reklama

Bicyklom po (ne)hodvábnej ceste v Kirgizsku

Silk Road Mountain Race je jedným z najnáročnejších bikepacking pretekov na svete, po cestách aj mimo nich v Kirgizsku.

Bicyklom po (ne)hodvábnej ceste v Kirgizsku
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Prebúdzam sa do chladného rána, vykuknem zo stanu a somár, ktorý na mňa íkal včera večer, zmizol. Nahradila ho krava, iba sa pozerá. Oproti ostatným dňom, som sa zobudila neskoro, tesne po svitaní. Môžem si to dovoliť, už nepretekám, už si len vychutnávam jazdu vlastným tempom. Zohrievam vodu na kašu a kávu a vidím ako ostatní, ktorí sú ešte stále v hre už zaberajú do kopca. Ja im pôjdem v protismere, zvolila som si jednu z krajších a nie až tak náročných trás pretekov. Silk Road Mountain Race je ževraj jedným z najťažších bikepacking pretekov na svete - cyklisti si nabalia všetko, čo potrebujú a majú dva týždne na 1,800 kilometrovú trasu s viac ako 35,000 metrov prevýšenia, po cestách rôznej kvality (niekedy aj žiadnych). Ja som vydržala 5 dní súťažne a ďalších 5 som si dala “oddychovú” 400 km trasu cez vysokohorské jazero Son Kul a krásne údolie Burkhan Valley obklopené päťtisícovkami. Dokopy som presedela skoro 1,000 km na mojom novom bicykli a môj zadok to jednoznačne cítil ešte pár dní potom. Neviem si predstaviť, ako sa musel cítiť francúzsky jazdec, ktorý to tento rok dal za 7 dní a 5 hodín.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Priemerné stúpanie na Silk Road Mountain Race
Priemerné stúpanie na Silk Road Mountain Race  

Kam to ideš?

Myšlienka ísť na nejaký cyklovýlet začala v decembri, aby som samu seba motivovala viac jazdiť na bicykli. Do Kirgizska Slováci nepotrebujú víza a ja som v tých končinách nikdy nebola, tak prečo nie? Zvedavosť a túžba za dobrodružstvom premohla akékoľvek pochybnosti, či vlastne na to mám - fyzicky a psychicky. A po tom, ako som si za pár týždňov zaobstarala bicykel v čase, kedy sa na bicykle v Európe čaká minimálne pol roka a vystrojila sa super ľahkou výbavou na prežitie v prírode, nakúpila dehydrované vegetariánske jedlá na dva týždne a získala podporu od slovenskej cykloznačky Isadore a bolo mi jasné, že z tohto výletu nevycúvam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Zabalená a pripravená vyraziť do Kirgizska
Zabalená a pripravená vyraziť do Kirgizska 

V postsovietskej krajine som sa vedela dohovoriť zmiešaninou východoslovenčiny a ruštiny a pre ďalších cudzincov som teda bola prekladateľka, lebo oni nerozumeli nič. Táto schopnosť sa mi veľmi zišla, keď som sa snažila nášho šoféra Arifa udržať pri zmysloch, potom, čo o druhej v noci sa začal nebezpečne kĺzať z cesty a všetci ostatní spali ako zarezaní. Tak som na Arifa niečo mlela počas dvoch hodín a my sme živí dorazili do našej destinácie, kde sa hneď poriadne prebral, keď zistil, že nemáme zarezervovaný žiaden nocľah. Tak som sa naučila, že v krízových situáciach sa oplatí nemyslieť na ostatných a vytrubovať na celú dedinu a niekto sa už nájde, komu budeme liezť na nervy a ponúkne nám predražené ubytovanie, za ktoré by sme zaplatili aj zlatom. Ale späť k bicyklovaniu, tieto zážitky mám vďaka tomu, že som v pretekoch skončila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvých a posledných 5 dní pretekov

Vyraziť o polnoci sa organizátorom zdalo ako dobrý nápad, no ja s mojou povahou sa všade stratiť, som sa hneď po prvej hodine zgúľala z kopca a potom zišla z chodníka, ktorý som po dvoch hodinách zasa za svitu mesiaca zasa našla. Medzitým sa vzdialenosť medzi mnou a ďalšími jazdcami zväčšovala a ja som neverila, že ich niekedy ešte uvidím. Môj bicykel bol jednoznačne ťažší ako bolo potrebné, ale to bolo všetko to jedlo, čomu som nakoniec bola rada, lebo v Kirgizsku "bez miesa" znamená, že mi z vývaru vybrali kúsky mäsa a naservírovali to ako “vegetariánske jedlo”.

Prvý deň vôbec nebol pre začiatočníkov, zdolávali sme 80 km nekončiaci kopec a naberali viac ako 2000 výškových metrov. V praxi to znamenalo veľmi dlhé hodiny pomalého bicyklovania na prašnej ceste popri kamiónoch, kde som nevidela vôbec žiadnych cyklistov - tí mi zdrhli, kým som sa ja motala v noci po lúkach mimo chodníka a tak som bola dobrých 20 km pozadu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Veľká motivácia vidieť ako zaostávam za ostatnými
Veľká motivácia vidieť ako zaostávam za ostatnými  

Pri takom náhlom stúpaní som sa bála, ako moje telo zareaguje a výškovú chorobu som začala cítiť pri 2800 metroch nad morom. Bola to zvláštna skúsenosť, lebo som bola veľmi pomalá a zvládala robiť iba kroky (na sedenie na bicykli som ani nepomyslela) a potrebovala som časté pauzy. Bolo mi na zvracanie, čomu nepomáhalo to, že okolo mňa sa motali ovce a jaky a cítila som ich smradľavé výkaly. Nejako som sa doteperila do jurtového kempu a na moje počudovanie som dokonca dobehla asi 30 ďalších cyklistov, ktorých tiež zdolala výška. To ma potešilo a myslela som si, že na ceste ďalej možno budem mať aj spoločnosť. No mýlila som sa, na nasledujúci deň nás totiž čakal výstup do 4200 km nad morom po trase, ktorá by pokojne mohla byť v našich Tatrách a rozhodne nebola pre bicykle.

Jiptyk Pass je asi fajn, keď človek ide na turistiku, no mne trvalo 10 hodín tlačiť bicykla po obrovských kameňoch a v nadmorskej výške, v akej som nikdy nebola. Keďže som vedela, že nemám inú možnosť, žiaden vrtuľník alebo auto by ma tu nevyzdvihlo, nezostávalo mi nič iné, len tlačiť a kráčať. Bol to jednoznačne jeden z najťažších dní, no adrenalín a nadšenie ešte fungovali a tak som cez to sedlo prešla. Cesta dole na druhej strane nebola o nič lepšia a prvé dve hodiny som sa len šmýkala na kameňoch. Napriek tomu, že som súťažila ako sólo jazdec, ostala som v skupinke s dvoma babami a bolo fajn túto strastiplnú a bolestne pomalú cestu zdieľať. Všetci sme dodatočne dali organizátorom jasný feedback a Jiptyk je na ďalšie roky von z hry.

Nasledujúci deň bol super už len preto, že som zasa mohla nasadnúť na bicykel a jazdiť na normálnej asfaltke - najdlhšia a zároveň jedna z mála častí na trati. Človek si dobré cesty začne vážiť. Aj ja som si, až do momentu, keď ma na takej ceste nenabral vozík s plne naloženou slamou, ktorá trčala na všetky strany a vodič zjavne nechápal princípy fyziky alebo jednoducho neznášal cyklistov a ja som sa tak vďaka nemu ocitla vyhodená na krajnici s oškretým lakťom a pricviknutým nervom, neschopná zdvihnúť ruku. Mohlo to dopadnúť horšie, bicyklu sa nič nestalo a ja som (opäť raz) nemala inú možnosť, len pokračovať ďalších 60 kilometrov do dediny Gulcha, kde ma čakalo ubytovanie. V Gulchi som našla aj medikov, ktorí mi na bolesť predpísali ketamín, evidentne bežný postup riešenia zranení v tejto krajine. Našťastie som sa tých tabletiek zbavila pred odletom, inak by ma možno vo Viedni zadržali za pašovanie. Celý incident so slamou mi pripomenul, že v týchto pretekoch sa všetko môže v momente zvrtnúť. Iba polovica jazdcov došla do cieľa a niektorí vo veľmi úbohom stave.

Krásne výhľady stáli za tie bolestivé kilometre
Krásne výhľady stáli za tie bolestivé kilometre  
Cestu dole po asfaltke si človek začne vážiť a vychutnávať
Cestu dole po asfaltke si človek začne vážiť a vychutnávať 
Malé dedinské obchody boli vítané zastávky na doplnenie zásob (aj keď tam poväčšine mali úbohý výber, Snickers alebo zmrzlina sa našli vždy)
Malé dedinské obchody boli vítané zastávky na doplnenie zásob (aj keď tam poväčšine mali úbohý výber, Snickers alebo zmrzlina sa našli vždy) 

Moja dilema, či pokračovať sa vyriešila na ďalší deň, kedy som so zranenou rukou nevládala ani tlačiť bicykel do kopca a trvalo mi dve hodiny pobaliť po nočnom stanovaní. Strácala som drahocenný čas a vôbec som si to neužívala. Rozhodla sa z pretekov odstúpiť, no dotiahnuť to aspoň do prvého checkpointu, 540 km od štartu. Keďže cesta bola fajn (asfaltová poväčšine), jazdila som 130-140km za deň, moje osobné rekordy na bicykli. Prišla som na to, že bolesť sa dá adrenalínom a ružovými tabletkami celkom dobre potlačiť.

Kirgizská pohostinnosť nemala chybu
Kirgizská pohostinnosť nemala chybu 
Občas mi aj niečo vegetariánske uvarili a na stole samozrejme nechýbal chlieb, čaj a sladkosti.
Občas mi aj niečo vegetariánske uvarili a na stole samozrejme nechýbal chlieb, čaj a sladkosti.  
Strava zo sáčku a vegetariánsky čaj - moje jedlo každodenné
Strava zo sáčku a vegetariánsky čaj - moje jedlo každodenné 

V checkpointe - Arslanbobe - ma čakala vyprážaná ryža, lokálne špeciality, ktoré máme aj my (plnená kapusta napríklad), chlieb a kopec sladkostí na doplnenie energie. Po teplej sprche a dobrom spánku mi bolo jasné, že svojím rozhodnutím odstúpiť, nič nestrácam. Naopak, budem mať čas na pomalšie cestovanie, rozprávanie sa s domácimi a ochutnávať lokálne dobroty - bez miesa. Spolu s Emily, Johnom a Roubenom sme sa rozhodli vybaviť si taxík a presunúť sa do stredu Kirgizska odkiaľ sme sa na bicykli plánovali dostať k tretiemu checkpointu pretekov - jazeru Son Kul - aby sme povzbudili tých, ktorí ešte bojovali. Ale to je už na druhý blog.

Adriana Karpinska

Adriana Karpinska

Bloger 
  • Počet článkov:  89
  •  | 
  • Páči sa:  21x

Doma na cestách už 8 rokov. Každodenne sa presviedčam, že dobro v ľuďoch nevymrelo, len sa nesmiem nechať oblbnúť. Zameraná na 100% na "moju" obnoviteľnú energiu, snažím sa svojou troškou prispieť k svetlejšiemu životu ľudí. Momentálne v Mjanmarsku. Zoznam autorových rubrík:  Bruselské impresieOstrovné potukyListy z BarmySlovenskoNa čo som narazilaČína je crazyNovozélandský životJuhovýchodná ÁziaSúkromnéBikepacking

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu