Bez zmeny
A hoci po starodávnej pútnickej ceste kráčate dnes, vôbec nemáte pocit, akoby ste boli v 21. storočí. Cítite sa skôr ako kdesi v stredoveku. Kamenné domčeky, malé ošarpané drevenice, vyľudnené dediny, niektoré úplne bez elektriny, len s jedným či dvoma obyvateľmi, prašné cesty, po ktorých kedysi kráčali rímsky vojaci... jednoducho akoby sa zastavil čas.
Malé zázraky
Cestu do Compostely mnohí nazývajú magickou. Môžu za to malé zázraky, či akési „šťastné náhody", ktoré počas cesty zažíva takmer každý pútnik. Práve vtedy, keď ste na konci so silami a máte pocit, že vaše nohy už nespravia ani jediný krok, zbadáte na ceste kriedou načmáraný odkaz „Neboj sa, len dôveruj svojím nohám!", alebo stretnete zaujímavého človeka s ktorým sa dáte do reči a cesta vám ubieha, ani neviete ako. Alebo keď večer dorazíte unavený do najbližšieho mesta a v pútnickej ubytovni vám oznámia, že už nie je voľná jediná posteľ a najbližšia ubytovňa je vzdialená 15 km, zjaví sa miestny dobrodinec, ktorý vám ponúkne nocľah vo svojej garáži. A ak ste posledné zásoby vody vypili už pred hodinou a najbližšia fontánka je v nedohľadne, zrazu akýsi dedinčan vybehne z domu a srdečne vás núka domácim vínom. A nech vás neprekvapí keď hladný kráčate už niekoľko hodín a pred dverami domu naraz zbadáte košík s ovocím a odkazom „Pre pútnikov!". Všetky tieto „drobnosti" robia vašu cestu do Santiaga jedinečnou a neopakovateľnou.
Čo pútnik, to príbeh
A jedineční a neopakovateľní sú aj ľudia, ktorých počas cesty stretávate. Za každým pútnikom sa skrýva zaujímavý príbeh. A často veľmi smutný. Stretli sme napríklad pútnika z Poľska, ktorý sa na cestu vybral po tom, ako mu skrachovala firma a opustila ho manželka. Ďalší putoval peši až z Nemecka, vraj za svoju matku. Nešlo nám do hlavy, čo také strašné spáchala, že tento pútnik kráča vyhladovaný a bez peňazí už viac ako tri mesiace. Dozvedáme sa, že jeho matka pred rokmi spáchala samovraždu a on sa rozhodol cestu obetovať za ňu. Stretávame tiež mnoho mladých ľudí, ktorí nevedeli čo ďalej a načo vôbec žiť, a tak sa vydali na cestu v nádeji, že takto si „prečistia" hlavu. Ale počúvame aj veselšie príbehy. Pre mnohých je cesta akýmsi poďakovaním za vyliečenie sa z ťažkej choroby, či vyriešenie zložitej situácie. Pre mnohé páry je zas cesta do Santiaga ich svadobnou cestou.
Ísť za symbolmi
Jednotlivé úseky cesty vedú cez hory, údolia, po prašných cestách, ponad rieky, cez mestá aj malé dedinky. A hoci ide o storočia starú trasu, je dokonale premyslená a prehľadne označená. Jednoducho sledujete žlté šípky a mušle, ktoré sú symbolom cesty a ukazujú vám správny smer až do Santiaga. Navyše každý pútnik získa na začiatku takzvaný „Credential", čo je akýsi pútnicky preukaz, ktorý vás oprávňuje prenocovať v špeciálnych pútnických ubytovniach. Zbierate doň pečiatky z jednotlivých miest, ktorými prechádzate a pri jeho predložení v Santiagu vám vydajú osvedčenie o absolvovaní Svätojakubskej cesty.
O všetko je postarané
Počas putovania sa nemusíte báť ani o jedlo, či vodu. Obchodíky a menšie pohostinstvá nájdete v každom meste či väčšej dedine a fontány s pitnou vodou, označené povestnou mušľou, sú rozmiestnené po celej trase až do Santiaga. Ubytovať sa môžete v spomínaných pútnických ubytovniach za symbolický poplatok, väčšinou 3-4 eura. Niekde je poplatok dobrovoľný a v niektorých ubytovniach sme na pokladničke dokonca našli nápis: „Daj koľko môžeš, alebo si zober koľko potrebuješ". V mnohých ubytovniach sa podáva aj spoločná večera pre všetkých pútnikov. Tiež za dobrovoľný príspevok. Práve tam máte možnosť bližšie sa zoznámiť aj s pútnikmi a ich príbehmi, alebo len tak si vymieňať skúsenosti. A väčšinou ide o veľmi živé debaty, keďže často sa pri jednom stole stretne aj 30 ľudí, z rôznych krajín, hovoriacich rôznymi jazykmi.
Domáci vždy poruke
Aj miestni obyvatelia, ktorých stretávate počas cesty sú veľmi priateľskí a pútnikom veľmi nápomocní. Radi vás ponúknu všeličím domácim, či poslúžia dobrou radou. Miestni sú tiež mimoriadne flexibilní aj v poskytovaní služieb. Pokojne môžete vojsť do potravín s tým, že chcete len niečo malé na zahryznutie a v žiadnom prípade nechcete vláčiť ďalší náklad vo vaku. Pani za pultom vám bez problémov odreže krajec chleba, k tomu pridá kúsok syra a paradajku. A nie je nič nezvyčajné ak vojdete celý zaprášený do luxusnej reštaurácie, použijete toaletu, poprosíte o doplnenie vody a odchádzate bez útraty jediného eura. Majiteľ podniku vám ešte s úsmevom zaželá „Buen camino!".
Konečne v cieli
Po týždňoch nepretržitého chodenia sa pred nami objavujú vežičky slávneho chrámu Santiago de Compostela. A onedlho sa ocitáme priamo pred majestátnou katedrálou. A s nami aj desiatky ďalších pútnikov zo všetkých kútov sveta. Každý deň presne napoludnie slúžia priamo v chráme svätú omšu venovanú všetkým pútnikom, ktorí šťastne dorazili do cieľa. Sedíme na studených dlaždičkách, len kúsok od hlavného oltára - zaprášení, unavení, mnohí s krvavými ranami, či obviazanými nohami, ale spokojní, že prekonali náročnú cestu a tým aj sami seba. Celebrujúci kňaz počas omše vymenúva krajiny a počty pútnikov, ktorí v ten deň šťastne dorazili do Santiaga. Dozvedáme sa, že okrem nás doputovali aj ďalší dvaja Slováci.
A čo ďalej?
Cesta do Santiago de Compostela znamená pre každého niečo iné. Pre mnohých je resetom tela i ducha, pre ďalších uzavretím starých záležitosti a začiatkom niečoho nového. No snáď každý sa práve tu utvrdí v tom, že nie je tak dôležitý cieľ, ale cesta samotná. Nie je dôležité, ako rýchlo sa do cieľa dostanete, dôležité je stále kráčať. Bez ohľadu na bolesť a ťažkosti, znovu a znovu vstať a kráčať dopredu.
