Dnes som chcel napísať blog.
Nie o darčekoch. Nie o stromčekoch.
Chcel som písať o posledných adventných dňoch – o dňoch, v ktorých sme boli na chvíľu iní. Citlivejší. Všímavejší.
O dňoch, ktoré boli – aspoň navonok – štedrejšie než tie ostatné.
V médiách, na internete, v uliciach.
Zbierky. Koncerty. Výzvy.
Dobro, ktoré sa na pár týždňov stalo hlasnejším než zvyčajne.
Dobro, ktoré sa oblieklo do svetiel, zbierok a verejných prísľubov.
Dobro, ktoré sprevádzali koledy – a ktorému sme tým dodali istú noblesu.
Všimol som si, že ľudia bez domova, ktorí sa po celý rok túlajú ulicami, sa v týchto dňoch mali aspoň o niečo lepšie.
Možno dostali teplý čaj.
Možno polievku.
Možno pár eur navyše.
A chvalabohu aj za to.
Jeden obraz sa mi však vryl hlbšie než ostatné.
Pri obchodnom centre stál muž.
Žobral.
Hral na harmonike.
Pri nohách mal psa. Pes mal na hlave mašľu.
Z harmoniky znela koleda.
Pes s mašľou bol „milý“.
Atmosféra bola „pekná“.
Vianočná.
Rodičia pri ňom zastavovali svoje deti.
Fotili ich.
Usmievali sa.
V tom momente som sa zastavil aj ja.
A začal som premýšľať, čo je väčšie poníženie.
Postaviť sa na ulicu a žobrať?
Alebo postaviť vlastné dieťa vedľa cudzej biedy a urobiť si z nej fotografiu?
Vtedy som si bol istý, že niečo nie je v poriadku.
Lebo bieda nie je vianočný filter.
Nechcem sa teraz zaoberať tým, či ten človek žobre pre seba, alebo pre niekoho iného.
Či je za tým systém, organizácia alebo skupina.
Podstatné je niečo iné.
Ten človek je ponížený.
Je odkázaný stáť tam.
Je odkázaný hrať.
Je odkázaný dúfať, že si ho niekto všimne.
A my sme spoločnosť, ktorá to dopustila.
Počas adventu sme citlivejší.
Všímavejší.
Vidíme zbierky hygienických potrieb.
Vidíme rodiny bez peňazí.
Deti bez hračiek.
Ľudí bez domova.
A je to dobré.
Je to potrebné.
A predsa je tu jedna vec, ktorú by sme nemali stratiť hneď po Vianociach.
Nezabudnúť, že niekde je vojna.
Že niekde nie je sloboda.
Že niekde je hlad.
Že niekde koledy neprerušuje potlesk, ale sirény.
Uvedomiť si, že ľudia nie sú hladní len v decembri.
Nezatiahnuť po Vianociach závesy.
Nevrátiť sa do pohodlného nevšímania.
Chrániť si citlivosť. Jeden druhého. Vzťahy. Blízkosť.
Lebo ak si dobro necháme iba na Vianoce,
nie je to dobro.
Je to zvyk.
Advent by nemal byť obdobím.
Mal by byť spôsobom bytia.
Postojom, ktorý v nás zostane aj vtedy,
keď zhasnú svetlá
a prestanú hrať koledy.
Krásne Vianoce...
