Plán bol, nasledovala jeho realizácia. Najprv sme si cez internet zarezervovali ubytovanie v bulharskom letovisku, neskôr hostely v mestách. Nasledovala kúpa maďarskej diaľničnej nálepky. Cez internet sme sa taktiež dozvedeli o mierne vysokých diaľničných poplatkoch v Srbsku. Dočítali sme sa, že jednorazový prechod Subotica - Belehrad - Niš zahŕňa tri úseky, za ktoré sa má platiť bezmála 2000 srbských dinárov. Táto suma predstavuje približne 20 €. Nakoniec sme platili 2640 dinárov spolu. Tam aj spať. No k Srbsku sa vrátim neskôr.
Ide sa
Prišla sobota ráno, nasadli sme do trojdverového Fiatu Punto a opustili sme Prešov. Nasledovala zastávka v Budapešťi. O Maďarsku, či Budapešti písať nebudem. Prijemná krajina, krásne mesto, ochotní ľudia nám sami od seba pomáhali, keď zbadali že hľadáme na mape nejaké miesto. Žiaden problém. Zaujímavé bolo jedno zistenie. Na diaľnici okolo nás prefrčalo viacero krásnych áut. Väčšinou mali nemeckú, rakúsku, holandskú ale aj francúzsku ŠPZ. Po prestávke na benzínke sme v tom mali jasno. Turci ! :) Veľa Turkov. Mal som dojem, že iné ako mercedesy a BMW ani nekupujú. Správali sa trochu čudne. Zahalené ženy nemali problém na parkovisku ľahnúť si na holý asfalt priamo ku kolesu. V noci to vyzeralo všelijako :)
Poďme ale ďalej
Hranica. Maďarsko opúšťame rýchlo. No na území nikoho, pred Srbskom sa tvoria poriadne rady. Po vyše hodine opúšťame hraničné priestory, a pokračujeme ďalej Srbskom. Bez problémovo. Cesty sú viac menej v poriadku, no podľa google.maps.com som si myslel, že celé ich územie je možné prejsť po diaľnici. Nie je tomu celkom tak, no cesty hodnotím pozitívne. Po tom, čo pokračujeme od mesta Niš na hranicu, prichádza cca 100 km dlhý úsek „nič moc" cesty na hranicu. Hranice prechádzame bez čakania, a v ranných hodinách prichádzame do hlavného mesta Bulharska, do Sofie.
Sofia, kapitola samá o sebe
Sofia. Mal som o nej dobrú mienku. Mal. Toto mesto je skrátka čudné. Rozbité chodníky, budovy, túlavé psy, mačky, všade neporiadok, čudní ľudia. Pýtate sa ako to myslím? Dám príklad. Keď som strážil auto, za ten čas čo kámoši hľadali parkovisko, pribehol asi na tri metre k autu obyvateľ tohto hlavného mesta štátu európskej únie a vykonal tam potrebu. Dúfam, že je jasné čo mám na mysli : ) Poznamenávam, že tento človek nebol žiaden tulák, resp. nevyzeral tak. Mal so sebou pracovnú tašku. Možno nejaký sofijský biznismen : )
V podstate v tomto meste ani nie je čo vidieť. Nič nás tam nezaujalo. Niet čo napísať, len to, že to bol veľký neporiadok. Druhý deň ráno pokračujeme smerom na Burgas, do letoviska Pomorie. Za Sofiou nasleduje 200 km úsek diaľnice vcelku, zvyšné 200 km sú kombinované, no cesta je ok. Po 4 hodinách cesty prichádzame do Pomoria. Plán je taký, že v Pomorí necháme auto, a s už dohodnutou cestovkou, hneď v deň príchodu odcestujeme do Istanbulu. No prichádza problém. Po príjazde do Pomoria, nám v cestovke nie príliš seriózne vyzerajúci chlap oznámi, že pred 15 min nám zrušili rezerváciu, lebo mysleli, že nedôjdeme. Ponúkajú nám 2 miesta, no my sme traja. Ubytovanie v Pomorí máme objednané až o 2 dni. Situácia sa vyrieši, keď nachádzame ďalšiu cestovku, ktorá nám ponúka odjazd na ďalší deň. To je priateľnejšie.
Cesta do Istanbulu
Po oživení spomienok z tohto letoviska, priateľskej debate s priateľským majiteľom nášho penziónu odchádzame do Istanbulu. Cesta autobusom tam pre nás trvá príliš dlho. Hodinové zdržanie sa na diaľnici, pre nákup víz je otravné. Jeden deň do Istanbulu si žiada 15 eurové víza. Pre zaujímavosť, Česi víza nepotrebujú. Na rozdiel od celého autobusu, plného Ukrajincov, Poliakov, Čechov, si my traja mladí Slováci volíme Istanbul bez sprievodcu, a cestovkou urobených plánov. Prečo ? Pretože pri všetkej úcte k nim, z 6 hodinového pobytu v Istanbule si vyhradili 2 hodiny na jedlo. Určite v reštauráciách ktoré sú s nimi dohodnuté. Takže my ideme na vlastnú päsť. Pochodujeme starým mestom, od mešity k mešite, prejdeme väčšinu zaujímavých pamiatok, aj Veľký bazár. No je nám to málo. Chceme ísť do Ázie ! Že vraj je to peši ďaleko : ) Turci, alebo im podobní ľudia, sa k nám prihovárajú, pýtajú sa nás či nám treba pomôcť, sú prívetiví. Samozrejme, dávame si pozor na naše veci. Po tom čo nám ostávajú zvyšné tri hodiny v Istanbule, rozhodneme sa ísť do Ázie. Nahodíme rýchle tempo, 10 km zvládame za 80 minút. S batohmi. Po príchode pod most zisťujeme, že most je len pre vozidlá : ( . Smutné : ) Vraciame sa späť. Sprievodkyňa sa k nám prihovára na mieste stretnutia, ako sme sa mali, a čuduje sa, že sme toho toľko nachodili. V kilometrových zápchach pomaly ale isto opúšťame Istanbul. Mesto hodnotím pozitívne, vysoko civilizovane. Autom by som tu ale nešiel.
Pomorie
Pomorie. Známe svojím bahnom, a čiernym pieskom. Je to veľmi živá destinácia. Čierne more vyzerá čím ďalej, tým lepšie. Je čistejšie ako bolo v minulosti. Aj v hĺbke 2m je možné vidieť na dno. S týmto som sa stretol v prvý krát. Zelené riasy nevidno. Neviem, či to nejako začali čistiť, alebo za to môže kríza.
Cesta domov cez Srbsko, deň v Belehrade.
Srbko, Belehrad. Celkom som sa na Belehrad tešil. Možno aj práve preto, mám z neho veľmi dobrý dojem. Skrátka, toto mesto ma veľmi zaujalo. Po príchode do mesta si hneď všímame zbombardovanú budovu. Čudujeme sa. Ideme ďalej, nachádzame ďalšiu. Hm. Vojnu tu ešte stále je vidno. Človek si až predstavuje tú hrôzu v uliciach, pred 11 rokmi. Ich vlajky sú všade. Pred vychádzkou do mesta navštevujeme malý obchod, aby sme si čo to kúpili. Srb nás pri príchode oslovuje. Vyzeral trocha nepríjemne. Nerozumeli sme sa. Až potom sme pochopili, že sa nás pýta, odkiaľ sme. Slovensko, Slovakia. Po tom čo to počul, dal nám jednoznačne najavo, že sa do politiky rozumie. Povedal nám, že sme u nich vítaní. Zmenil svoje správanie k nám. Púšťame sa do ulíc Belehradu. Zamýšľam sa, kam sa hrabe Sofia? : ) Pri študovaní mapy, sa k nám sama od seba prihovorí nejaká pani, ktorá nám plynule po anglicky vysvetľuje čo kde môžeme vidieť. Hovorí nám aj o zbombardovanej budove. Dozvedáme sa, že bola miestom hlavného vojenského veliteľstva. Logické. Navštevujeme najväčší pravoslávny chrám na Balkáne. Potom sa vyberieme do centra. Vplyv Ruska, je možné vidieť aj pri pohľade na dominantný hotel Moskva v centre mesta. Náhodne sa dostávame do múzea. Veľmi jednoduché historické múzeum, zadarmo. Je tam asi 40 plagátov, ku každému krátky popis. Jednoduchá myšlienka, no s veľkým efektom. Zaujímavé. Odchádzame, do belehradského opevnenia, ktoré sa nachádza na sútoku riek Dunaj a Sáva. Toto opevnenie je vo veľmi dobrej kondícii dodnes. Prešlo rekonštrukciami. V okolí opevnenia je veľké množstvo vojenskej techniky, oplatí sa vidieť. Pri prechode cez most cez Sávu, si všimneme hŕstku policajtov. Nevieme, čo tam robia. Odchádzame z Belehradu, čaká nás ešte 670 km domov. Cestou vidíme pri každom moste minimálne dvoch policajtov. Neskôr každý cca kilometer, po dvaja policajti na diaľnici, na úseku možno 100 km. Nerozumieme tomu. Čoskoro odstavia premávku na diaľnici. Stojíme v kolóne. Nevieme čo sa deje. Potom prichádza vysvetlenie. V protismere po diaľnici prichádza eskorta. Veľké množstvo čiernych limuzín a polície. Čudujeme sa, kto tak dôležitý mohol do Srbska prísť? Teraz už vieme, že to bola historická udalosť. Prišiel chorvátsky prezident. Cesta pokračuje na hranicu, potom výborné maďarské diaľnice, a po 16 dňoch sme doma, so spotrebou 5,2 litra na 100 km : )
Odkaz z Belehradu
Kosovo je Srbsko ! Aspoň toto je môj názor. V 1968 stovky tisíc Srbov demonštrovalo proti sovietskej okupácii Československa. Nie je to krajina, ktorá by mala čistý štít či minulosť, no je to krajina, na ktorej západ demonštruje svoju silu práve preto, aby sa priblížil k východu. Nie som ultrapravičiar, ale som proti takýmto podrazom.
Čo u nás doma nemáme?
Spomeniem zopár detailov, ktoré by ma potešili u nás doma.
Na Balkáne majú pre motoristov a chodcov takú malú pomôcku. Na semaforoch sa odpočítava čas doby trvania zelenej, či červenej. Ako pre chodcov, tak pre auta. Pomáha to.
Múzea, história, patriotizmus. Nedávno sa hovorilo o vlasteneckom zákone. Školy mali nakupovať zástavy, cd prehrávače a podobné blbosti. Blbosti. Možno keby sa tieto peniaze vyčlenili na to, aby nejaké múzeum bolo zadarmo, aby nejaké propagačné materiály, ako brožúry, vlajočky, historická literatúra, atď. boli zadarmo, možno by aj to naše vlastenectvo začalo existovať.
Cestovný ruch, diaľnice, život. Niet čo dodať. Potrebujeme diaľnice. Možno aj takému východu našej krajiny by pomohlo, keby sa vybudovala diaľnica zo severu na juh. Tu na východe to skrátka nežije, treba s tým niečo spraviť.
