V posledných rokoch sa naša spoločnosť čoraz viac polarizuje. Stále výraznejšie si uvedomujem, ako sa medzi nami opäť vkráda rozdelenie – v názoroch, v hodnotách aj v pohľade na svet. Jednou z viet, ktoré toto rozdelenie prehlbujú, je tvrdenie:
„Podporovať Ukrajinu je chyba, pretože tým predlžujeme vojnu.“
Na prvý pohľad môže pôsobiť ako výzva k mieru. Ako snaha zastaviť utrpenie. Čím viac však nad touto myšlienkou premýšľam, tým jasnejšie vidím, že podobná logika už v dejinách existovala. A vieme, kam nás zaviedla.
Ak sa vrátime do obdobia druhej svetovej vojny a predstavíme si, že by v čase, keď Hitler a nacistické Nemecko postupne obsadzovali Európu, zaznieval rovnaký argument – „nepomáhajme napadnutým štátom, lebo tým vojnu len predlžujeme“ – neznamenalo by to mier. Znamenalo by to súhlas. Súhlas s pokračovaním agresie, so šírením fašizmu a jeho ideológie. Vojna by sa neskončila. Len by sme urýchlili cestu k víťazstvu agresora.
Hitler nebol porazený preto, že mu ostatní ustúpili. Bol porazený preto, že mu niekto povedal „dosť“ – a bol ochotný za to zaplatiť vysokú cenu. Každé váhanie, každá neutralita a každé zatváranie očí totiž posilňuje agresora a oslabuje tých, ktorí sa bránia.
Dôležité je rozpoznať, kto útočí a kto sa bráni.
Ukrajina nie je jediným príkladom. Spomínam ju preto, že mi je blízka a osobne sa ma dotýka. V skutočnosti však ide o širší princíp, ktorý platí všade rovnako – o schopnosť pomenovať agresora, rozlišovať medzi útokom a obranou a odmietnuť násilie ako nástroj politiky.
V prípade Ukrajiny je odpoveď jasná. Ukrajina nikoho nenapadla. Ukrajina sa bráni.
Keď sa pozrieme na vlastné dejiny, nemôžeme hovoriť len o hrdinstve. Áno, mali sme ľudí, ktorí bojovali proti Hitlerovi a fašizmu a zaslúžia si našu úctu. Zároveň však vieme, že veľká časť spoločnosti sa prispôsobovala. Počas fašizmu existovala kolaborácia, udávanie, Hlinkove gardy. Ľudia čítali mená Židov deportovaných do koncentračných táborov. Niektorí mlčali. Iní aktívne pomáhali okupantom.
Tento vzorec sa zopakoval aj po vojne. Po oslobodení sme sa rýchlo prispôsobili novej moci. V päťdesiatych rokoch končili v komunistických väzeniach aj tí, ktorí bojovali proti Hitlerovi v zahraničných armádach. Nešlo o náhlu zmenu hodnôt, ale o prispôsobenie sa moci, strachu a výhodám.
Práve preto by sme dnes mali byť mimoriadne obozretní, keď niekto tvrdí, že nepomáhať napadnutému štátu je morálne správne riešenie. Dejiny nás učia, že „nepomáhať“ často znamenalo mlčky podporovať agresora.
Ak by sa svet počas druhej svetovej vojny rozhodol zostať neutrálny, Hitler by nebol zastavený. Bol by legitimizovaný.
Preto je dôležité neopakovať chyby minulosti a nezľahčovať to, čo sa už raz stalo. Dejiny si totiž nepamätajú len tých, ktorí sa postavili zlu, ale aj tých, ktorí sa prispôsobili, mlčali alebo si hľadali výhovorky.
A raz sa budú pýtať aj na to, kde sme v tejto chvíli stáli my.
