Brahma tvorí. Višnu zachováva. Šiva púšťa. Tri sily, ktoré riadia vesmír – a ktorým som na Bali konečne dovolila vstúpiť do seba.
„Šiva buchol dverami. Nie zo zlosti. Tak to jednoducho robí – veci po ňom nezostávajú potichu. „Čo zase?” spýtal sa Višnu, ani na sekundu nezdvihol oči od telefónu. Mal na starosti päť miliárd vzťahov. Ani jeden nesmel vypadnúť.
Šiva sa vrátil. Posadil sa. Prehodil si hada okolo krku – zvyk, nie štýl. „Cítim to. Niekde sa niečo rozpadá. Vždy to cítim.”
„My to cítime tiež,” povedal Brahma a otočil stranu zápisníka. Toho, ktorý nikdy nezatvára. „Chcú nový začiatok. Len bez toho nepríjemného konca predtým.”
„A bez toho, aby niečo pustili,” dodal Višnu. „Reštart bez vypnutia,” uškrnul sa Šiva.
Vtedy vošla Párvatí. Nikto ju nevolal. Jednoducho tam bola – unavená, láskyplná a neochvejná. Tak ako vždy. „Zase riešite ľudí bez toho, aby ste sa opýtali žien.”
Šiva sa zatváril dotknuto. „Ja riešim všetkých.”
„Ty riešiš rozpad,” usmiala sa Párvatí. „ My riešime, čo zostane potom. Ženy sú unavené. Tak dlho boli silné, až zabudli, že nemusia.”
Ticho. Také, pri ktorom každý predstiera, že niečo robí. Višnu scrolloval. Brahma písal. Šiva si upravoval hada, ktorý bol v poriadku už dávno.
„Pošlime ich tam, kde sa sila nemusí dokazovať,” povedala Párvatí. „Kde voda berie masky. A ticho výhovorky.”
Šiva vstal a siahol po dverách.Vtedy vstal aj Ganéš. S mangostanovou šťavou a výrazom niekoho, kto to vedel od začiatku – len čakal, kým to pochopia ostatní.
Pozrel na Šivu. Šiva pozrel na neho.Ganéš dopil šťavu. Usmial sa tým svojím huncútskym spôsobom. „Po mne.”
Nikto sa nepýtal prečo. Všetci vedeli – kým nie je cesta čistá, dvere nemá zmysel otvárať. Aj keď ich niekto práve buchol.
Višnu zatvoril telefón. Šiva otvoril dvere. Tentokrát potichu.
„Bali,” povedali jednohlasne.„Tam ľudia nepátraju po tom, kým boli. Nachádzajú to, kým sú. A zisťujú, že to stačí na všetko, čo príde.“
Na Bali som prišla s pochybnosťami
O svete. O sebe. Vlastne som sa na Bali ani nijako špeciálne nepripravovala. Nechcelo sa mi. Nič sa mi už posledné obdobie nechcelo. O Bali sa hovorí kadečo. Mnohí tam idú, lebo čakajú, že sa zmenia. Spirituálny zázrak na počkanie. Lenže Bali nehovorí: zmeň sa. Skôr potichu šepká: spomeň si.
Keď sme pristali v Denpasar, chcela som sa otočiť a letieť späť. Bordel. Hluk. Motorky. Elektrické káble nad hlavou ako chaotická pavučina. Žiadne lotosové kvety. Žiadna hmla nad ryžovými poľami. Žiadny zen. Len dopravná zápcha a tridsaťpäť stupňov.
Toto je ten ostrov bohov?
Prvá zastávka bola socha Garuda Wisnu Kencana – GWK. Najväčšia socha v Indonézii. Vyše deväťdesiat metrov. Boh Višnu na chrbte mytického vtáka Garudu, vyrobený z medi a mosadze. Veľkosť vás zastaví. Naozaj. Je to impozantné – a zároveň trochu prázdne. Ako krásna obálka knihy, ktorú ešte nikto nečítal. Pre miestnych má v čase sviatkov iný rozmer, inú váhu. Pre mňa to bola pekná prechádzka. Prvé spomalenie. Prvý nádych.
Bali vie pôsobiť na všetky zmysly, keď chceš. A keď nechceš, stále je tu teplo, skvelé jedlo, mrte ovocia a dobré drinky. Krásne, fotogenické scenérie – a to by pokojne mohlo stačiť. Alebo aj nie.
Je tu niečo viac. Malé bambusové košíčky plné kvetov a ryže – canang sari – kladené pred každý dom niekoľkokrát denne. Nie ako povinnosť. Ako rozhovor s bohmi. Ranná hmla nad džungľou. Vydatné nočné dažde, keď aj džungľa na chvíľu stíchne. Skryté vodopády. Machom obrastené chrámy na každom kroku. Brahma, Višnu a Šiva roztrúsení po chrámoch. A veselý Ganéš, kam sa pozrieš. Ľudia – asi najmilší na svete. A na ich milote im neuberie ani to, že keď sa otočíš chrbtom, ponadávajú – „proste ľudské,” ako mi so smiechom povedal jeden pracovník hotela.
Ubud: stav, nie miesto
Do Ubudu sme prišli na štvrtý deň potuliek. Taxíkom – a ak cestujete na Bali, zapíšte si jedno slovo: Grab car. Aplikácia, cez ktorú si objednáte auto, motorku alebo motorku so šoférom. Pár korún a skúsený miestny šofér v divokej premávke je kombinácia, ktorú oceníte každý deň.
Hotel pri rieke. Výhľad na džungľu. A prvá masáž – vonku, v altánku, so zvukmi džungle a vôňou letného dažďa. Zamilovávala som sa do Bali.
Na ďalší deň nás recepčný zobral na walking tour po dedine. Nie turistickú. Ukazoval život. A rozprával ako žijú, pracujú, slávia aj smútia. Na Bali je hinduizmus každodennosť – nie náboženstvo na nedelu. Každý dom má svoj chrám. Malý dom, malý chrám. Veľký dom, veľký chrám. Pri vstupe stojí stena aling-aling a socha. Zvyčajne odstrašujúca. Nie je to len dekorácia. V balijskej filozofii sa verí, že zlé energie sa pohybujú priamo – a práve preto sa vstup do domu „láme”. Stena pred dverami ich zastaví. Neprejdú.
Je to staré, jednoduché a geniálne: nie všetko má mať priamy prístup k tvojmu životu.
Brána angkul-angkul nie je len architektúra. Je to vedomý moment prechodu. Rozhodnutie, s akou energiou vstupuješ. A čo necháš za sebou.
Chvíľu som pri tej bráne stála. A premýšľala, koľko vecí púšťam dnu bez rozmyslu. Do svojho domu. Do svojej hlavy. Do svojho života.
Sprievodca nás zobral k sebe domov. Bola to pocta vidieť zblízka skutočný život. Balijský dom je malý vesmír usporiadný podľa pravidiel energie, spirituality a poriadku. Rodina nežije v jednej miestnosti, ale spolu a zároveň oddelene. Compound-dom pozostáva z piatich samostatne stojacich domčekov - izieb. Každý má presny význam a smerovanie k posvätnej strane. Fascinujúci koncept, ktorý stojí za to objaviť.”
Ubud nie je mesto. Je to stav. Miesto, kde sa nikam netlačí. Kde sa nepýta, čo ešte zvládneš, ale či už stačilo. Ráno tu nezačína budíkom, ale tichom. Alebo hlasným krkaním žáb ak je zrovna po dáždi. Kávou na verande nad džungľou. Dychom. Prechádzkou po úzkych cestičkách lemovaných ryžovými poľami.
Ubud je aj kultúrne srdce Bali: galérie plné miestnych umelcov, trhy s ručnou prácou, trasy ponad ryžové terasy. Opičí les, kde makaky bez škrupúľ otestujú váš pokojný duch. Varenie s miestnymi, kde sa z jedného lístkového špenátu stane filozofia. Vysmiaté balijské ženy predávajúce exotické ovocie pri chodníkoch – mangostan, snake fruit, jackfruit aj smradľavý durian. A joga. Pilates. Meditácia. Čistenie čakier aj veštenie. Všehochuť nažívajúca v symbióze. Spiritualita integrovaníá do ľudí, prírody a všetkého živého aj neživého.
Náš šofér Kiki mal dvadsaťpäť rokov a vedel rozprávať o Brahmovi, Šivovi a kozmickom poriadku lepšie ako väčšina kníh, ktoré som čítala. Keď som sa ho opýtala na svadbu, pousmial sa. Má priateľku sedem rokov. Rodičia ju poznajú a aj už u nich bola. Sex by mal byť po svadbe, ale…Ešte si chcú užiť len zasnúbenie. Keď sa vezmú, prídu deti a povinnosti, manželka prestane pracovať a začne sa starať o rodinu a o stárnucich svokrovcov. Chvíľu som sa zastavila nad tou jednoduchosťou. Že to vedia. Že sa s tým zmierili. Hovorím Kikimu, že u nás mladé ženy uvažujú inak a strhla sa debata o rozdieloch. A potom Kiki dodal, že jeho snúbenica je schopná celú výplatu minúť na oblečenie. Milá Madam – bez ohľadu na kontinent a náboženstvo, dobrá handra je dobrá handra.
Môj učiteľ jogy, Ketut, nevyzerá ako duchovný vodca. Veselý, výsmiatý päťdesiatník vyzerajúci na tridsaťpäť. Nemá potrebu nikoho opravovať ani presviedčať. Učí stáť. Dýchať. Byť. Oddeliť ego od duše. A tiež chataragu, pri ktorej sa bojím, že si raz vybijem zuby. Na Bali je veľa duchovna, ktoré je hlasné a fotogenické. A potom sú miesta a chvíle, ktoré k vám šepkajú. Vybrali sme si jógové štúdio na hranici rýžových polí a džungle. Otvrený priestor pri žblknajúcom vodopáde. Vzduch, drevo, zem aj voda na jednom mieste. Ketut hovorí len toľko, koľko treba. Jeho slová som každé ráno vpíjala do seba. Chcela som si to zapamätať aby som ich mohla použiť. Samozrejme, s mozgovou hmlou, ktorá sa mi deje čoraz viac, slovom - perimenopauza, som si odniesla akurát tak pocit. Je krásny a hreje ma už celé týždne, aj ked’ sme už doma.
Ubud má aj inú tvár. Keď vás unaví tá zelená a príliš veľa pokoja, zamierte na Bisma Road do baru Why Not. Miestni rockeri spievajú live, pod pódiom tancuje mix ľudí z celého sveta. V jednej chvíli tancujem s Holanďanmi, v druhej s Britmi špekulujeme či pri vedľajšom stole náhodou nesedí Iggy Pop a v tretej ma obijíma Martin a šepká mi do ucha. Why not nás všetkých spájal. Žiadne ezo, meditácia a hľadanie zmyslu života. Alebo aj áno. Čistá sloboda, radosť, Tom Collins a jacket potato. Aj to je Ubud.
Hovorí sa, že krása je v očiach pozorovateľa. Krásne tam bolo všetko. Aj bordel, motorky a milión elektrických káblov ledabolo visiacich nad hlavami. Neviem, či ma to robí krajšou. Ale určite ma to robí spokojnou. A už som definitívne zamilovaná do Bali.
Len – Bali vám nedá pokoj len s krásou. Chce od vás viac. Jemne. Nenásilne. Cez chrámy, rituály, ľudí, ktorých stretnete. Cez ticho, ktoré sa usadí, keď prestanete byť turista a začnete byť prítomná. A práve vtedy prídu traja.
Trimurti · Tri sily, jedna cesta
V hinduizme sú Brahma, Višnu a Šiva tri tváre toho istého celku – tvorca, uchovávateľ, transformátor. Nie tri rôzni bohovia. Tri sily jedného pohybu. Keď som chodila po balijských chrámoch, začala som rozumieť, že život funguje špirálovo. Nie lineárne. Dookola. Tvorenie, uchovanie, pustenie – a znovu. Vždy inak.
Brahma · Začať sa dá vždy. Aj keď sa nechce.
Brahma je boh stvorenia. Nezačal z ničoho. Začal z toho, čo bolo.
Ak chcete pocítiť Brahmu osobne – zarezervujte si štvorrúčnu masáž v tradičnom ubudskom spa. Štyri ruky. Všade naraz. Voňavý lemongrass olej a presné ťahy, ktoré vás transportujú priamo do stavu nirvány. A po takej masáži? Znovu sa narodíte.
Brahma je samozrejme oveľa viac. Nájdete ho aj na ryžových terasách Tegallalang. Chôdza po ryžových poliach je návrat do tela. Krok za krokom. Bez cieľa. Bez mapy. Tá najzelenejšia zo zelených všade okolo. Žltá ryža plná drobných vtákov. Poletujúce vážky.
Na týchto poliach stratíte cit pre čas – a získate cit pre čas. Balijskí farmári obhospodarujú tie isté terasy po stáročia. Nie preto, že nemajú inú možnosť. Ale preto, že vedia niečo, čo sme my zabudli: že tvorenie nie je udalosť. Je to rytmus.
Žijeme v dobe, ktorá nás zahlcuje. Väčšina z nás hľadá čo nové pridať do života, aby sa cítila naplnená. Málokto sa zastaví a opýta sa inak: čo som prestala robiť? Čo som odložila, vypla, zakázala si?
Práve tam sa často skrýva odpoveď. Nie v novom. V zabudnutom. Brahma sa vás nepýta, čo ste dosiahli. Pýta sa, čo ste prestali tvoriť. A či je ešte čas začať znovu. Vždy je.
Višnu drží vesmír v rovnováhe. Nie nehybnosťou – ale neustálou prítomnosťou.
Tirta Empul bol postavený v 10. storočí a je zasvätený Višnuovi. Rituál melukat – posvätné očistenie – využíva vodu 21 prameňov. Každý prameň má iný zámer. Telo. Myseľ. Duch. Minulosť. Voda je studená. Presná. Neúprosná. Liečivá.
My sme sa ocitli na očiste v Beji Griya park waterfall. Upodozrievam Ganéša, že to až taká náhoda nebola. Miesto bolo ľahko turistické – ale naše nastavenie bola zvedavosť. A tak sme videli len krásu.
Obliekli sme si sarong. Spirituálna sprievodkyňa nás previedla procesom. Ku koncu sme sa dostali na skalu obklopenú vodopádmi. Magickosť a sila miesta bola taká intenzívna, že som si nebola istá, či kráčam alebo poletujem.
Posledná úloha: kričať. Nie potichu. Nie „v sebe”. Nahlas. Do vodopádu. Vykričať všetko – hnev, strach, krivdy, veci ktoré som prehltla, racionalizovala, „pochopila”. Ja viem kričať. A ešte ako! V živote. V aute. V hádke. Ale keď ide o vedomý krik za seba – zamrznem. Telo povie nie. Hrdlo sa zavrelo.
Stála som tam. Voda hučala. A ja som cítila len jedno: strach z toho, čo by s tým krikom vyšlo. Niektoré veci v sebe nedržíme preto, že ich nevieme pomenovať. Ale preto, že ich nikdy nikto nechcel počuť. Môj krik nikdy nebol vítaný. Nie ten skutočný. Ten, ktorý hovorí – toto bolí, toto nebolo fér.
Namiesto veľkého kriku zo mňa vyšli len kúsky. Nedokonalé. Trhané. Nepekne. A viete čo? Stačilo. Prišli slzy – nie od bolesti, od úľavy. A ja som cítila slobodu. Nie vždy sa očista deje výbuchom. Niekedy sa deje tým, že si dovolíš priznať, že aj pustiť má svoj rytmus.
Odchádzala som bez víťazstva. Bez katarzie z filmu. Ale s hlbokým pocitom, že môžem.A to je nezastaviteľná sila.
Višnu nás neučí udržiavať všetko za každú cenu. Učí nás rozoznať, čo má zmysel chrániť – a čo len opotrebúvame tým, že to odmietame pustiť. Pýta sa: čo vo svojom živote chránite z lásky – a čo len zo zvyku alebo zo strachu?
Šiva nie je obyčajným bohom ničenia. Je bohom transformácie. Čistí cestu pre nové tým, že pustí staré. Ničí. Nie zo zlosti. Nie z rozmaru. Ničí preto, lebo vie, že niektoré veci musia skončiť, aby mohli iné začať. Stará koža musí odísť, aby pod ňou mohla rásť nová. Vyhasnutý vzťah, opustený sen, rola, z ktorej sme vyrástli – Šiva ich neberie zo sadizmu. Berie ich, lebo drží miesto pre niečo, čo má prísť.
My sa toho bojíme. Konca. Straty. Prázdna, ktoré zostane. Ale prázdno nie je koniec. Je to priestor.
Výstup na Mt. Batur začína nad ránom. Čierna sopečná zem, kusy zaschnutej lávy, strmé stúpanie. Kráčame so sprievodcom – je mladý, fit a s mojou anémiou je to pre neho očividne niečo medzi turistikou a leňošením. Ja fučím. Anémia má jeden nepríjemný vedľajší efekt: pri stúpaní do kopca telo zrazu zabudne, ako sa dýcha. Každých pár krokov zastavím, opriem sa o palicu a tvárim sa, že obdivujem výhľad. Obdivujem. Ale hlavne lapám po dychu.
Krok za krokom. Len my traja. Len dych a rytmus chôdze, ktorý sa po čase stane takmer meditatívnym. Prestanete myslieť. Len idete.
Hore nás už čakalo slnko. A tri bezočivé opice, ktoré nám bez mihnutia oka prepadli vaky a fľaše. Videli ste niekedy opicu otvoriť fľašu vody zubami a pazúrmi? Vo výške 1717 metrov som sa postavila na okraj. Podo mnou sa z krátera sopky parilo. Tichá para stúpajúca nahor – pripomienka, že stojíme na živej sopke. Momentálne spiacej. Pocit pokory a zároveň úžasnej sily prírody, ktorú nemáte ako opísať – len pocítiť. A potom pohľad na jazero Batur. Tmavá voda v ústí sopky, v ktorej sa zrkadlí obloha. Dve nekonečná naraz – jedno hore, jedno dolu. Jedno vonku, jedno vo mne. Nie každý deň máte svet pod nohami.
Šiva nás neučí ničiť bezo zmyslu. Učí nás, že strach pred zmenou je normálny. Že niektoré veci musia dohorieť, aby mohlo vzniknúť niečo skutočné. A že za strachom – vždy, aj keď to tak nevyzerá – príde radosť.
Z Bali som odchádzala celá. Nič veľké sa nevyriešilo. Len som odstavila hlasy, ktoré mi neslúžili.
Po štyridsiatke už vieme, že život nemá finálnu podobu. Že sa stále mení – a my s ním. Že prechádzať zmenami nie je zlyhanie. To je život. To je Trimurti. Tvorenie, uchovanie, pustenie. Dookola. Vždy inak. Niekedy potrebujeme ísť ďaleko, aby sme videli, čo máme blízko. Niekedy potrebujeme cudzí ostrov, aby sme sa vrátili domov do seba.
Bali je komerčné, keď chcete. Spirituálne, keď chcete. A oboje naraz, keď to potrebujete. Bali mi nedalo odpovede. Zobralo mi pochybnosti.
A to stačilo.
