Nie, toto nie je úprimná spoveď zaľúbenej ženy:) Pán, o ktorom chcem napísať je vo veku môjho otca. Neviem, ako dlho tam pracuje, ale je to už dlhšie obdobie, čo ho tam registrujem.
Všimla som si ho už dávno, pretože bol iný, ako všetci ostatní. Usmieval sa, milo sa pozdravil a milo mi na záver poprial pekný deň. Ja viem, že veľa pokladníkov a pokladníčok to musí robiť, pretože „corporate identity" ich reťazca to má niekde zakotvené. Ale každý cíti, aký je rozdiel medzi „Pekný deň prajem" (a naozaj som to chcel povedať) a „Pekný deň prajem" ( a skap ty p**a mladá, keby si tu mala sedieť, tak sa zosypeš).
Dnes som mala taký istý pocit ako veľakrát predtým. Pocit, že stále existujú ľudia, ktorí sa aj napriek neľahkej robote usmievajú. Tento pán si síce len „robí svoju prácu", ale robí to s úsmevom.
A každý, kto si čo len brigádne túto pozíciu vyskúšal vie, aké je to náročné tam stáť, blokovať, pozerať a počúvať často krát nervóznych ľudí.
Keď som sa dnes postavila do jeho rady, tak som si povedala, že si musím pozrieť aspoň jeho meno. A potom som si uvedomila, že prečo nenapísať aj o príjemnej skúsenosti, keď aj takíto ľudia tvoria naše dni.
Pán Štefan, ďakujem, že ste mi zase raz spríjemnili deň:)
A vedeniu supermarketu Terno v Auparku gratulujem k takémuto ojedinelému zamestnancovi a dúfam, že si ho ceníte rovnako ako my všetci, ktorým robí krajší nákup a aj deň;)
