Doma práve prebiehalo veľmi populárne hubenie domácej zvery, po slovensky slepačí dvor znížil svoje počty. Babka bola zase aktívna. A to som prednášala nad úbohými sliepkami, teda nad tým čo z nich ešte ostalo, rozlúčkovú reč: „Keby boli bývali vedeli, aký osud ich čaká, istotne by sa neboli bývali narodili ako sliepky.“
A rak, aby sa nepovedalo, padol výber na typické letné lečo. Začiatok celkom nevinný, kým som do rúk nevzala cibuľu, ktorú trebalo zbaviť šupky. Och joj, tie krokodílie slzy, čo sprevádzali túto procedúru. Poučenie do budúcna, počas očistného rituálu nevynechať zo zoznamu činností šúpanie cibule. V hrnci olej a jeho prskanie už signalizoval, že je správny čas. Šups aj s cibuľou. Tá sa pekne smažila a škvarila, kým sa mi podarilo odmaturovať nad otvorením konzervy, musím ostať predsa verná polotovarom J Zatiaľ to ide, všetko tak, ako má. Zatiaľ.
Už aj obsah konzervovaného našiel svoje postavenie v hrnci a tak si vedno spolu klokocú. Ostáva už len jedna otvorená otázka. Párky, či čo chladnička má? Samo, že možnosť druhá. Veď je to klenotnica plná pokladov. Vždy nájdem a j to, čo by som nechcela. Áno, je tu aj niečo čo pripomína mäso, teda rezne. Budú sa hodiť. Pekne na slížiky a varme sa spolu s paradajkovo-paprikovo- cibuľovou ... zmesou.
Obličky si síce snažím šetriť, ale moja šarmantná asistentka nezabudla podotknúť, že veru štipka soli by nezaškodila. Už som si aj myslela, že bude dáky problém, keďže sa po celý čas môjho snaženia vôbec neozvala.
Hodiny práve tikali na dvanástu alebo len tikali? Čas asi nie je najdôležitejší, veľdielo bolo hotové. Tadá....nech sa páči milí hladoši.
Ejha, ale im chutilo. Možno hlad, možno sa mi zase raz zadarilo. Po príčine som už akosi hlbšie nepátrala. Nakoľko hlad je veľký pán a nad mojimi pokusnými králikmi vládol mocnou rukou, archív ostal tento raz o fotodokumentáciu chudobnejší. Znamená to asi výzvu na ďalší boj....ako inak s vareškou J
