Opäť som otvoril správy a hneď bolo jasné, že som narazil na úplné dno ľudí, ktorých sme si sami zvolili. Nie diskusia, nie argumenty, nie rešpekt — len krik, vulgarita a osočovanie. Scény, ktoré by v normálnej krajine patrili do rohu hanby, sa stali verejnou normou. A predsa tam stoja, akoby to bola samozrejmosť. Nie šok, ale bolestivé uvedomenie toho, čo sme dovolili, aby nás reprezentovalo.
Ich reči sú o pokoji a slušnosti, no skutky sú presýtené nenávisťou. Kričia, útočia, zosmiešňujú — a tým vysielajú signál, že agresia je dovolená, že je prípustná. A práve toto je najväčšie riziko: že správanie politikov sa začne považovať za legitímne a normu pre všetkých. Keď sa cynizmus a hrubosť legitimizujú, krajina stráca nielen slušnosť, ale aj vlastnú tvár.
Ak to nedokážu zastaviť tí, ktorí majú moc, zostáva posledný priestor, ktorý sa ešte nerozpadol: človek sám. Nie pateticky, nie veľkolepo. Len tým, ako hovorí, ako reaguje, ako odmieta jazyk, ktorý nás pomaly mení na to, čo sami neznášame. Slušnosť nie je slabosť. Empatia nie je naivita. Láskavosť nie je prežitok. Sú to posledné pevné body v krajine, kde smerovanie k dnu začína byť akceptované.
Žijem v krajine, ktorú mám rád — a je mi smutno. Nie z ľudí, ale z toho, že sme dovolili hlasnejším, agresívnejším a cynickejším vytvoriť obraz Slovenska, ktorý nie je náš. Hanbím sa nie za krajinu, ale za to, čo sme nechali, aby ju zastupovalo. A verím, že ak má prísť zmena, nezačne v parlamente. Začne v človeku, ktorý si aj uprostred hluku povie, že nebude súčasťou tmy.
