Tak sme zase zbohatli!

Tá myšlienka mala logiku. V Nemecku si vyhliadneme auto, dovezieme ho späť do našich končín a predáme o niečo drahšie. Keď to pôjde dobre, za chvílu sa budeme topiť v peniazoch a poletíme do Karibiku na zaslúžený odpočinok. Všetko bolo krásne naplánované, a na cestu sme plní odhodlania a veľkých očakávaní vyrazili v stredu. Dnes je piatok a namiesto Seychel sme sa dostali akurát tak na havaj. Sedím za počítačom, kruhy pod očami dosahujú takmer trojnásobok svojej štandardnej veľkosti a ich farba krásne kontrastuje s mojou alabastrovou pleťou. Frajer si doma dáva teplý sedací kúpeľ a kamarát pre istotu sedí v chládku na polícii. Ak chcete vedieť, prečo je niekedy lepšie odolať podobným "zaručeným" podnikateľským plánom, čítajte ďalej. A keď nič iné, dáte aspoň za dosť našej starej známej škodoradosti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Takže, ako sa môže zo skvelého kšeftu vykľuť námet na blog plný pozitívnej energie a radosti zo života? Je to jednoduché, vyskúšajte si to kľudne aj samy, stačí dať do kopy dvoch smoliarov a hyperaktívneho zmetkára. Nezabudnite ale zobrať aj mňa, vaše šance zažiť niečo nezabudnuteľné sa automaticky zdvojnásobia. A všetko sa začalo tak idilicky. Ako je u mňa dobrým zvykom potrebné informácie som si pripravila dopredu, dokonca sa mi na podarilo ukecať otca aby som si na jeho farebnej tlačiarni mohla vytlačiť pár (teda v skutočnosti asi 20) strán s podrobnými mapami cieľov našej cesty. Uprostred noci som vstala, pripravila jedlo a svieža ako rybička – veď kto by nebol po 2 hodinách spánku, som nastúpila do auta. Žalúdočnej nervozite som neprikladala veľkú váhu a povzbudená útržkami reklám ktoré sa mi mihali v pamäti som si namiesto nezdravých „raňajok“ dala acidko so živými kultúrami. Ich životná sila sa nanešťastie prejavila už po pár kilometroch, čo mi na nálade zrovna nepridalo. Mojim spolujazdcom sa síce zdalo podozrivé, že som už pol hodinu ticho, ale kedže v tej tme nevideli mŕtvolný výraz mojej tváre, neprikladali tomu význam. To ešte netušili, že živé kultúry sa rozhodnú opustiť našu spoločnosť práve v jednom z tunelov, kdesi za Viedňou. Vtedy som si uvedomila, že mlčanie už nie je na mieste, ale bolo neskoro. Podrobnosti sa opisovať nepatrí, ale nebojte sa koneic bol šťastný. Teda ako pre koho. Na moje šťastie sme stihli vyletieť z tunela a zabočiť ku krajnici, na frajerove nešťastie som dobre neodhadla vzdialenosť zvodidiel. Odniesli si to dvere. Ale čo, hlavne že sa nikomu nič nestalo. Obľúbená fráza. Pokračovali sme ďalej. Na zadných sadadlách sa spalo, frajer v polospánku šoféroval a ja som sledovala mapu. Bezo mňa by boli už dávno stratení. O 8 ráno sme zaparkovali v meste, kde sa mal nachádzať náš prvý úlovok. Vďaka podrobným farebným mapkám so slušným rozlíšením sme sa na konkrétne miesto dostali zhruba po pol hodinke blúdenia. No moju hrdosť na skvelú prípravu výletu prekazil fakt, že ulica na ktorej sa mal nachádzať obrovský bazár bola v skutočnosti dlhá asi 500 metrov. A jediné autá, ktoré sme videli, boli zaparkované pred malomeštiackymi vilkami. Nonsens. Naštvane som skontrolovala mapku a poznámky. Všetko sedí. Zavolala som na telefónne číslo autobazáru, s ktorým sme už predtým komunikovali. Zrazu nerozumeli po anglicky a vlastne ani nevedeli o akom bazáre to hovorím. Nešlo mi do hlavy, prečo bazár zrazu nasadil takú mieru utajenia. Dostali snáď echo, že sa chystáme vyjednávať o cene? No nič, otriasli sme sa (zimou) a mierne vykoľajení sme pokračovali v ceste do ďalšieho bodu. Už v polovici cesty sme si uvedomili miernu nereálnosť nášho časového plánu, ktorý bohužial nerátal so súvislými 20 km kolónami. Už nikdy nebudem nadávať na zápchu na prístavnom moste, kde sa zdržíte 10 minút. Slimačím tempom sme sa horko-ťažko dostali do 300 km vzdialeného mesta, kdesi na konci sveta. Malebné mestečko uprostred vinicami obrastených svahov sa nám na prvý pohľad zapáčilo a ja som skoro zabudla na čo sme sem prišli. Náladu nám vylepšil aj fakt, že autobazár sa skutočne nachádzal tam, kde sme predpokladali. Do očí nám hneď padlo krásne oranžové autíčko, v super stave. Kamarát, ktorý si spomenul, že má večer rande, nás presvedčil, že aj cena je viac ako priaznivá a že už nemá zmysel ďalej hľadať. Nemali sme dôvod neveriť, tak sme si s majiteľom tľapli. Problém nastal vo chvíli, keď zistil, že chceme platiť librami (pozostatky z letnej brigády). V zálohe si nechal môj pas a vypoklonkoval nás do mesta zameniť prachy. Rutinná záležitosť, za 20 minút sme späť. Boli presne tri hodiny a nutno podtknúť, že o 5 zatvárali policajnú stanicu (aj prepis auta je dobrá vec, ak si ho chcete odviesť v pokoji). Do mesta sme dorazili po zhruba pol hodinovom státí v 20 metrovej kolóne áut. Už to bola predzvesť, že v tomto meste niečo nie je v poriadku. Ale zatiaľ mi to nedochádzalo. Slniečko príjemne hrialo, s peňaženkou plnu ťažkej meny ma lacné obchody priam vábili dovnútra. Hovorila som si, času dosť, Trier - turistická atrakcia pri hraniciach s Luxemburskom, tu musia mať zmenárne na každom kroku. Omyl. Po prechádzke centrom som si uvedomila, že tu žiadna zmenáreň nieje. Dokonca ani v bankách nezamienali peniaze. Dosť čudné. Njväčší šok mi ale pripravila milá Erste Sparkase (stará známa materská firma Slovenskej Sporitelne, v ktorej mám už poctivých 10 rokov účet). Dobehla som k okienku a požiadala som o výmenu 2000 libier. Teta sa na mňa znepokojene pozrela a vypýtala si pas. Haha, ale ten bol v bazáre. Ponúkla som jej občiansky, vodičský, kartu študentského klubu. Smola, pravidlá sú pravidlá a prečo by sa ona mala obťažovať s nejakým ľudským pochopením. Nevadí, zavolala som frajera, on pas mal. Ale to už milá pani, potužená sledovaním Derricka, zrejme zacítila nejaký podvod. Asi jej preblesol hlavou výjav, kde dvaja zbedačení Slováci kradnú z bankového sejfu ťažkých 2000 libier. Celé jmění. Tie nemohli získať legálnou cestou. Teta si veľavýznamne prezrela pas, potom si niečo začala šuškať s kolegyňou a nakoniec nám ho vrátila s krátkym, "nein". Neverila som vlastným ušiam. Autobazár, ktorý utajuje svoju polohu - dobre, ale sporiteľňa, ktorá odmieta bez zjavného dôvodu zameniť peniaze...to bolo aj na mňa dosť. A že zákazník je pán. Pri pohľade do tváre tej vysušenej birokratky som pochopila, čo to znamená diskriminácia. V Nemecku vám môžu odmietniť zameniť peniaze preto, že máte slovenský pas. Alebo možno preto, že má teta pri okienku zápchu a potrebuje sa niekomu pomstiť. Chcela som je povedať, nech mi zavolá vedúceho, ale frajer- trochu vznetlivej povahy, sa neovládol a poslal ju do príslušných miest. Neostalo nám nič iné ako sa vypariť, kým na nás tá rašpľa nezavolá obstarožného "strážnika". Neviete si predstaviť, čo mi výrilo hlavou cestou do bazáru. Bola som taká naštvaná, že by som bola schopná odpáliť na sebe nálož priamo v banke. Keby som ovšem bola samovražedný atentátnik. Keďže sme do bazáru dorazili za päť päť, majiteľ nebol našim neúspechom príliš nadšený. Dosť ho to prekvapilo, ale jediný spôsob ako nám mohol vyjsť v ústrety bolo, že peniaze pôjde zameniť on. Zlá správa - na konci sveta všetky obchody zatvárajú o 5. Z toho vyplynulo, že keď nechceme ísť domov naprázdno, budeme musieť prespať v aute (kto by platil 40E za noc v hotely...). Tak sa aj stalo. Noc to bola krásna, 4 ľudia v jednom aute, para kondenzuje a kvapká na hlavu o dýchaní sa veľmi hovoriť nedá a ani chrbát už ráno nie je to, čo kedysi. Zlomení, mokrí, smradľaví a znechutení sme ráno, hneď po šálke kávy z automatu, vyštartovali do bazáru. Típek vymenil peniaze bez problému a my sme odfrčali na novom aute. Teraz nás už od teplého a čistého domova,kde sme diskriminátormi zásadne iba my, delilo iba smiešnych 1200 km. Keďže som nemala eurá a chalani cigarety, mohli sme ísť bez prestávky. Večer sme dorazili na rakúske hranice a prišlo ďalšie prekvapko. Kamarát zistil, že nemá peňaženku. Teda ani doklady. Po skúsenosti z Trieru sme sa to ani neunúvali vysvetľovať vdy priateľským rakúskym colníkom. Radšej zavolal otcovi, nech pohľadá jeho pas a prinesie ho za hranice. Chalan v izbe asi dosť dlho neupratoval, keďže jeho otcovi trvalo dotiahnutie pátracej akcie do konca skoro dve hodiny.Dojazd na Slovensko už naštastie nemal žiadne ďalšie komplikácie, ale táto skúsenosť nás nadobro odradila od ďalších zahraničných výletov. A aj od snahy zblížiť sa s germánskymi členmi európskej únie. Kamarát dostal zápaľ plúc, ďalší si vybavuje nové doklady, frajerovi sa niečo porouchalo v chrbte a ja s rozklepanými prstami zisťujem, čo všetko musíme teraz kvôli dovozu vybaviť.Dovi a dopo.

Michala Jurkovičová

Michala Jurkovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  0x

som blavacka, pravacka, SZCO a mam psa Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu