Všade je hmla. Nevidíme si na konce nosov, ale nevadí. Miruš sa začína cítiť ako gorila v hmle. To sme ani v blízkosti zoologickej neboli.
Pred nami dlhšia J, cca celodenná cesta, priemerne 10 a viac hodinový pobyt v autobuse.
Dvakrát mi zvonil budík. Signalizoval čas v zimnom aj letnom režime. Pre istotu. Nech tie cestovky s obsahom minimálne na mesiac, nie na 9 nocí, živé a zdravé dotiahneme.
Janka sa nevie odtrhnúť od svojho osobného nosiča. To je tak, keď má kto koho zahriať... Maťa zase hodinku obdivuje múry našej alma mater. Dobrý zvyk chodiť všade načas, alebo zabudnutá hodinková ručička.
Postupne sa navrávame, všetky caky – paky spolu s nami. Ako inak. Opúšťame „Treffpunkt“, ktorý ani šofér takmer nenašiel. Stáva sa.
Dostávam zákaz vyslovovať na niekoľko najbližších dní niektoré slová: menovite ich radšej nebudem uvádzať, hoci je Miško veľmi pekné meno, aj tomu s D., aj tomu s H. pristane. Nesmiem ani školu...akúkoľvek spomienku, súvislosť; jednoducho nič. Koľká to škoda. Verbot je ale Verbot. /was verbotet ist, ist erlaubt J, hat mal jdm gesagt/ ...
Perla na Dunaji otvára svoju die Náruč. Počas jazykového okienka zavádzame patentovaniahodný neologizmus „geografická výška“. Vzdávam hold „Óemfauke“.
Prichádzame k novému poznaniu, čo je to stáť v rade a dočkať sa. Niečo na štýl vlaňajšej lingvistiky, len s drobným rozdielom: tentokrát je úspech zaručený. Ale aj v jazykovej oblasti to čoskoro príde. Höchst wahrscheinlich.
Poctivo dokumentujem. Ochotnými obeťami sa mi stanú nielen naše čaje, ale aj bratia Česi. Päť minút slávy si predsa zaslúžia. Cesta sa zdá nekonečná, nemajúca konca kraja.
- - -
Janka chce spievať, ale Igor ešte nie je v stave artikulovanej piesne. Nezabudol správne poznamenať M. Popri všetkom strieka do hrdla medicínu.
Jurášek je zvedavý:
„Bolí Ťa hrdlo?“
„Áno, aj.“
Hyperaktívna Miruš by zase hrať nejakú hru, ale nemáme alkohol. Netreba hľadať figúrky.
Kým volíme budúce, aj bez chlastu možné, aktivity, Maťa neprestáva die Umgebung beobachten, plötzlich zbadá nákladiak s nápisom SATU MARE. Ako správna milovníčka histórie už spája dejinné udalosti, keď ju v hútaní „satu máre...mier“, prerušuje Ivka so svojou faktickou poznámkou: „to je nejaký tuniak, nie?“
Jáááj...no veruže nie, to je rio mare.
Ale nevadí.
Iniciatívny Jurášek opäť prerušuje moment ticha:
„Máte na Orave mamuty?“
„Keď Ty prídeš, aj mamuty budú.“
Je už jedenásť stupňov. Sme tíško. Nedali sme si paralel, lebo_ od neho sa spí. „Veď na to je určený._“ Rajec dostáva bod. Len sledujeme okolitú romantickú prírodnú scenériu. V kútiku si každý želá svoju hotelovú izbičku. Aj to bude. Aj Bad Königshofen bude. Všetko bude.
Zatiaľ ako Maroško odporúča: „Evička, všetko zapisuj.“
Nech to nie je „bordel v hlave, bordel v zošite.“
