Reakcie, ktoré som si prečítal na sociálnych sieťach po tohtoročnom Pride v Bratislave, vo mne zanechali smútok. Nie preto, že by som očakával univerzálne pochopenie, ale preto, ako ďaleko sme schopní zájsť v nenávisti – a pritom sa ešte tváriť, že konáme v mene hodnôt, viery či tradícií.
Povzbudzovať verejne k odsudzovaniu ľudí, ktorí vám osobne nič neurobili, nie je obrana hodnôt – je to číra úbohosť. Schovávať vlastnú zlobu za reči o tradíciách, ktoré sami nežijete, je len čisté pokrytectvo. Skôr než začnete súdiť cudzie masky, pozrite sa na tie svoje – tie každodenné, ktoré nosíte pred vlastnými deťmi, pred susedmi, pred Bohom.
Vidieť komentáre typu „do klietky a granule im“ alebo „modlíme sa za zvrátenosť“ mi nepríde ako akt viery – ale ako výlev zloby, ktorý patrí skôr do spovednice než na verejný profil. Kto sa obracia na Boha, by si mal uvedomiť, že Boh nehľadá teatrálne statusy, ale tiché, pravdivé srdce.
A úprimne – ak vám sociálne siete slúžia len na šírenie zlosti, osočovanie a verejné predvádzanie svojej „viery“, možno by ste na nich vôbec nemali byť. Možno by vám mali byť cudzie, ak to s Bohom myslíte naozaj vážne. Lebo Boh nehľadá lajky, ale skutky. A tie mnohým z vás chýbajú.
Ak sa niekto hrá na spravodlivého a obracia sa pri tom na Boha, mal by si položiť otázku, či to, čo robí, je Bohu naozaj milé. Lebo šíriť nenávisť, posmievať sa, súdiť a verejne sa predvádzať v mene viery – to nie je blízke Bohu. To je ďaleko od neho.
Preto ak chcete konať dobro, konajte ho – potichu, pokorne a s úctou k druhému človeku. Lebo ak sa v mene slušnosti a viery takto prejavujeme, mali by sme sa vážne zamyslieť, čo v nás ešte zostalo z človeka.
