Sociálna poisťovňa dlhodobo nekoná v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ani s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR. Pri výklade a aplikácii tohto zákona sa neraz správa svojvoľne, čím poškodzuje nemalú skupinu poistencov – najmä dôchodcov.
Môžeme len dúfať, že si Sociálna poisťovňa uvedomuje, že vystupuje v postavení správneho orgánu. Z tohto postavenia jej vyplýva povinnosť rešpektovať právne názory vyslovené najvyššími súdmi, a to aj v ich predchádzajúcej rozhodovacej činnosti. Prax však ukazuje, že medzi touto povinnosťou a realitou je priepastný rozdiel.
Na mieste je preto otázka: prečo sa máme obracať na generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne so žiadosťou o revíziu rozhodnutia ústredia, keď obe inštancie vychádzajú z rovnakého právneho oddelenia? A prečo má poistenec nadobudnúť dojem, že stojí na opačnej strane barikády než inštitúcia, ktorá by mu mala slúžiť?
Dôchodcovia ako slabší článok systému
Osobitne znepokojujúce je, že tento prístup dopadá na jednu z najzraniteľnejších skupín obyvateľstva – dôchodcov. Tých, ktorí už nemajú čas, energiu ani prostriedky viesť dlhé právne spory. Napriek tomu sú nútení obracať sa na súdy, ktoré sú samy preťažené. Tieto spory často trvajú tri, štyri roky, niekedy aj dlhšie. Pre mnohých dôchodcov to už nemusí znamenať reálne a prežité víťazstvo.
Aby bolo jasné, o čo ide: existuje skupina poistencov, ktorí boli počas svojho aktívneho pracovného života zapojení do viacerých sociálnych poistných systémov. Sociálna poisťovňa im však odmieta priznať dávky a nároky, ktoré im vyplývajú nielen zo samotných platných zákonov, ale aj z Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128, ako aj z bohatej judikatúry najvyšších súdov.
Paradoxom je, že Sociálna poisťovňa si je tohto stavu dobre vedomá. V nejednom prípade bola súdmi donútená svoje rozhodnutia prehodnotiť a zmeniť v prospech poistencov. Napriek tomu akoby išlo o výnimky, nie o impulz na systémovú nápravu.
Kde je štát, keď má chrániť?
Možno je už načase, aby do riešenia tohto problému vstúpila aj prokuratúra. Na samom konci totiž vyvstáva nepríjemná otázka: nie je aparát štátu na vymáhanie spravodlivosti len drahou kulisou, ktorej úlohou je vytvárať dojem dostupnosti spravodlivosti pre občana?
Nechcem veriť, že je to tak. Úprimne však priznávam, že pochybnosti sa mi postupne vkrádajú do mysle.
Príbeh, na ktorý sa nezabúda
Na záver by som rád spomenul jednu pravdivú udalosť.
Moja mama pracovala v Sociálnej poisťovni ešte v časoch, keď sa inštitúcia volala Úrad dôchodkového zabezpečenia. Bola jednou z tých, ktorí počítali dôchodky. Často si domov nosila smutné príbehy ľudí, s ktorými sa počas práce stretávala. Ako dieťa som ich počúvať nechcel – nevedel som to spracovať.
Raz mi rozprávala o starej pani, ktorá od rána sedela na lavičke na chodbe úradu, schúlená pod kabátom. Zrejme niečo vybavovala, alebo si aspoň myslela, že vybavuje. Úradníci chodili okolo nej a málokto jej venoval pozornosť. Veď bola predsa na správnom mieste – tam, kde sa má pomáhať seniorom.
Poobede už boli chodby prázdne. Keď sa úradníci chystali domov, všimli si, že stará pani si na lavičke ľahla a spí. Rozhodli sa ju zobudiť. Už sa to nepodarilo.
Prípad starej pani sa „vyriešil“. Bez prieťahov. Bez odvolaní. Bez súdov.
Neviem – a ani si to nechcem myslieť – že by Sociálna poisťovňa dnes preferovala podobné riešenia. No keď vidím, ako ľahostajne a tvrdo vie vystupovať voči dôchodcom, mrazí ma.
A to by nás malo mraziť všetkých.
