Mám chvíľky, keď by sombol prvý, kto by brojil za vytesnenie fajčiarov z krčiem.Celkom si sám seba viem predstaviť vybiehajúc z krčmyzapáliť si, von k pristavenému ašenbecheru. Celkomviem pochopiť Írov, ktorí si na to akože zvykli,keďže si túto výsadu vychutnávajúnajdlhšie. A pochvaľujú si. Že vyjdeme si pokecať a tak.OK, rozumiem.
Dnes som však zažil v zahúlenejkrčme plačúce dieťa. Revalo asi hodinu, dobre, štyridsaťminút. O pol ôsmej večer. Málo vecí mavie naštvať, ale toto je určite jedna z nich. Brať päťročnédecko o siedmej(sic!) do reštaurácie/krčmy/baru (doplň sičo chceš) je hulvač, ktorú môže ospravedlniť lenvýnimka. Naštvalo ma, že to decko ziape v prostredí,kde sa cigaretový dym dá kosiť. Naštvalo ma, že saho rodičia snažili utíšiť za každú cenunechápajúc, že plače preto, že chce byť doma, žeje hladné, že chce spať, že je mu proste jedno, že sa jehorodičia chcú baviť.
To decko mi však vnuklo myšlienku:vadil by mi ten plač rovnako v nefajčiarskej krčme? Rozčúlilby som sa rovnako v kyslíkovom bare o desiatej v noci?
Ten detský plač je true. Jeskutočný v tom, že do krčmy nepatrí. Krčma je totižmiesto, kde sa stretávajú dospelí. Kde sa príduporozprávať. O uplynulom dni, alebo sa zastaviť počas dňana jeden, na jedno. Vydýchnuť (zapáliť a vdýchnuť– sorry za ten sarkazmus) si na chvíľu a posedieť...
V Dubline si ľudia na vybiehanie vonasi zvykli, a asi by si zvykli aj v Bratislave. Ale predstava, že sichlapi na dedine prídu po zotmení vypiť nejakéto pivo do jedinej krčmy vo svojej dedine a postávajús ním pred dverami, mi príde viac než smiešna. Rádby som vedel, ako to riešia v írskych dedinách.Plentou? Múrom? Tak, či tak, je to zvrátené.Jediné oddeľovanie je totiž samozrejmé: dospelídnu, deti von.
