Program s ambíciou „lepšej budúcnosti“ – bez jasnej ceny
PS stavia svoj volebný príbeh na tom, že prináša „plán pre budúcnosť“ – tri nové nemocnice, kompletnú rekonštrukciu fakultných nemocníc, masívne investície do dopravy, príspevky na bývanie, celoslovenský lístok na verejnú dopravu, príspevky na predprimárne vzdelávanie, štátnu garanciu výživného, podporu fotovoltaiky a zároveň zníženie dane z príjmu pre firmy aj ľudí. Tieto opatrenia spolu pôsobia ako katalóg želaní, nie ako zodpovedný plán – rozsiahle výdavky sú sľubované paralelne so znižovaním daňového zaťaženia, pričom chýba otvorené priznanie, kto to zaplatí a ktoré iné výdavky budú musieť ísť dole.
Z programových textov je zrejmé, že PS chce „moderný sociálny štát“ – vyššie platy učiteľov, sociálnych pracovníkov, masívnu podporu predprimárneho vzdelávania, dotované obedy, nový príspevok na bývanie, zvýšenú úlohu štátu pri nájomných bytoch, štátom garantované výživné, rozsiahle investície do nemocníc a železníc. Zároveň však deklaruje, že nechce zvyšovať celkové daňovo‑odvodové zaťaženie a dokonca sľubuje pokles dane z príjmu. Táto kombinácia „viac štátu, viac služieb, nižšie dane“ je politicky atraktívna, ale ekonomicky nepresvedčivá – vyvoláva otázku, či PS úprimne komunikuje náklady svojej vízie, alebo stavia skôr na nálade, že niekto „nejako“ nájde peniaze.
„Ľavica v novom šate“ – ale bez priznania
Analýzy programových téz PS už otvorene hovoria o tom, že ide o „ľavicu v novom šate“ – stranu, ktorá kombinuje silne ľavicový sociálny program (masívne štátne investície do zdravotníctva, dopravy, bytov, nových sociálnych dávok, rozširovania aparátu štátnych zamestnancov) s liberálnym prístupom k občianskym právam a podnikaniu. PS pritom naďalej používa jazyk „centristického“ hnutia, ktoré prekračuje klasický spor pravice a ľavice.
Problém nie je v tom, že by ľavicová politika bola automaticky nesprávna, ale v tom, že sa nahlas nepriznáva. Volič, ktorý počúva iba slogan o „predvídateľnosti a stabilite“, nemusí vidieť, že pod ním je program výrazného rozšírenia štátnej úlohy v distribúcii bytov, sociálnej podpore, garanciách výživného či masívnych investíciách do verejnej infraštruktúry. Otvorená politická súťaž by si zaslúžila jasné pomenovanie: PS nie je „technokratický stred“, ale progresívna ľavicovo‑liberálna strana s vysokou ochotou zveriť kľúčové oblasti života do rúk štátu.
Silný hodnotový aktivizmus – slabé prepojenie na realitu spoločnosti
Najviditeľnejšia časť programu PS je blok „rovnosť“ – práva LGBTI+ ľudí, rodová rovnosť, ochrana menšín, náboženská neutralita štátu, odluka cirkví. PS chce životné partnerstvo pre všetky páry, právnu ochranu detí vo vzťahu k obom rodičom v takýchto zväzkoch, redefiníciu znásilnenia na základe súhlasu, nový trestný čin sexuálneho obťažovania, rozšírenie ochrany pred nenávistnými trestnými činmi o rodovú identitu či orientáciu, tranzíciu na princípe sebaurčenia pre transrodových ľudí.
Z textov je zrejmé, že PS kladie dôraz na rozmanitosť a chce, aby ju štát „nepotláčal, ale podporoval“. To je pre časť spoločnosti osviežujúce, no pre iných pôsobí ako hodnotový aktivizmus, ktorý prichádza „zhora“ – bez širšieho spoločenského konsenzu, bez citlivej práce s obavami konzervatívnej časti krajiny, bez jasného vysvetlenia konkrétnych dopadov na každodenný život väčšiny.
Keď sa program opiera takmer výlučne o jazyk práv, identít a rovnosti, ale menej pracuje s jazykom povinností, spoločenskej súdržnosti či rešpektu k hodnotovej rozmanitosti (aj konzervatívnej), vzniká riziko polarizácie. PS síce deklaruje boj proti nenávisti, ale zároveň môže nevedomky posilňovať pocit, že značná časť spoločnosti je „zaostalá“ a treba ju „napraviť“. To nie je recept na zmierovanie, ale skôr na ďalšie rozdelenie.
„Veľký tresk“ bez konkrétnych čísel
Keď PS predstavilo svoju ekonomickú víziu označovanú ako „Veľký tresk“ či „moderný skok“, kritika neprišla len z ideologicky opačného tábora, ale aj z pozície technickej pripravenosti. Program bol prezentovaný bombasticky, no kritici poukázali na to, že chýbajú konkrétne prepočty, finančné dopady a jasné vysvetlenie, ako sa rozsiahle reformy premietnu do rozpočtu.
Ak strana sľubuje súčasne veľké investície, nové dávky, rozšírené služby a zníženie daní, je na mieste očakávať plnohodnotnú fiškálnu analýzu, nie len „víziu lepšej budúcnosti“. Zodpovedná politika by mala voličovi povedať aj nepopulárnu časť – ktoré výdavky nebudú možné, ak sa naozaj zrealizuje celý balík opatrení PS, alebo kde bude treba hľadať nové príjmy (napr. vyššia zadlženosť, nové typy daní, redukcia iných programov?). Môžeme sa len domnievať.
Ekonomická rovina programu teda vyvoláva pochybnosti. PS predkladá veľmi široký balík opatrení, od zdravotníctva cez dopravu až po sociálne dávky a bývanie, pričom zároveň chce držať rozumné dane a pôsobiť fiškálne zodpovedne. Takáto kombinácia sa síce dobre komunikuje, no len ťažko obhajuje bez tvrdých čísel. Ak má byť program dôveryhodný, musí byť jasné, ktoré opatrenia sú prioritné, ktoré sa budú zavádzať postupne, čo bude mať prednosť a čo sa naopak bude musieť odložiť. Bez toho ostáva dojem, že sa sľubuje viac, než sa dá reálne doručiť.
Práve v tom je hlavná slabina celého projektu. PS vie dobre pomenovať, čo všetko by mal štát robiť, ale menej presvedčivo vysvetľuje, kde sú hranice jeho možností. Hovorí o modernej krajine, kvalitnom verejnom priestore, dostupnom bývaní, funkčnom zdravotníctve a spravodlivejšej spoločnosti. To sú legitímne ciele. No zodpovedná politika sa nepozná podľa veľkosti ambície, ale podľa toho, či dokáže aj nepríjemne priznať cenu, kompromisy a obmedzenia.
Záver: silná vízia, slabé priznávanie nákladov a riziko rozdelenia spoločnosti
Program Progresívneho Slovenska má jasnú štruktúru, jasné hodnoty a vysokú ambíciu – v zdravotníctve, doprave, sociálnej politike, právach menšín aj zahraničnej politike. To je pozitívum v krajine, kde sa často robí politika „zo dňa na deň“. Problém je, že PS hovorí veľmi presvedčivo o tom, čo chce dať, ale oveľa menej o tom, čo bude musieť zobrať – či už z rozpočtu, alebo z komfortu tých skupín, ktoré sa nevidia v progresívnom hodnotovom jazyku.
Kriticky voči PS sa dá povedať: ide o stranu, ktorá nesie zaujímavý mix sociálnej ľavice a liberálnych hodnôt, ale zatiaľ nedokázala urobiť dôležité kroky – priznať svoju ľavicovosť a úprimne ukázať cenu svojich sľubov.
PS je dnes pre veľkú časť voličov najmä protiváhou Ficovej politiky. Práve táto rola je jeho najsilnejším argumentom a vysvetľuje, prečo po ňom siahajú aj ľudia, ktorí by inak mali k programu výhrady. Zároveň je však na mieste otázka, či je správne voliť stranu predovšetkým ako „proti niekomu“ — teda skôr ako emocionálnu a hodnotovú protiváhu než ako premyslenú odpoveď na to, čo krajina naozaj potrebuje.
