z dnešnej Ukrajiny ukazujú, že oprávnene.

Dovetok 1

Nedá mi nenapísať ešte pár slov na tému „oslobodzovania bratských slovanských národov“ Rusmi. Toto by azda mohlo platiť, ak by Rusi boli slovanským národom. Nuž, istotne sa dnešní Rusi pred pár storočiami obtreli o východoslovanské korene, ale už niekoľko storočí sú Rusi mixom kdečoho možného aj nemožného. Ostatne – Lenin mal v sebe skôr krv mongolskú, nemeckú a židovskú ako slovanskú, Stalin a Beria boli Gruzínci, dnes Lavrov je napoly Armén, Šojgu je Tuvianec a pod. Keď Nemci v roku 1941 prepadli ZSSR, veľmi rýchlo začali pochybovať, že bojujú so slovanmi. Nemci vnímali Ukrajincov a Bielorusov ako slovanov, ale u Rusov boli čoraz viac zneistení. Ostatne foto zajatých sovietskych vojakov (archív Borisa Súdneho) ukazuje dôvod.

Obrázok blogu

Podobné je to dnes na Ukrajine. Vysoké percento vojakov zo Severného Osetska, z Altaja, Zabajkalskej oblasti či Volgogradskej oblasti bojujúcich na Ukrajine naznačujú, že v Ruskej armáde sú hlavne vojaci z okrajových častí Ruska (viď mapa a link na konci blogu). Je to etnická mnohorakosť, ktorú nazvať slovanmi by chcelo veľkú odvahu. Lenže aj títo ľudia bojujú za Rusko, páchajú vojnové zločiny v mene Ruska, ukazujú celému svetu kto dnes Rusi sú a ako vypadajú, a dávajú tisícom nevinných obetí pocítiť, že Rusko je zločinecký štát. A hlavne posúvajú význam slova Rus do inej, aktuálnej podoby. Na to netreba zabúdať. Pre prípad ak by chcel zas nejaký vymletý blázon zo Súmračnej bliakať niečo o slovanskom bratstve a viesť panslávistické bludy.

Obrázok blogu

Dovetok 2

Rusi dnes radi pripomínajú, aké obete priniesli v boji proti fašizmu. Väčšinou sa šermuje sumou 23 miliónov mŕtvych. Faktom ale je, že sa nejedná o obete Rusov, a tiež sa nejedná o obete boja proti fašizmu. Rusom zahynulo v druhej svetovej vojne okolo 14 miliónov, z toho polovica bola civilisti. Percentuálne to bolo okolo 13% z celkového obyvateľstva, avšak napr. také Bielorusko stratilo až 25% svojich obyvateľov, Poľsko a Ukrajina 16%, Lotyšsko napr. 13%. A teraz sa zastavme u Lotyšska – celkovo zahynulo vo vojne 260 tisíc ľudí. Lenže to neboli obete boja proti fašizmu, to boli z 80% obete sovietov. Podobne Litovci so svojím počtom obetí 375 tisíc, či Estónci s 80 tisíc obeťami. Spolu 715 tisíc obetí, z ktorých najskôr pol milióna ľudí neboli obete fašistov, ale sovietov. A toto výrazne mení štatistiku obetí.

Sovieti len v boji s Fínskom stratili 350 tisíc vojakov, ktorí neboli obeťami boja proti fašizmu, ale boli obeťami agresora napádajúceho iné krajiny. Preto je najvyšší čas sa na tieto štatistiky pozrieť trocha iným pohľadom a ponaprávať propagandistické bludy o nesmiernych obetiach ZSSR v boji za slobodu. Obetiam vojny a štatistikám bude venovaný jeden z nasledujúcich blogov.

Poznámka: aktuálny blog je o sovietskych / ruských zverstvách. Z dôvodov azda pochopiteľných neuvádzam fotografie. Mŕtve deti, ženy a zmasakrovaní chlapi nie sú to, čo by sa pozeralo ľahko. Blog je písaný tak, že si záujemcovia môžu cez uvedené kľúčové slová násť podrobnosti. Tie sú v ruštine, angličtine a v jazykoch krajiny, ktorá bola Rusmi napadnutá. Zdrojov je dosť, našťastie. Lebo to čo páchali Rusi na územiach svojich susedov, a čo cynicky nazývali oslobodzovaním a ochranou, sa zabudnúť nesmie.

 

Ďalšie pokračovanie: ...Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť IV) ...alebo – kto to vlastne porazil nacistov?

Link na ruský zdroj o obetiach ruských votrelcov na Ukrajine :

https://tjournal.ru/opinions/620055-karta-poter-regionov-rf-na-100-000-zhiteley-moskvichi-vse-ne-voyuyut

Juraj Kumičák

Juraj Kumičák

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  87
  •  | 
  • Páči sa:  3 998x

Názorovo som väčšinou na strane menšiny. Názor väčšiny väčšinou nemám rád. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradenéVojnové príbehy

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu