Niekedy v roku 1982 som bol ako gymnazista s celou triedou v kine na filme Napoleon. Film z roku 1960 precízne ukázal bitku pri moravskom Slavkove. Bola tam jedna pôvabná scéna, kde Napoleon bol aj so svojimi generálmi v miestnosti slavkovského zámku, a zbadal tam obraz ženy. Spýtal sa, čo je to za škratu, a odpoveďou bolo, že je to dcéra rakúskeho cisára, ktorého Napoleon o pár hodín porazí v legendárnej bitke. Ja som vtedy povedal spolužiačke, že tú škratu si Napoleon už o pár rokov vezme za ženu, čo počuli spolužiaci sediaci nižšie. A začal komentár: no iste si ju vezme, ty si teda pekne blbý, prečo by sa ženil s takou a pod.
Skupina spolužiakov, ktorí neboli moc vedomostne vybavení, zato ich odhodlanie komentovať, spochybňovať a napádať úplne čokoľvek bolo nekonečné. Čím menej toho vedeli, tým viac sprostých rečí mali. Skrátka, Napoleon Bonaparte sa pár rokov po bitke pri Slavkove oženil s rakúskou princeznou Máriou Lujzou Habsbursko – Lotrinskou, čo som ja vedel, hoc som v ten deň bol označený ako hlupák.
Na tom istom gymnáziu sme sa na fyzike bavili o umieraní hviezd, kde som spomenul, že jedna z podôb umierania sú biele trpaslíky. V tom momente naša intelektuálna úderka vyšla s tým, že bieleho trpaslíka mám akurát tak v nohaviciach, že som hlupák, lebo oni nikdy o bielych trpaslíkoch nepočuli a pod. A keď som sa na botanike prekecol, že uprostred lúky v Bukove kúsok od Čadce som našiel lúčnu trávu s názvom chlpaňa chlpatá, mal som zásobu ich sprostých poznámok na tému, čo som asi tak na lúke našiel, na pol roka dopredu.
Skrátka, žijete svoj život, venujete sa veciam, ktoré vás bavia a obohacujú, máte nejaké vedomosti, a popri vás súbežne plynie iný svet, ktorý o tom vašom nemá ani potuchy, je úplne mimo reality, ale z nejakého neznámeho dôvodu má permanentnú snahu do toho vášho sveta sa pchať a špiniť vám ho. Keď už nijako inak, tak aspoň že vás osočuje a napáda. Skrátka takto som 4 roky počúval od partičky kysuckých frajerov, aký som blbec. Slabšie nátury by po útokoch takýchto frajerov možno uverili, že blbcami sú, ale keďže som bol o svojich vedomostiach presvedčený, naučil som sa ako hlupákov vnímať tých druhých. Preto možno tých frajeríkov z Čadečky, Skalitého či Zákopčia prekvapovalo, že som si z ich sprostých rečí nič nerobil. Nebol totiž dôvod, možno aj preto, že som si bláhovo myslel, že v tejto partii sa rastúcim vekom aj dajaký zárodok normálneho rozumu objaví.
Keď je človek hlúpy, je to smutné, ale čo už... Lenže popri hlúposti kráča nezriedka aj niečo iné. Keď sme mali výročné stretávky po škole, dozvedal som sa o partičke, že sa im darí. Jeden robil do áut, druhý do dreva, tretí ťahal kone z Poľska na klobásy a ďalší mal zas nejaký obchod niekde v prdeli sveta. Skrátka chlapci úspešní, a v porovnaní s nami ostatnými aj bohatí. Lenže keď som počul, ako fungujú, pochopil som príčiny úspechov. Bolo to podvádzanie. Ak ste rozumný, podvádzať nemusíte. Ale ak ste blbý ako tágo, a chcete sa presadiť, nič iné ako podvádzanie vám neostáva. Ostatne, keď si dnes pozriem tú lúzu, ktorá na Slovensku vládne, tak vidím že medzi nimi a tými kysuckými frajermi až tak veľký rozdiel nebol, furt je to tá istá prihlúpla sedľač. A navyše, počúvajúc tých „mojich“ mnoho rokov po škole, dospel som k názoru, že ak sa niečo ako sprosté narodilo, ako sprosté aj zomrie, keďže tie insitné až lascívne reakcie frajerom už ostali.
Sedľač, ktorá ak sa chce presadiť, ak chce byť úspešná, nemôže fungovať v prostredí ani korektnom, ani férovom, ani spravodlivom. A ak sa v ostatných rokoch zamýšľam nad tým, prečo toľko ľudí s láskou spomína na zvrátený režim plný hnusu a bordelu, zvaný socializmus, dochádza mi, že toto bolo ideálne prostredie, kde aj sprostí a neschopní mohli byť vo vysokých funkciách, kde ktokoľvek si mohol nakradnúť a naklamať, a hoc sa nemať úplne dobre, vždy sa mať lepšie ako sused.
Mal som mnoho rozhovorov s tými, ktorí chvália socializmus, vrátane tých kedysi kysuckých frajeríkov, dnes lokálnych celebrít. Okrem faktu, že ich intelekt je len kúsok nad mentálnou retardáciou (a teda dosť hlboko v zóne dvojciferných hodnôt IQ), bez schopnosti chápať súvislosti a vyhodnocovať fakty, tak sa často v rozhovoroch spomínalo, ako sa mali dobre, a čo všetko sa pre nich vtedy zo strany štátu urobilo. Skrátka ten subjektívny spôsob hodnotenia cez vlastnú osobu, bez spôsobilosti porovnať seba, svoje mesto, svoju krajinu v čase a priestore.
Tak som sa na to pozrel ja sám, osobne, aký bol vlastne ten socializmus, a o čom to celé bolo. S tým, že vedome pominiem tie desiatky popravených, stovky umučených, tisíce zmrzačených a desaťtisíce pozatváraných ľudí iba preto, že mali na svoje fungovanie v krajine trocha iný názor.
V roku 1918 vzniklo Československo, a to sa stalo veľmi skoro významnou priemyselnou krajinou. V tej dobe Československo obúvalo takmer celú planétu (Baťa), v ČSR bolo niekoľko automobiliek (Praga, Škoda, Tatra, Walter, Aero, Wikov, Java, Gatter), niekoľko výrobcov lietadiel (Aero, Letov, Avia, Praga, Beneš-Mráz, Zlín), výrobcovia lokomotív (Škoda, ČKD), sklársky či textilný priemysel bol svetovou špičkou, podobne hutnícky priemysel (ešte aj Prístavný most v Sydney bol montovaný 6 miliónmi nitov z Vítkovic). Toto všetko bol dôvod, prečo ČSR bola v roku 1938 vnímaná ako 16. najvyspelejšia krajina sveta.
Nuž... Československo... všetky uvedené firmy sú české. Slovensko prispelo do tohto úžasného umiestnenia akurát tak krpcami, bryndzou a valaškami, a keby sa hodnotila iba Česká republika, tak by v tomto spôsobe hodnotenia bola v TOP10, lebo Slovensko bolo v tomto zmysle iba príťažou a brzdou. Boli sme agrárna krajina, bez vzdelania, znalostí a výkonnosti. A tých pár fabrík na našom území bolo skôr okrajových, bez výraznejšieho efektu na vtedajšie postavenie krajiny. Aby sme neostali úplne blbou krajinou, došli na Slovensko tisíce Čechov, aby nám pomohli v oblasti vzdelania aj podnikania, ale nakoľko my cudzie nechceme a svoje si nedáme, ľudáci pri prvej príležitosti Čechov zo Slovenska vyhnali, aby sme aj naďalej mohli ostať sprostými a nevzdelanými.
Prišiel február 1948, a s ním komunistami zbuntovaná lúza silne odhodlaná vyvraždiť či inak eliminovať na našom území ľudí vzdelaných, invenčných a schopných. Fabriky, ktoré niečo vo svete znamenali, boli komunistami zoštátnené, ich majitelia skončili na šibeniciach alebo v uranových baniach, spolu s konštruktérmi, technológmi, projektantami, profesormi a pod. A krajine začali vládnuť truhlári, hutníci, sústružníci a dojičky. Začal socializmus, ktorý trval 40 rokov. Čo sa za ten čas stalo?
V roku 1989 bola výkonnosť Československa na krásnom 36. mieste. Komunisti dokázali dostať krajinu zo 16. miesta na 36. miesto. Prvé podstatné zistenie.
Aby Slovensko naďalej nebolo len takým slepým črevom Československa, Česi postavili na Slovensku mnoho strojárskych fabrík. Či už to bola Tatra (Čadca, Bánovce), Avia (Žilina), Škoda (Trnava, Bratislava), tesne pred vojnou zbrojárske fabriky v Považskej Bystrici a Dubnici a pod. Kto pozná reálie, vie že to, čo sa dialo v bratislavských a trnavských automobilových závodoch, bola skôr urážka strojárstva, a jediná oblasť, ktorú Slováci dotiahli v porovnaní so svetom do aspoň prijateľného stavu, bola výroba ložísk.
Ale poďme postupne – po desaťročiach si pozrime vývoj troch socialistických krajín (v systéme hodnotiacich kritérií už nefiguruje Československo, preto som dal Čechy, tie sú na tom prepočtovo lepšie) – Čechy, Poľsko a Maďarsko, a tri prehnité imperialistické krajiny Rakúsko, Nemecko a Fínsko.
GNI per capita Atlas method (hrubý národný dôchodok na obyvateľa, Atlasová metóda) je kľúčový ukazovateľ svetovej banky na porovnávanie ekonomickej úrovne krajín, ktorý vyhladzuje výkyvy menových kurzov a inflácie, aby vytvoril stabilnejší obraz o bohatstve krajiny na obyvateľa, čo pomáha pri klasifikácii príjmov (nízky, stredný, vysoký) a pri alokácii pomoci.
V roku 1949 bol podiel západných a východných krajín v priemere 4,07
V roku 1989 bol podiel západných a východných krajín v priemere 6,42
V roku 1993 bolo GNI / capita na SLovensku 6.020 USD, v roku 2024 bolo 22 tisíc USD.
Average daily income je metrika, ktorá sa používa na výpočet priemernej sumy peňazí zarobenej alebo prijatej osobou za jeden deň
V roku 1949 bol podiel západných a východných krajín v priemere 1,51
V roku 1989 bol podiel západných a východných krajín v priemere 2,64
Západné krajiny mali v 1989 priemerný denný príjem 50,27 USD, východné 19,03 USD
V roku 1993 bol priemerný denný príjem na Slovensku 17,3 USD, v roku 2024 bol 26,4 USD
Detská úmrtnosť (Child Mortality) je kľúčový ukazovateľ zdravia, vzdelania a sociálno-ekonomického rozvoja, ktorý meria úmrtnosť detí vo veku 1 až 4 rokov, často ako pravdepodobnosť úmrtia do piatych narodenín, a odráža prístup k zdravotnej starostlivosti, výžive a životným podmienkam, pričom nízka úroveň svedčí o lepšej kvalite života a rozvoji spoločnosti.
V roku 1949 bol podiel západných a východných krajín v priemere 0,58
V roku 1989 bol podiel západných a východných krajín v priemere 0,54
Západné krajiny v 1989 mali detskú úmrtnosť na úrovni 8,64 na 1.000 narodených detí, východné krajiny 15,97
V roku 1993 bola detská úmrtnosť na Slovensku 13 detí na tisíc narodených, v roku 2024 to bolo 4,58.
Poverty rate (miera chudoby) označuje percento populácie, ktorej príjem klesá pod stanovenú hranicu chudoby, čo je často definované ako určitý podiel mediánového príjmu v krajine (napríklad 60 % národného mediánu), zohľadňujúc veľkosť domácnosti. Jej význam spočíva v meraní sociálnej nerovnosti, sledovaní blaha obyvateľstva a v informovaní o tom, koľko ľudí žije v nedostatočných podmienkach, čo je kľúčové pre sociálnu politiku.
V roku 1949 bol podiel západných a východných krajín v priemere 0,60
V roku 1989 bol podiel západných a východných krajín v priemere 0,29
Západné krajiny v 1989 mali mieru chudoby danú sumou 6,85 USD / deň na úrovni 0,53, východné 1,85
V roku 1993 bola miera chudoby na Slovensku 4,23, v roku 2024 to bolo 2,32
Life expectancy je priemerná dĺžka života, čo predstavuje štatistický odhad, koľko rokov by osoba v danej populácii mohla žiť, pri zohľadnení všetkých aktuálnych úmrtností a rizík. Používa sa na porovnanie zdravotných a životných podmienok v rôznych krajinách alebo v priebehu času (napr. v porovnaní s minulými generáciami).
V roku 1949 bol podiel západných a východných krajín v priemere 1,04
V roku 1989 bol podiel západných a východných krajín v priemere 1,07
Západné krajiny v 1989 mali priemernú dĺžku života 75,57 rokov, východné 70,83 rokov
V roku 1993 bola na Slovensku priemerná dĺžka života 72,2 rokov, v roku 2024 to bolo 78,4 rokov
GDP / working hour - HDP na odpracovanú hodinu spočíva v meraní produktivity práce – koľko hodnoty (HDP) ekonomika vytvorí v priemere za každú odpracovanú hodinu, čo ukazuje, ako efektívne sa využíva pracovná sila v spojení s kapitálom a technológiou, a teda odzrkadľuje ekonomickú efektivitu krajiny.
Indikátor prosperity: Vyššie HDP na hodinu značí, že krajina je schopná vytvoriť viac bohatstva s menším množstvom pracovného času, čo je znakom vyššej životnej úrovne a vyspelejšej ekonomiky.
Porovnanie krajín: Umožňuje porovnávať produktivitu medzi rôznymi krajinami, nezávisle od počtu odpracovaných hodín, čo odhaľuje, kde je práca najefektívnejšia.
Vplyv technológie: Zlepšenia v technológii, organizácii práce a investície do kapitálu (stroje, budovy) zvyšujú túto metriku.
Nie je to len o pracovníkovi: Meria celkovú efektivitu práce, nie len schopnosti jednotlivca, lebo zohľadňuje aj ostatné faktory (stroje, technológie).
V roku 1993 bola GDP / working hour na Slovensku 8,39 USD (the average GDP per hour per person counted by constant 1990), za rok 2024 Gapminder dáta nemá, ale je to cca. o 80% vyššie, prípadne podľa inej metriky https://ilostat.ilo.org/topics/labour-productivity/
Veľmi jednoducho zhodnotené – všetko, ale že úplne všetko v porovnaní východ / západ vychádza v prospech západných krajín. Ekonomika, zdravie, kvalita života..., úplne všetko. Čo je druhé podstatné zistenie.
...teda, nech nie som úplne pesimistický, v jednej veci sme držali so západom krok - v počte samovrážd. Ale to tu riešiť nemienim.
Tak čím to je, že sa na Slovensku objavujú hlupáci, ktorí si vychvaľujú socializmus? Je to dané pár dôvodmi:
Dvojciferní nikdy nežili na západe a nemali možnosť porovnávať kvalitu života. Možno občas vybehnú do Rakúska na nákup, alebo na koncert, ale to nestačí na to, aby pochopili, prečo sa má západ lepšie. Vždy, keď sa ich spýtam, či poznajú dôvody, prečo ľudia napr. v Rakúsku alebo v Nemecku majú 2,5x vyšší priemerný plat, odpovede sa nedočkám. Áno, je tu jedna špecifická partia, bývalé krajčírky, káblikárky a podobné proletárky, ktoré vďaka ficovmu dvíhaniu minimálnej mzdy stratili prácu a tak dnes utierajú rakúskym dôchodcom zadky, a tieto osoby hoc majú vyššie platy ako na Slovensku, nenávidia aktuálne zamestnanie a sťažujú sa na úplne všetko
Dvojciferní sú nastavení na svoje spomienky a skúsenosti, analytické myslenie im chýba. A v prípade, že kedysi pre nich bolo všetko „zadarmo“, a dnes nie je, tak to čo bolo kedysi, je pre nich lepšie. Predovšetkým, ich názory typu „koľko sa toho postavilo za socializmu“ riešia v porovnaní s dobou ľadovou, obdobím Veľkej Moravy alebo časmi štúrovcov, a v tomto porovnaní naozaj vypadá socializmus lepšie. Ak sa ale porovná rovnaké obdobie v prípade západu a východu, východ pohorí. Navyše..., tie reči o tom, že všetko bolo zadarmo..., to je klasická rétorika tupcov, ktorí nie sú schopní pochopiť, že nič nie je zadarmo. Ekonomika nepustí. Ak si dnes niečo prežeriem, napríklad v podobe zvýhodneného bývania, lacného zdravotníctva či dotovaného žrádla, tak sa to jednak prejaví na kvalite, jednak na tom, že tie peniaze niekde budú chýbať. A ony chýbajú v dôchodkoch, a chýbajú v investíciách, viď napr. graf "Priemerné výdavky na dôchodky na jedného poberateľa" (average pension expenditure per beneficiary) - predstavujú ukazovateľ priemernej sumy peňažných dávok (dôchodkov) vyplatených jednej osobe, ktorá poberá dôchodok v danom období, zvyčajne za rok alebo mesiac.
Dvojciferní pamätajúci socializmus vedia, že na prežívanie v dennej šedi stačilo sa v práci nepretrhnúť, bola aká taká istota, že ich nik z práce nevyhodí, nemuseli sa obávať sociálnych otrasov. Z toho vyplývala "úcta" k práci a ochota pracovať naplno. Nebolo to potrebné. A preto takýto stav vyhovoval flákačom, mantákom a darmožráčom, ktorí dodnes na socializmus nedajú dopustiť
A bola tu ešte jedna špecifická vec – triedna. V čase socializmu boli v rôznych funkciách od hora až dole všakovaké proletárske kreatúry s učňovkou či priemyslovkou, s maturitou odborára, večernou univerzitou marxizmu-leninizmu, či večerným štúdiom na VŠ. Keďže som mal možnosť vidieť týchto „expertov“, za čo dostávali tituly na VŠ, viem že po odbornej stránke to bol vo väčšine prípadov úplný odpad a po ľudskej stránke taktiež. Samozrejme, aj dnes naše školstvo vie úspešne dotlačiť k titulu intelektuálne klenoty typu Danko, ale v čase socializmu to bolo ako všetko socialistické – masové. A presne tak aj ten priemysel vyzeral. A logicky, aj toto sa muselo kdejakým motákom nesmierne páčiť.
Ako to celé dopadlo? Dopadlo to tak, že slovenské firmy pri konfrontácii so západnými kompletne kľakli. Takmer do jednej. Keď sa spýtam aj malého dieťaťa, či pozná nejaké nemecké firmy, sype ich z rukáva. Ak sa spýtam, či niekto pozná nejaké slovenské firmy, ktoré majú svetový výrobok, a sú úspešné globálne, nikto nič. Naše firmy sú len dodávatelia lacnej pracovnej sily a strojných kapacít, niečo naozaj hodnotné v reťazení výskum – vývoj – výroba je výnimočné, ja osobne poznám tak do desať výrobných firiem, ktoré niečo znamenajú aj medzinárodne, a jednu jedinú firmu, ktorá je na absolútnej svetovej úrovni (čo je asi dôvod, pre ktorý na ňu útočí fico a celá jeho banda).
Od konca 70-tych rokov začal západ technologicky napredovať, a východný blok nemal ako konkurovať. A tak sa stalo, že po 40-tich rokoch budovania socializmu tento socializmus v roku 1989 zaostával za západom 20 rokov. To akoby niekto bežal 400 metrový okruh, víťaz by vbiehal do cieľa, a nás by ešte čakala celá zákruta a rovinka. Týmto by sa normálny človek sotva chválil, a v dobrom na to spomínal. Toto si môžu vychvaľovať iba idioti.
Dva obrázky nižšie ukazujú, ako sa západné krajiny pri modernejšej technológii od nás začali vzďaľovať. Nebola absolútne žiadna šanca tomu konkurovať, a jedinou otázkou bolo, kedy tento socialistický experiment, čiže boľševický bordel definitívne padne.
Tak prečo toľko sentimentu za tým hnusným obdobím? Nuž preto, lebo vtedy aj tí najsprostejší mohli niečo znamenať. Áno, pri aktuálnej politickej situácii na Slovensku vidíme, že sa tá doba rýchlo vracia, len vtedy to bolo o proletároch. Dnes máme najvyšší počet vyrobených osobných áut na osobu na svete, a mzdy máme v porovnaní s Nemcami výrazne nižšie. Prečo? Veď aj sám veľký fico sa pýtal, ako je to možné, že slovenskí robotníci zarábajú menej ako rakúski, pri rovnakej produktivite.
Nuž... fico... Kedysi boli proletári. Tí makali manuálne. Ale tu a tam sa stalo, že niektorí proletári splodili faganov, ktorým sa manuálne makať nechcelo, ale zato vedeli mlieť papuľou. Dnes ich poznáme ako ľavicovo orientovaných právnikov, čo je vlastne synonymum pre tých, ktorým smrdí robota, ale páči sa im tliachať sprostosti. A taký fico je jeden z nich – ten, ktorý nepochopil, že produktivita práce v automobilke je daná robotizovanými, automatizovanými a montážnymi linkami, a nie ľuďmi. Že túto produktivitu stvorili špecialisti z materských firiem niekde z Nemecka či Francúzska, a nie nejakí slovenskí robotníci, lebo tí sú tí poslední, ktorí by vedeli vytvoriť nejakú hodnotu. Robotníci totiž žiadnu hodnotu netvoria, tí tvoria iba výrobky. A či tie výrobky majú hodnotu, o tom rozhoduje invencia dizajnérov, konštruktérov, projektantov, technológov, obchodníkov a pod. Lenže táto krajina nemá túto skupinu odborníkov, ktorí by boli schopní vytvoriť slovenské auto, alebo aspoň prevodovku, alebo aspoň ozubené koleso. V roku 1948 takýchto ľudí proletári a ľudové milície vyvraždili a pozatvárali, za socializmu sme mali pár pozitívnych náznakov, ale teraz, aj vzhľadom na devastačný úpadok školstva, výskumu, vývoja a podpory inovácií zo strany takých ako fico, ide krajina definitívne do prachu.
Skrátka, táto krajina stratila schopnosť niečo dokázať. Náš výskum, vývoj, a hlavne znalostná báza a odbornosť sú vo viacerých oblastiach definitívne preč. Školstvo, ktoré kedysi sa aspoň tu a tam snažilo budovať pre študentov strediská excelentnosti, stráca dych a peniaze určené na kvalitnú prípravu mladých ľudí končia vo vreckách smeráckej a hlasáckej hávede. Za súbežnej snahy smerákov a hlasákov tou naprimitívnejšou propagandou opakovane buntovať tých najsprostejších do názorov, ktoré sú úplne mimo realitu. A tak tu máme skupinu obyvateľov, ktorí vystavení ohlupovaniu sú jeden deň odborníci na socializmus, druhý deň na vakcíny, tretí deň na vojnu na Ukrajine, štvrtý deň na medvede a vlky, piaty deň históriu a medzinárodné právo, šiesty deň na životné prostredie, a v ten siedmy deň počúvajú slovo božie a poobede slovo fuhrerovo. Konečným výsledkom je, že
Dnes máme na Slovensku hlupákov, ktorí chvália socializmus, ale nemajú jediné číslo, jediný argument, ktorým by svoje slová potvrdili.
Máme na Slovensku hlupákov, ktorí iných nazývajú liberálnymi fašistami, ale keď majú povedať, čo je liberalizmus, a čo robí fašistu fašistom, nepovedia nič.
Máme na Slovensku hlupákov, ktorí nazývajú Ukrajincov fašistali, ale definíciu fašizmu nepoznajú.
Máme na Slovensku hlupákov, ktorí majú absolútne jasno u Banderu, ale pri otázkach o poľsko - ukrajinskej a rusko - ukrajinskej histórii mlčia.
Máme na Slovensku hlupákov, ktorí vychvaľujú rusko, pričom nemajú ani potuchy o ruských reáliách a reálnej situácii v tom smradľavom mordore.
Máme na Slovensku hlupákov, ktorí chcú vystúpiť z EÚ, ale keď majú povedať, čím sa nahradia peniaze, ktoré dostávame z EÚ, mlčia
Máme na Slovensku hlupákov, ktorí oslavujú oslobodenie Slovenska v 1945 sovietmi, ale ani nepoznajú význam slov "sloboda", "okupácia", a o Rumunoch na našom územi netušia
A tiež máme na Slovensku proletárskych hlupákov (a nebol to zďaleka iba hlúpy Jano Kelňa), ktorí tvrdia, že práca robotníkov sa rovná hodnota, ale keď položím otázku, o čo je hodnotnejší výrobok vyrobený robotníkom v porovnaní s tým istým výrobkom vyrobeným robotom, v tom tupom pohľade vidieť, že sa nechytajú...
Hlúposť sa na Slovensku prestala hanbiť, a my dnes a denne sledujeme vyjadrenia tisícov dvojciferných hlupákov na akúkoľvek tému, obzvlášť ak o nej vedia prd. Zaštiťujú sa právom na názor, a demokraciou. Lenže – klamstvo, sprostosť a dríst nie je názor. Klamstvo, sprostosť a dríst je klamstvo, sprostosť a dríst. A demokracia nie je právo každého jedného hlupáka tliachať nezmysly. Demokracia je právo každého jedného človeka slobodne sa vyjadrovať ku veciam, ktorým rozumie. Ak to tak nie je, nastáva anarchia. Ktorá vyhovuje iba tým, ktorí týmto hlupákom kraľujú. Dalo by sa u tejto sorty našich spoluobčanov pochopiť, že myslenie bolí, a byť jednoduchším je tak cool. Lenže to by nesmeli mať volebné právo. Pokiaľ ho majú, je najvyšší čas ich chovanie začať vnímať osobne.
A preto ešte raz - socializmus si môžu pochvaľovať iba flákači, darmožráči, a bývalí funkcionári. Tým mohol ten bordel vyhovovať. A samozrejme, vyhovoval aj rôznym súdružkám, ktoré boli náchylné sa po aktívoch a výborovkách s vyššie spomínanými súdruhmi funkcionármi s víziou sprievodných výhod družiť, a dnes na tú dobu už ako dôchodkyne nostalgicky spomínajú. Iný dôvod na chválenie socializmu totiž nevidím.
...a pritom je to všetko tak jednoduché... Ak hlupáci majú radi rusko, nech tam idú. Rusko má priemerný dôchodok vo výške 203 USD a čistý priemerný mesačný plat o 400€ nižší ako na Slovensku. A ak toľko túžia hlupáci po socializme, hajde na Kubu. Tam je priemerný mesačný čistý príjem 29,85€. Ak by bolo málo, môžete sa dožrať pomarančami. Tými pravými, socialistickými. Bodka.
Poznámka – ak by sa náhodou niekomu nepáčil tón predloženého príspevku, dôrazne trvám na tom, aby tento môj názor bol rešpektovaný.
Poznámka 2 - o tom, čo sa stane s krajinou, v ktorej majú väčšinu tí ľahko ovplyvniteľní, píšem v knihe Zabudnuté zlo: https://donio.sk/kniha-zabudnute-zlo. Ak by to niekoho zaujalo...
